Áno“ tandemovému dojčeniu

Už keď som otehotnela, bolo mojím prianím dojčiť svoje milované dieťatko. Asi ako pre každú matku aj pre mňa to bola možnosť číslo jeden. Žiaľ, moje skúsenosti boli takmer nulové. Nikto z mojej rodiny a takmer nikto z okolia poriadne nedojčil - maximálne tak 6 mesiacov, takže som nemala nikoho, kto by mi vedel o tom porozprávať, poradiť.

Keď som bola asi v šiestom mesiaci tehotenstva, rozhodla som sa, že si niečo o dojčení pozisťujem, aby som mala aspoň nejaké informácie. Môj pôvodný zámer a rozhodnutie dojčiť bol hlavne z ekonomického hľadiska, pretože naša finančná situácia by nám neumožňovala kupovať umelé mlieko. Vtedy som ale ešte netušila o všetkých funkciách dojčenia, ktorými dojčenie uľahčuje život. A o jeho účinkoch na zdravie matky aj dieťatka.

Natrafila som na stránku www.mamila.sk. Postupne som ju listovala článok po článku, video po videu a bola som čoraz viac presvedčená, že dojčiť chcem. A keď som sa ešte navyše dozvedela aj mnohé iné informácie, o ktorých som ani netušila, bola som užasnutá, aké je dojčenie skvelé.

Teóriu som teda mala dá sa povedať v malíčku - aspoň na to, aby som mohla úspešne dojčiť. Aj keď obavy samozrejme boli.

A tak sa narodila moja Mária. A krásne sa prisávala a papala! Asi po 2,5 mesiaci prišlo hnevanie sa na prsníku, pretože sa mi znížila tvorba mlieka. Našťastie to trvalo len 2 týždne, ale mne to prišlo ako večnosť. Mám jednu kamarátku, ktorá má 3 deti a všetky úspešne dojčila, takže keď som už bola v koncoch, povzbudila ma aj poradila. Som jej za to doteraz veľmi vďačná. Úspešne sa dojčíme až dodnes (23 mesiacov). Nevyzerá, že by sa dcérka chcela odstavovať, takže ideme prirodzenou cestou.

Ale keď mala Mária 9 mesiacov, otehotnela som. Bol to šok, lebo sme ďalšie dieťatko plánovali troška neskôr (o pol roka), ale tešili sme sa. Ale čo teraz s dojčením? Každý mi vravel, že musím odstaviť, samozrejme. Ja som si ale na stránke MAMILY prečítala, že tieto informácie sú len mýtmi a že neexistujú žiadne vedecké štúdie, ktoré by hovorili, že počas dojčenia je potrebné dieťa odstaviť a dokonca aj hlavný odborník na gynekológiu na Slovensku hovorí, že počas tehotenstva je možné pokračovať v dojčení. Bola som pevne rozhodnutá s dojčením neprestať. Predsa len bola Mária ešte veľmi maličká a na odstavenie nebola vôbec pripravená. Dokonca ani ja nie. A tak som dojčila ďalej.

Bez problémov to ale nebolo. Na bradavkách sa mi spravil ekzém. Nikdy v živote som ekzém nemala, nechápala som, prečo sa to stalo. Bolo to zrejme spôsobené oslabenou imunitou v začiatkoch tehotenstva. Stále sa mi zhoršoval. Už som ho mala takmer na celých prsiach. Tú bolesť, ktorú som vtedy pri každom dojčení prežívala, neprajem nikomu! Dokonca mi popraskali bradavky a krvácali. Nikto mi neponúkol pomoc, hoci dnes viem, že existuje. Ale napriek tej bolesti som bola rozhodnutá dcérku neodstaviť. Povedala som si, že to nejako prežijem. Takto to trvalo 4 mesiace. Uf... Potom sa zrazu všetko dalo do normálu. Ekzém zmizol a ja som si znova užívala dojčenie šťastná, že som to nevzdala.

