Z fľašky som prešla na dojčenie

Keď som bola tehotná, riešila som veci ohľadom tehotenstva a pôrodu veľmi dopodrobna. Prišla na rad aj materiálna výbavička. Pred príchodom dieťatka bolo všetko krásne, ožehlené, upratané, čisté svokra a švagriná mali pomáhať s varením - manžel mal nosiť hotovú stravu, starať sa o domácnosť, veď ja ako žena po pôrode, budem stále k dispozícii svojmu bábätku a budem dojčiť, pekne zdravo jesť, oddychovať a spať. Ani vo sne mi nenapadlo, že s týmto samozrejmým a prirodzeným živením môjho dieťaťa by mohol byť nejaký problém. Ani jeden jediný raz pred pôrodom som neštudovala nič ohľadom dojčenia. Bola som presvedčená, že dojčiť budem (gynekológ mi pri každej prehliadke povedal: „Hmmm, tak toto sú mliečne žľazy... vy budete dojčiť jedna radosť.“). Takže som si predstavovala, že bábätko priložím k prsníku, však ono už vie čo treba robiť - veď so sacím reflexom sa narodí - a budem dojčiť.

Pôrod nepatril rozhodne k najľahším, ale narodil sa krásny zdravý chlapec, spokojný a spiaci. Kontakt koža na kožu mi neponúkli a ja som nevedela, že je taký dôležitý. Sestrička mi ho priložila už na sále, ale až po oblečení a zabalení do perinky. Lenže on chcel iba spinkať... Tak sme to skúsili až po pár hodinách na izbe. Malý sa prisal (hurá), nevedela som však o tom, že je v perinke ho nemám ako prisať správne (dostatočne hlboko a bradou do prsníka). Zviazané bábätko sa dalo prisať len na špičku bradavky, s noštekom zaboreným do prsníka. Nebol však nikto, kto by mi vysvetlil, že zavinovačku používať nemám a ako pomôcť bábätku prisať sa správne.

Plná entuziazmu som synčeka dojčila čo najčastejšie, napriek tomu, že on by stále iba spinkal. Na druhý deň ma pomaly entuziazmus opúšťal: objavovala sa bolesť bradaviek. Tretí deň vznikli prvé ragády. Pred každým dojčením ma oblieval studený pot a to, že malý bol spavý, som len uvítala. Dojčenie som podvedome odďaľovala, koľko sa dalo. Sestričky mali rôzne predstavy, ako zlepšiť moje dojčenie: všemožné mastičky, cumlík do pusy, klobúčiky, fľaška s glukózovou vodou. Malý plakal. Bradavky boleli úplne šialene. Každá sestrička na oddelení mi radila niečo iné: dojčiť z každého prsníka 10 minút - odhaliť prsia, aby sa vetrali – obliecť, aby sa neprechladili, budiť - nebudiť, vážiť po dojčení... Nemala som potuchy, či malý pije. To, že asi nepil nič, odhadovali z váženia. Dnes len krútim hlavou nad tým, že v tejto situácii mi ešte odporučili ešte aj klobúčiky. Našťastie synček ich odmietal. A našťastie odmietol aj cumlík. Žiadne z rád personálu reálne nepomohli dojčenie zlepšiť. Navádzali ma len ďalej a ďalej od dojčenia smerom k fľaške a umelému mlieku. Dojčila som už s plačom od bolesti. Bola som presvedčená, že sa mi skrátka asi pomôcť nedá, tak to proste je a ako dobrá mama musím vydržať. Ragády sa zhoršovali. Aby toho nebolo málo, poslednú noc v pôrodnici sa mi naliali prsia, boli ako kameň, tvrdé boli aj dvorce. Bábätko plakalo od hladu, vôbec sa nedokázalo prisať... Ja som plakala od bolesti a zúfalstva. Riešením bolo, že sestrička (nie veľmi príjemná) mi dala odsávačku, ktorá skoro nefungovala, odsaté mliečko mi zobrali. Kým som odsávala (alebo sa o čosi podobné snažila), malého dokŕmila z fľaše.

Prvé, čo som po príchode domov urobila, bolo, že som si poodsávala prsia, čo bola obrovská úľava, odsatým mliečkom a fľaškou nakŕmila malého a chvíľu bol pokoj. Povedala som si, že musím nechať bradavky zahojiť. Lenže malý sa už na prsník nevrátil. Každú chvíľu som musela odsávať. V noci, napriek tomu, že bábätko pokojne spalo, som namiesto odpočinku sedela s odsávačkou v ruke, keď sa malý budil, utekala som zohriať mliečko, sterilizovala fľašky. Robila som všetko to, čo robia mamičky, ktoré nemajú mlieko, lenže ja som ho mala plno. Malého nakŕmil aj manžel.

Zrazu sa mi zdalo, že som absolútne nahraditeľná, že som zlyhala ako matka v tej najzákladnejšej potrebe - nedokážem nadojčiť dieťa. Dva týždne som sa snažila zmieriť so situáciou, lenže nešlo to.

Dá sa ešte vrátiť k dojčeniu?

Veľa som preplakala, kým som sa odhodlala kontaktovať laktačnú poradkyňu z MAMILY. Vrátiť dieťa z fľašky na prsník je ťažké, ale nie nemožné. Neverila som, že sa to dá, že sa to podarí.

Laktačná poradkyňa mi ukázala, že fľašu vôbec nepotrebujeme. Pomohla mi zlepšením polohy pri dojčení pomôcť synčekovi prisať sa správne a dokŕmili sme ho priamo na prsníku laktačnou pomôckou (cievkou). Moje bábätko bolo zrazu znova na prsníku! A bolo to také jednoduché! Prečo mi toto nevedel ukázať nikto z celej pôrodnice? Dokonca som nepotrebovala bábätko vážiť: laktačná poradkyňa ma naučila rozlišovať, kedy bábätko pije a kedy nie a či vypilo dosť mlieka. Nemali sme ešte vyhraté, synček bol zvyknutý na fľašu a nebolo vždy jednoduché ho prisať a udržať na prsníku. Často sa hneval, bránil sa, bojoval s prsníkom. Laktačná poradkyňa ma ale naučila, ako ho utíšiť a znova skúsiť dojčiť. Nedala som mu inú možnosť... stále dookola som ho upokojovala, skúšala priložiť, pomôcť mu s prisatím aj s pitím. Dvadsaťštyri hodín sme sa trápili - nespali, plakali, hojdali, nosili - stále dookola.

Ale podarilo sa to. Pocit, keď som videla ako pekne pije z prsníka, bol úžasný. Bez pomoci by som neverila, že je to možné, a nepokúšala by som sa dojčiť znova. Som vďačná za túto pomoc, za to, že môžem dojčiť, a dúfam, že nám to vydrží. Pretože teraz si to užívam.

MDDr. Martina Erghová