Prekonala som pri dojčení veľa ťažkostí

Môj príbeh pozostáva z dvoch častí, pretože mám dve deti. Syna som nedojčila aj napriek maximálnej snahe, aspoň vtedy som si myslela, že som urobila azda všetko, čo sa dalo...

Syn sa narodil akútnym cisárskym rezom v 34. týždni, a aj keď sa mu veľmi dobre darilo, sám dýchal, dobre sa adaptoval, bol vzhľadom na gestačný vek umiestnený na intenzívke. Ja som bola umiestnená na oddelení šestonedelia. Počas tehotenstva som prečítala veľa článkov o pôrode, o starostlivosti o bábätko, chodievala som do miestneho materského centra na predpôrodnú prípravu. No o dojčenie som sa vtedy zaujímala veľmi málo, stále som sa spoliehala, že je to dané prírodou a pôjde to samo. V nemocnici som so synom strávila 16 dní, po celý čas bol na intenzívke, najskôr v inkubátore a potom už vo svojej postieľke. Ak by som spočítala, koľkokrát po celý ten čas som ho mala na prsníku, tak sa to vojde na prsty jednej ruky. O udržaní tvorby mlieka mi ani len nepovedali, akosi som postupne prišla na to, že iné matky nosia svojim deťom mlieko a ja nie. Keď som si chcela začať odsávať mlieko, dostala som poháre a ostatné bolo na mne. Kým som sa spamätala prešli asi 3-4 dni, manžel mi išiel kúpiť odsávačku a pomocou nej som sa snažila niečo odsať. Bohužiaľ som z toho všetkého bola dosť v strese a vykoľajená, a tak som ani netušila, ako si mám odsávať, keď mi to nikto nikdy neukázal, a to že som horko-ťažko vôbec niečo odsala, presnejšie povedané, odsala pár kvapiek, mi na pohode nepridávalo. Sestričky sa za mojím chrbtom o mne rozprávali ako o tej, čo ešte stále nemá mlieko. Keď som chcela syna prisať k prsníku, vždy som počula argument, že je predčasne narodený a treba ho nechať, nech si doženie čas, čo mal byť v brušku. Ak som ho priložila, bolo to vždy, len akoby na skúšku s dovolením lekára, a ak aj niečo potiahol, tak to váha nezaznamenala. A tak to vždy skončilo fľaškou alebo sondou. O dojčenie som už ďalej nebojovala, verila som lekárom, že treba, aby si začal sám pýtať jesť, a je predsa jedno, ako sa bude kŕmiť, hlavne, že bude najedený. Po príchode domov som si ho skúšala prisávať, ale pýtal jesť každú hodinu, okolie mi pomôcť nevedelo, skôr špekulovali, či nemám slabé mlieko, že by mal vydržať 3 hodiny medzi dojčeniami spať a mal by zaspávať sám. Nepriberal, začala som opäť dokrmovať umelým mliekom, až sa stalo, že syn sa na prsník prestal prisávať a odmietol ho úplne.

* * *

O necelé tri roky sa mi narodila dcérka, vaginálne a skoro v termíne. Dostala som ju hneď na izbu, ale žiaľ, stále plakala a ja som nevedela prečo, a tak mi sestričky nariadili dokrmovať umelým mliekom, pretože bude pravdepodobné hladná, na vizite sa ma lekárka opýtala, prečo ešte nemám svoje mlieko a v čom je problém, nikto mi neukázal, ako sa prisáva dieťa k prsníku, radili sme si jedna mama druhej navzájom. S malou na rukách som sa chodila na druhú stranu chodby k sestričkám prosiť o mlieko na dokŕmenie, lebo stále plakala, či to bola noc, alebo deň. A samozrejme, ak to bolo skôr ako o tri hodiny, nezaobišlo sa to bez poznámok. A tak sme 4 dni, ktoré sme boli v pôrodnici, fungovali štýlom prsník – fľaša. Keď sa ku koncu konečne rozpapala a nebolo treba už umelé mlieko, tak by bola na prsníku skoro stále, opäť zúfalá som išla po radu k sestričkám. Dostala cumlík, aby toľko nepýtala.