Takto to išlo až do pôrodu. Mliečka som mala stále dosť aj napriek tehotenstvu, nejaký pokles tvorby som si nevšimla. Narodil sa Jurko. S ním to už také bezproblémové nebolo. Prvých 6 hodín po pôrode mi ho vzali, vraj aby som si pospala. No ja som oka nezažmúrila, nevedela som sa dočkať, kedy mi ho prinesú. Unavená som nebola vôbec, hoci som jednu noc vôbec nespala - keďže sa Jurko narodil pred treťou hodinou ráno. Keď ho konečne priniesli, spal. A tam to začalo: nechcel alebo nevedel sa prisať. Zo začiatku vkuse spal a nejedol takmer celý deň. Našťastie som si pomohla sama. Keďže som mala 1,5 roka skúseností bez pauzy, hneď som vedela, ako a čo urobiť, aby sa napapkal. Potom sa už krásne prisal a konečne sa aj prvýkrát najedol. Toto považujem za jednu z výhod tandemového dojčenia.

Bola som veľmi šťastná a cítila som sa sebavedome.
Ženy, ktoré boli so mnou na izbe, nemali o dojčení ani šajnu. Pre väčšinu z nich dojčenie v skutočnosti znamenalo sedieť nad odsávačkou a trochu ich mlieka dostávali ich deti fľašou spolu s umelým mliekom. Tie rady, ktoré dostávali od sestier, boli katastrofa - čo sestra, to iný názor. Takže ja som im aspoň čo-to mohla povedať a naozaj poradiť. Bolo mi absolútne jasné, že sestry v nemocnici majú s dojčením, no nechcem povedať, že nulové, ale povedzme, biedne skúsenosti a matkám hovorí každá len svoj vlastný osobný názor založený na svojej vlastnej skúsenosti. Tá neodbornosť bola šokujúca. Na dojčení prakticky vôbec nezáležalo, akékoľvek náznaky problémov riešili pomôcky, ktoré vôbec nepomáhali s dojčením: fľašky, cumlíky, klobúčiky. A umelé mlieko. Všadeprítomné, riešilo každý jeden problém. Či bábätko plakalo, či bolo neutíšiteľné, či nepriberalo, či malo žltačku. Všetko, čo súviselo s dojčením, sa riešilo bez zlepšovania dojčenia. Vôbec sa nečudujem, že väčšina matiek má po pôrode problémy.

Vďaka tomu, že sa môj malinký výborne dojčil, sa mi nenaliali tak bolestivo prsníky ako po prvom pôrode. Už na tretí deň sme šli domov, lebo malý výborne prospieval a pribral.

Po príchode domov nám dojčenie šlo krásne celý čas. Aj Mária to zvládla skvelo a akoby som ani preč nebola, hneď som dala „cici“ a prisala sa. Mala som živú „odsávačku“, takže keď sa mi naliali prsia, hneď som jej ponúkla a ona ma s radosťou odľahčila - ďalšia výhoda tandemového dojčenia.

V noci to bolo zo začiatku trošku náročnejšie, lebo keď sa zobudili obaja naraz, nie vždy si staršia dala vysvetliť, že bábätko ma prednosť, ale za 2 týždne si zvykla a už bolo všetko fajn.

Ako ďalšiu výhodu tandemového dojčenia spomeniem  to, že u nás nikdy, ale ozaj nikdy nebol problém so žiarlivosťou. Vďaka dojčeniu sme mali vždy čas jedna na druhú. Mária si ma pri dojčení užila a to jej stačilo. Obaja s Jurkom majú krásny vzťah už teraz. Jurko Máriu úplne zbožňuje a ona jeho tiež.

Keď obaja ochoreli, Mária odmietala jesť a piť. Nebyť dojčenia, asi by skončila dehydrovaná. Našťastie nás mliečko zachraňovalo. A to bola ďalšia výhoda dojčenia.

Čítala som veľa príbehov žien, ktoré dojčili tandemovo. Chcela som byť pripravená. Vraj to nie je vždy ideálne a často je to náročné. Náš prípad je však iný. Naše tandemové dojčenie je ozaj krásne. Takmer bez ťažkostí. Užívame si to všetci.

Môj 75-ročný dedko povedal, aké je krásne, že ich dojčím oboch a že sa to dá, lebo on nikdy nič také nevidel ani o tom nepočul. A to je z 13-tich detí. Takže som nesmierne rada, že sme takí šťastní a to aj vďaka dojčeniu.

Prajeme preto všetkým ženám veľa odvahy, vytrvalosti, odhodlania, entuziazmu a sily, aby odolali všetkým neprajníkom a riadili sa vlastným srdcom, aby dojčili čo najdlhšie a hlavne tak, ako si to ony prajú.

Emília, Mária 23 mesiacov, Juraj 7 mesiacov