Všetko sa dá, keď sa chce

Moje problémy s dojčením začali ešte v čase, keď som bola tehotná. Bolo to síce už moje druhé tehotenstvo, no môjmu prvému „dieťatku“ ťahá na dvadsať, takže sa to veľmi neráta. Chcela som byť na všetko pripravená a zisťovala som si čo sa len dalo. Len jedinú vec som úspešne ignorovala – dojčenie.

Keď som porodila prvýkrát, bolo samozrejmé, že dojčím. Dojčila som, a keď „mliečko nestačilo“, dala som umelú výživu. V tej dobe nikoho ani nenapadlo, že existuje nejaká pomoc či iné riešenie. Ani otázka typu: „Dojčíš?“, nebola bežná. Predpokladalo sa, že áno, kým „nedošlo mlieko“ alebo „nebolo slabé“. Dojčiť sa dojčilo, ale len do času, kým neboli problémy. Problémy znamenali koniec. Žiadne riešenia. Nejde to? Riešením je umelé mlieko. Teraz som očakávala to isté. Videla som sa, ako prídem z pôrodnice s plnými prsiami ako Pamela a budem úspešne dojčiť, prirodzene. Ďalej som sa v mojich úvahách nedostala napriek tomu, že som vedela, že moje tehotenstvo aj pôrod budú veľmi komplikované. Prvá chyba.

Tehotenstvo som od polovice preležala v nemocnici a pôrod bol veľmi komplikovaný. Mojej dcérke aj mne išlo o život. Ale prežili sme. Dcérka sa narodila predčasne, ležala v inkubátore, ja som skončila na JIS-ke. Prvý deň som márne vyčkávala moje bábätko a druhý deň tiež. Až ku koncu druhého dňa som prvýkrát na pár minút uvidela svoju dcérenku. Podľa lekárov sme potrebovali veľa odpočívať. Druhá chyba. Ak by som si o dojčení čítala viac, vedela by som ako veľmi mám trvať aj napriek všetkému na dojčení mojej dcérky.

Môj stav sa zhoršil a skomplikoval a bolo otázne, kedy dostanem dcérku. Bola som z toho vystresovaná, uplakaná a nešťastná. Na tretí deň ma konečne preložili na izbu. Obrovskou pomocou mi bola svokra, ktorá sa nechala hospitalizovať so mnou, aby som mohla mať dcérku pri sebe. Ja som bola ešte veľmi chorá a nevedela som sa postarať ani sama o seba, nieto ešte o dcérku, nikto by mi ju nedal. Na tretí deň večer mi konečne priniesli môj poklad. Bola som zničená pooperačnými komplikáciami a mala som vysoké horúčky. No napriek tomu som svoje bábätko pravidelne dojčila, pretože svokra mi ju prisávala a medzi dojčeniami ju utišovala, uspávala a starala sa o ňu.

Prisatie dcérky k prsníku však zjavne nebolo správne: bradavky ma začali bolieť a vytvárali sa mi na nich trhlinky. A ukázalo sa, že dcérka pri dojčení vypije veľmi málo. Dovolila som dokrmovať ju. Keď nemala dokrm, plakala od hladu. Personál mi nevedel pomôcť s dojčením, netušili, ako to urobiť. Vedeli pomôcť len s tým, aby dcérka nebola hladná. Ich riešením problémov s dojčením bola fľaša. Dnes by som veľa vecí urobila inak. Dcérka bola dokrmovaná fľaškou po každom dojčení. Moje bradavky boli samá chrasta a boleli. Uvažovala som o ukončení dojčenia. A vtedy mi jedna lekárka ukázala ako používať klobúčiky, aby som vôbec mohla mať dcérku pri prsníku. Znova: riešením problému s prisatím bolo neprisávať dieťa vôbec, nechať ho prisávať sa na klobúčiky. To viem však až dnes, vtedy mi klobúčiky prezentovali ako super vec, ktorá mi pomôže s dojčením. A tak som odišla domov s málom mliečka, vybavená klobúčikmi, fľaškou a škatuľou umelého mlieka. A týmto spôsobom sme fungovali aj doma.

Na prvej poradni so sa lekárke posťažovala, že sa mi zdá, že mliečka je stále menej a že maličká málo ťahá a papká. Po vypití umelého mliečka prespí aj štyri až päť hodín bez dojčenia. Pani pediatrička nám dala knižku o dojčení od MAMILY. A tam som sa dozvedela, ako mám postupovať, aby som mohla dojčiť. A pekne jednu za druhou som začala veci riešiť. Najskôr klobúčiky. Dcérka sa bez nich odmietala prisať, no bola som neoblomná, hoci som nevedela, či sa prisáva správne. Opäť som kontaktovala našu skvelú pani doktorku. Tá mi dala číslo na laktačnú poradkyňu a veci nabrali rýchly spád. Zvýšili sme tvorbu mlieka, zlepšili prisatie a začala som dokrmovať laktačnou pomôckou na prsníku miesto fľaše. Dcérka vypila viac mlieka aj vďaka stláčaniu prsníka. Poradkyňa mi odporučila aj zvýšiť kontakt s bábätkom, ideálne aj koža na kožu. Vďaka tomu som začala dojčiť tak často, ako to dcérka potrebovala. Pri častejšom dojčení bolo zrazu potrebné dokrmovať menším množstvom mlieka a čoskoro sme odstránili skoro všetko mlieko, ktorým som dovtedy denne dokrmovala. A vtedy som začala mať maličkú na prsníkoch skoro celý deň.