Pri dcérke som už ale o dojčení predsalen vedela viac. A povedala som si, že teraz by som mala kontaktovať laktačnú poradkyňu. Kontakt na poradkyňu som mala ešte pri synovi, ale neozvala som sa jej. Neviem prečo... myslela som si, že keď mi nepomohli všetci tí lekári, ona mi už nepomôže. Pri dcérke som však kontaktovala poradkyňu pri dojčení hneď, ako sme prišli domov z pôrodnice. Potrebovala som vedieť, ako sa prisáva dieťa k prsníku, pretože som si nebola istá, či to robím správne. Dcérka celé dni len plakala a neutíšila sa nikde iba u mňa v náručí, ale keďže som sa potrebovala postarať aj o syna, bola som zúfalá. Poradkyňa ma veľmi upokojila svojou podporou, ale aj praktickými informáciami, ktoré mi ukázali, ako môžem postupovať ďalej. Ukázala mi ako úpravou polohy zlepšiť dcérkino prisatie k prsníku a ako jej pomôcť získať viac mlieka stláčaním prsníka. Prebrali sme spolu že dojčenie nemá prebiehať podľa stanovených intervalov, pretože nejde len o pitie mlieka. Dcérka sa môže chcieť dojčiť aj preto, že potrebuje zaspať. Alebo preto, že jej je zima a chce sa ohriať. Alebo potrebuje znížiť hladinu stresu. Dôvodov je množstvo. Mám preto byť s dcérkou v kontakte a nechať ju dojčiť sa tak často, ako to potrebuje. A aby som pritom dokázala plniť aj svoje povinnosti a potreby, ukázala mi šatku a naučila ma viazať do nej dcérku. A tak sa dcérka mohla dojčiť a byť na prsníku, koľko potrebovala a zároveň byť v kontakte so mnou a nosiť sa. A pritom som ja mala voľné ruky pre syna. Laktačná poradkyňa mi vysvetlila, že takto môžem poľahky vyhnúť aj používaniu cumlíka, ktorý som mala ešte z pôrodnice doma na stole. Poradkyňa mi vysvetlila, že po tom, čo sme spolu zmenili už cumlík nebudem potrebovať, pretože bábätko sa bude môcť dojčiť kedy bude potrebovať a ja stihnem všetky svoje povinnosti. Vysvetlila mi, že pre to, aby dojčenie nebolelo a aby bábätko získavalo dostatok mlieka je kľúčové jeho správne prisatie k prsníku a že práve cumlík prisatie bábätka ovplyvňuje negatívne. A tiež znižuje tvorbu mlieka, pretože sa bábätko pri používaní cumlíka niektoré dojčenia nahradí satím cumlíka. Všetko mi to dávalo zmysel. Tešila som sa, že sa moje obavy rozplynuli a ja si budem dojčenie už len užívať... To som ešte netušila, ako som sa mýlila. Tlak rodiny bol totiž veľký. Moja mama, ani sestra, ani nikto iný nemal skúsenosť s dojčením bez problémov a žiadna žena v mojom okolí nedojčila dlhšie ako pár dní až týždňov. Nedošlo mi, že ich rady povedú k podobnému koncu dojčenia. Často mi hovorili, že nie je v poriadku, že dcérka nezaspí sama v kočíku. Nosenie v šatke sa im nepáčilo. Naznačovali mi, že nie je v poriadku ju tak často dojčiť. Na to je predsa cumlík. Navyše som videla cumlík na toľkých fotografiách, ktoré propagovali nosenie bábätiek v šatke. Čo na ňom bolo také zlé? Posledná kvapka prišla od pediatričky. Dcérka pribrala za mesiac 1,5 kila. To vraj bolo príliš veľa a určite jej mám začať dávať cumlík. Zľakla som sa a začala som veriť tomu, čo som dokola počúvala zo všetkých strán. Navyše som sa v tom čase stretla s kamarátkou, ktorá dojčila a popri tom používala cumlík a boli úplne bez problémov, žiadne strašné scenáre sa u nej neprejavili. Podotýkam, že ona nakoniec dojčila tiež len pár týždňov, to ale vtedy ani ona nevedela... 

