Tandemové dojčenie:
Dve hlávky na prsiach

Ležíme vylebedení večer v posteli - môj takmer 9- mesačný synček na prsku, držiac sa za rúčku s takmer 3,5-ročnou sestričkou na druhom prsku. Očká im obom klipkajú, od spánku ich delí už len pár minút cuckania, vzájomného hladkania sa, synček občas zablúdi prštekom na sestričkinu tváričku, ukazuje na jej nos, ústa, oči, nechceným pichnutím do nosa ju vyprovokuje k ochrápkanému zasmiatiu sa s plnou pusou mliečka. Dcérka mu berie rúčku do svojej dlane, oprie ju o moju hruď, ich očká sú už úplne maličké, menšie, ešte menšie... hladkám obe hlávky, skláňam sa a každej venujem božtek, už spinkajú... Moje pery nadvihne láskyplný úsmev. Cítim k nim neskutočnú nehu, k mojim milovaným detičkám. Tieto momenty milujem, sú neuveriteľne čarovné, relaxačné, plné lásky a nehy a presne takto som si ich predstavovala, keď som počas svojho druhého tehotenstva dojčila dcérku, ktorá zatiaľ hladkala bruško skrývajúce jej maličkého bračeka.

Tandemové dojčenie sa stalo mojím snom od momentu, kedy som sa na kurze pre profesionálne laktačné poradkyne s úžasom dozvedela o výsledkoch štúdií, že nie je dôvod obmedzovať dojčenie kvôli tehotenstvu a že vôbec existuje niečo ako tandemové dojčenie - dojčenie dvoch súrodencov rozdielneho veku. Povedala som si, že toto raz musím zažiť.

Naša cesta k tandemu sa začala niečo pred dcérkinými druhými narodeninami, keď v brušku začal rásť náš chrobáčik. Druhé tehotenstvo mi ešte pred očiarkovaným testom prezradila dcérka, ktorá svojho bračeka zaregistrovala ako úplne prvá, ešte keď bol asi len zhluk množstva buniek. Začala sa nenormálne často dojčiť, niekedy prespala aj polku noci s prskom v puse. Okrem toho ma začali pobolievať bradavky, výrazne scitliveli. Až tak, že som jej musela zrušiť hladkanie druhého prska počas dojčenia, strašne mi to zrazu prekážalo. Ale moja radosť s pomaly, ale isto, sa blížiacim snom o dojčení oboch detičiek, ma neopúšťala. Napriek obavám niektorých ľudí z môjho okolia som pekne rýchlo začala naberať prvé tehotenské kilečká. To mi ide počas tehotenstva celkom dobre, aj keď som dojčila. Všetko bolo super, až do 12. týždňa. Pomaly sme sa mali prehupnúť do druhého trimestra, keď som pri raňajkách začala z ničoho nič krvácať. Pichanie v podbrušku a zrazu som mala krvavú škvrnu na nohavičkách, rozplakala som sa ako malé dieťa. Čistá panika, pretože dovtedy som nemala žiadne ťažkosti počas tehotenstva, ani predtým. Za necelých 5 minút sme už všetci sedeli v aute cestou na pohotovosť. Hlavou sa mi premietalo úplne všetko od hútania nad tým, čo sa stalo, prečo som začala krvácať, či som to neprehnala s tým včerajším upratovaním, prenášaním matracov, že som sa na to mala vykašľať, až po tie najhoršie scenáre toho, ako prídeme o naše bábenko. Modlila som sa celú cestu, aby nám pán Boh našu fazuľku nechal, chceli sme ju predsa, hoci o nejaké 2-3 mesiace neskôr, ale človeku predsa nemôže v živote všetko vyjsť podľa plánu, nie?

V nemocnici mi po všetkých vyšetreniach pichli injekciu na zastavenie krvácania, ale trvali na hospitalizácii. Po ultrazvukovom vyšetrení mi spadol obrovský balvan zo srdca, keď na obrazovke bol ten pár centimetrový človiečik v poriadku a hýbal sa. Plač zo zúfalstva vystriedal plač od šťastia. Lekári tiež nevedeli príčinu, áno, mohlo to byť z toho môjho akčného včerajška, ale ktovie, koľko žien predsa krváca počas tehotenstva aj bez prenášania matracov?

Napriek tomu, že som bola nesmierne šťastná, že bábätko je v poriadku, bol to začiatok vtedy najťažšieho dňa v mojom živote. Musela som zostať v nemocnici, dcérka s mužom mali ísť domov. Bolo mi hrozne. Dovtedy sme boli s dcérkou od jej narodenia prakticky stále spolu, teraz sme sa mali prvýkrát rozdeliť, a ešte takto bez prípravy, nečakane. Moja dvojročná žabka sa tvárila celkom v pohode, povedali sme jej, že lekári musia kontrolovať bábo v brušku a že bude musieť ísť domov len s ockom. Keď mi celkom pokojne kývala a vravela „pá, pá mama“, slzy sa mi len tak rinuli z očí. Ešte teraz mi prebehli zimomriavky, ako som si na to spomenula. Prestať plakať som dokázala vždy tak na pár minút, kým ma znova neovládol ten hrozný smútok za dcérkou, ktorá už odišla s ockom domov. Vôbec som sa nedokázala vyrovnať s myšlienkou, že by som mala prestať dcérku dojčiť. Lekári moje dojčenie nijako neriešili.