Bola som unavená z večného dojčenia, okrem dojčenia sa na prsníku celé dni preplakala, nemohla som ju dať dole ani na chvíľočku. Často som plakávala s ňou, pretože som si nebola istá, či dávam svojmu dieťatku to, čo potrebuje. Partner tiež stresoval a bál sa, či naša dcérka nie je hladná. Často ma posielal po fľašu a presviedčal ma, že plače od hladu. Nemohla som sa na neho hnevať, pretože som vedela, že pre dcérku by aj posledné urobil, najradšej by ju dojčil sám. V tej chvíli som si myslela, že som sama proti celému svetu. Každý ma odbíjal: „Daj jej fľašu a prestaň stresovať.“ Dcérka mala celý ten čas vymenený deň za noc. Celé dni spala a v noci bola hore. Počas bdenia sme ju museli neustále nosiť a v noci nezaspala ani na pár minút. Bola som taká vyčerpaná, že som si nevedela pospať už ani cez deň, a takto to šlo stále dokola. Pred „psychiatriou“ ma zachránila naša laktačná poradkyňa. Naučila nás našu dcérku nosiť, uspávať ju a tráviť s ňou v noci čas. Iba tí, ktorí si prežili vymenený režim, vedia, aké môžu byť noci dlhé, v neustálej snahe uspať bábätko.

Podarilo sa nám dokrmovanie obmedziť na jeden dokrm denne, pred večerou, „aby dobre spala“. Aj to bola chyba. Dnes viem, že žiadny nepotrebovala.

Dnes má moja žabka 8 mesiacov, cez deň už papkáme už aj inú stravu. Robím čo sa dá, aby nám mliečko vydržalo čo najdlhšie. Našťastie mám moju zlatú laktačnú poradkyňu, ktorá je nonstop na linke, a vždy ma dokáže povzbudiť. Podporí ma, príde, je ochotná stretnúť sa so mnou osobne, keď treba.

Netvrdím, že to bolo všetko ľahké, naopak. Ešte aj teraz je to ťažké. Ale ten pocit, keď dojčím moju dcérku a je „nacucnutá“, mi nikdy nikto nevezme. Moja dcérka je stále výborne napapkaná. Podľa mňa neexistuje nič prirodzenejšie ako dojčiť svoje bábätko. Nech už je to s akoukoľvek pomôckou. V našom dlhom živote je minimum času, ktorý môžeme stráviť s našimi bábätkami. kým sú maličké. Ani nevieme, ako to ubehne a budú samostatné, nebudú nás už potrebovať. Najradšej by sme ich opäť zmenšili, dojčili a nosili na rukách, no už sa to nedá. Iste, stále nás potrebujú, len trochu inak. Navyše, v mliečku im dávame to najlepšie, čo im v živote môžeme dať a tých pár mesiacov „driny“ za to stojí.

Chcem preto všetkým ženám odkázať, aby nerobili toľko chýb ako ja, aby si naštudovali všetko o dojčení ešte pred dojčením, aby si v letku nemuseli odstraňovať chyby, ktoré narobili. Vyhľadajte v prípade problémov odbornú pomoc, laktačné poradkyne z MAMILY sú zázračné žienky. Venujte tento čas svojim bábätkám, kým môžete.

Mojej dcérke sa práve prerezáva prvý zúbok. Neviem si predstaviť, žeby som jej nevedela pomôcť, keď plače od bolesti tým, že si ju prisajem k prsníku a upokojím ju. Ten spokojný pohľad a šťastnú tváričku nevymením nikdy za nič.

Týmto chcem poďakovať našej laktačnej poradkyni Viktórii Levickej, ktorá si stále nájde na nás čas, podporuje nás pri každej kríze a vždy nám podá pomocnú ruku. Okrem toho organizuje podporné skupiny dojčenia, kde taktiež nájdem podporu. Viki a MAMILA, ďakujeme.

Mgr. Ingeborg Nicol Kavečanská

August 2020: Dostali sme potešujúci email s informáciou, že toto bábätko sa nakoniec dojčilo 4,5 roka:

"Obdobie dojčenia bolo neprekonateľné blízkosťou, ktorá bola tak citeľná, ako už nikdy potom. Nie nadarmo sa vraví, že dojčenie a materská láska je to najsilnejšie puto medzi dieťaťom a matkou. Naozaj to môžem potvrdiť ja, aj dcérka.  Dodnes na toto obdobie spomíname a konkrétnu časť môjho tela nazýva" moje mliekárne. Želám všetkým mamičkám, aby sa nedali podporovať negatívnou energiou okolia. Aby verili sebe a svojmu dieťaťu. Aby počúvali svoje telo a dali mu šancu. Aby boli zároveň dostatočne silné a neupadali na duchu, keď prídu chvíle nezdaru. Bez boja sa žiadna bitka vyhrať nedá. A dojčenie sa v začiatkoch u niekoho ako ten boj javí. Za mňa je to ale naopak. Dojčenie naozaj považujem za najintímnejšiu a zároveň najkrajšiu časť v mojom a dcérkynom živote. Dojčeniu zdar!"