A tak som sa rozhodla, že cumlík predsa zo seba robiť nenechám a začnem ho používať aj ja. A dlhší čas nám to krásne fungovalo, až raz sa dcérka prisala a ja som pocítila nesmiernu bolesť, bradavky som mala červené akoby ošľahané vetrom, svrbeli ma a celkovo na pocit mi nebolo príjemne. Okrem toho ma ešte začala hrýzť a hnevať sa na prsníku. Na ďalšej poradni stagnovala na váhe a ja som nevedela prečo. Opäť som prosila o pomoc poradkyňu pri dojčení. A zrazu všetci tí, ktorí ma na cumlík nahovárali, nevedeli, ako dojčenie zlepšiť. Dojčenie ma hrozne bolelo, mala som trhlinky na bradavkách a klesla mi tvorba mlieka. A to všetko vďaka nášmu „kamošovi“ cumlíku. Okrem toho sa dcéra neprisávala správne a začala ma do mojich boľavých a doráňaných bradaviek hrýzť. Boli chvíle, keď som dojčila s plienkou v ústach, len aby som nevykríkla a ona ma nepohrýzla.

Spoločne s poradkyňou pri dojčení sme začali liečiť boľavé bradavky a zvyšovať tvorbu mlieka. Odporučila mi zintenzívniť fyzický kontakt s dcérkou, znova sa vrátiť aj ku kontaktu koža na kožu, prisávať ju hneď, ako sa bude precitať, aby neuhryzla a prisala sa s čo najviac otvorenou pusinkou. Pri prisávaní som sa snažila smerovať do prsníka jej hlavičku a čo najhlbšie ju zaboriť. Čím lepšie bola prisatá, tým menej to bolelo. Často rozhodovali milimetre. Laktačná poradkyňa so mnou znova prešla otázku cumlíka. Veľmi citlivo sa ma pýtala na to, v čom mi cumlík pomáha, ktoré situácie riešime podaním cumlíka, prečo sa v týchto situáciách bojím dojčiť. Rozprávali sme sa o všetkých obavách, ktorými ma "naočkovalo" moje okolie. Rozhodla som sa, že obmedzovanie dojčenia cumlíkom naozaj nefungovalo. Začala som hľadať, ako sa vrátiť k dojčeniu bez cumlíka. Spoločné spanie nebolo pre nás novinkou, ale už bez cumlíka. S infekciou som opakovane bojovala osem mesiacov. Nakoľko nebolo jednoduché odučiť dcérku od cumlíka, pretože ako náhradu som jej vedela dať len moje boľavé bradavky, a tak som potrebovala najprv rýchlo bradavky vyliečiť.

V čase, keď píšem tento príbeh, má dcérka 15 mesiacov a stále ju dojčím a konečne si užívam tie chvíle, ktoré patria len nám dvom. Až dnes som pochopila, že vedieť to, čo o dojčení viem dnes, určite by som syna dojčila. Čas sa však vrátiť nedá a ja by som len rada svojim príbehom pomohla iným ženám, aby vedeli, že cumlík nie je dobrý pomocník, a potreby dieťatka napĺňa matka, a nie cumlík. Detičky boli našou súčasťou, keď boli v brušku a pôrodom sa to predsa nekončí, ale práve naopak. Nebojte sa požiadať o pomoc, ak ju potrebujete. Ďakujem poradkyniam MAMILY, za ich ochotu a pomoc, bez nich by som dnes nepísala tieto riadky. Do dojčenia!

Diana Eliášová