A napriek tomu, že ma to veľmi upokojilo, stále som sa cítila hrozne, veľmi ťažko som niesla to oddelenie od dcérky, aj keď som vedela, že je s ockom, ktorý to s ňou vie a s ktorým bude v poriadku. Prvý deň v nemocnici som takmer celý preplakala, poobede mi manžel priniesol veci, dcérku odniesol k mojim rodičom. Mali spolu prísť na druhý deň. Nevedela som sa dočkať, ani zaspať som nedokázala bez nej. Darmo, dva roky som večer čo večer zaspávala po manželovom boku, s dcérkou po druhom boku, väčšinou na prsku. Okrem toho ma strašne bolela hlava z toho celodenného plaču. Keď po nekonečnej noci prišli očakávané návštevy na druhý deň a ja som po vyše 24 hodinách konečne vystískala dcérku, bola som veľmi šťastná. Hneď sa nacucla a ja som sa v ten moment začala cítiť aj fyzicky o 100 % lepšie. Vďaka dojčeniu som sa úplne vyrovnala s pobytom v nemocnici, videla som, že dcérka je v pohode. Každý deň sa počas návštevy nadojčila, potom šla obiehať výťahy, ktoré ju neskutočne fascinovali. Doma bolo všetko v poriadku, večer zaspávala s ockom tak, že ju hladkal po vláskoch, zvládli to bezo mňa úplne skvele. Takto sme zvládli môj 6-dňový pobyt v nemocnici, po návrate domov som ešte pár týždňov radšej dodržiavala pokojový režim, no postupne sme sa dostávali do normálnych koľají, a od toho 16. - 17. týždňa sme si rastúce bruško znova naplno užívali. Akurát nás troška prekvapila v 16. týždni zmena mliečka, ktoré sa začalo zložením podobať tomu, ktoré pijú novorodenci po pôrode. Dcérku 3 dni troška preháňalo, nie doslova, len proste chodila asi 10-krát denne kakať. Tiež mi pár dní potom prvýkrát povedala: „Mami, toto prsko nefunguje, daj mi druhé.“ Aj som to cítila, že mám mliečka výrazne menej, ako som mala, tiež zmenilo farbu na takú priesvitnú. Prišlo pártýždňové obdobie, keď som niekedy dcérku musela na prsník doslova naháňať, najmä keď som ju chcela dať spať poobede. Dokonca sa mi dostalo aj odpovede: „Ďakujem, neprosím si.“

Ale čím sme boli bližšie k predpokladanému termínu pôrodu, tým viac sa dcérka začala znova prisávať. Narástla som už o 26 kíl, taška do pôrodnice už bola zbalená. Nielen pre mňa, ale pre celú rodinku. Nechcela som znova od dcérky odísť na 4 dni a potom sa zrazu objaviť s bábätkom. Chceli sme byť všetci pri zrode našej 4-člennej rodinky, mali sme to naplánované a boli sme na to pripravení.

Prvé náznaky blížiaceho sa pôrodu som pri dojčení pocítila pár dní pred samotným pôrodom, bolo to len také jemnučké a netrvalo to ani 10 minút.

Synček sa s bruškom lúčil pomerne dlho, takmer celý deň, myslela som si, že v čase pôrodu by sme to trošku mohli dojčením urýchliť, ale kdeže. Približne 15 hodín od prvých výraznejších kontrakcií si už vedľa dcérky priamo na pôrodnej sále cuckal na druhom prsku aj párminútový braček. Tandemový sen sa stal skutočnosťou.

Večer na izbe som pri dojčení dcérky s úžasom sledovala, ako namiesto krátkeho pocuckania, na ktoré sme boli pred pôrodom obe zvyknuté, teraz hádam 10 minút vkuse prehĺtala ústa plné mlieka.

Od ďalšieho dňa dcérka pre taký nárast mliečka prestala takmer úplne jesť inú stravu, prešla na skoro výlučné dojčenie, okrem pár hltov denne tuhej stravy. Za prvý mesiac pribrala 2 kilá. Tiež asi toľko trvalo, kým sme zvládli nadprodukciu, ktorá sa vďaka dvom prísavníčkom naštartovala ešte v pôrodnici. Priznám sa, že počas toho nášho boja s príliš veľkým množstvom všadestriekajúceho mliečka som si párkrát aj zanadávala na tie moje striekajúce prsia a tiež sme kvôli tomu zažili aj zopár náročnejších situácií, keď som si uvedomila, že ten tandem nie je úplne vždy taký romantický a ružový. Napríklad, keď sa počas poobedňajšieho spánku zobudili obe deti naraz a chceli obaja naraz cikať a vzápätí na prsko. Alebo keď spal synček v šatke a dcérka chcela unavená prsko k zaspatiu. Ale všetko sme to zvládli, našli sme si svoj systém a dojčíme sa tak doteraz.

Okrem tých čarovných momentov, ktoré tandemové dojčenie prináša, je tu ešte niekoľko pre mňa veľmi významných plusov. Podľa mňa určite pomohlo dcérke vyrovnať sa s novou situáciou – s príchodom súrodenca. Nemusela sa pri jeho dojčení cítiť odstrčená, mohla sa dojčiť takisto ako aj on. Ja som nemusela pri starostlivosti o dve deti hľadať nové spôsoby ako uspať dcérku, či už poobede alebo večer, jednoducho sa nacucla a za pár minút už spala. Tiež som veľmi ocenila, že keď sa celou našou rodinou prehnala črevná viróza a sama som nevedela čo so sebou, nemusela som sa namáhať lyžičkovaním tekutín a krvopotnou rehydratáciou detí, jednoducho sme sa dojčili, čo bolo maximálne pohodlné pre nás všetkých.

Som veľmi rada, že som sa dostala až do tohto bodu, a keďže viem, že v našich končinách je dojčenie súrodencov pomerne nevídané, chcela som sa podeliť o túto skúsenosť s ostatnými ženami, ktoré sa možno tandemového dojčenia, alebo dojčenia počas tehotenstva obávajú, alebo možno o ňom ani nepočuli, tak ako ani ja kedysi.

Veronika Mihalská