Prechod od dokrmovania k výlučnému dojčeniu

Dávidko

Keď sa približoval termín môjho druhého pôrodu (plánovaný cisársky rez), často som spomínala na ten prvý. Bola som vďačná, že vďaka cisárskemu rezu mi zachránili Dávidka, ale smútok z prvého pôrodu, ktorý nemohol prebehnúť prirodzenou cestou, a aj z dojčenia, prežívam ešte v niektorých chvíľach aj dnes. Tešila som sa, že Dávidka uvidím hneď, nechcela som ísť do celkovej narkózy, ale žiaľ. Lekári sa veľmi ponáhľali. Nevedela som, že z dôvodu záchrany bábätka, pretože so mnou skoro nikto nekomunikoval, a až keď sa všetko začalo, zistili, že mi spinálna anestéza nezabrala. Cítila som bolesti, doslova som mala pocit, že mi zaživa vyberajú orgány, prišlo mi zle a už som len počula krik, aby mi niečo pichli (asi na rýchle uspatie). Prebrala som sa na JIS-ke a už vtedy mi všetko prišlo veľmi ľúto. Dávidka mi síce doniesli hneď, ako som sa prebrala, ale nepomohli mi s jeho prisatím a pridržaním. Dojčenie zjavne v tejto nemocnici za dôležité nepovažovali. A ja sama som nebola schopná ho ani v tej perinke podržať jednou rukou .Mnohé z nás vedia, aké je to nemôcť byť pri svojom bábätku 24 hodín (a niektoré ženy aj viac), keď sa narodí.

Problémy s dojčením začali už v pôrodnici. Ľutujem, že som vtedy nevyhľadala naozaj odbornú pomoc, ale ako som mala vedieť, že pomoc s dojčením nemám hľadať u zdravotníkov? Dojčenie ma bolelo viac než rana po cisárskom. S plačom som prisávala a prisávala. Bojovali sme mesiac a namiesto pomoci s dojčením sme skončili na klobúčikoch. A keďže Dávidko ani po mesiaci pre používanie klobúčikov dobre nepriberal, museli sme dokrmovať. Žiaľ, fľašou.. Bol to dlhý polrok snahy – dojčenia, dokrmovania, odsávania aj po nociach, aby som zachránila každú kvapku mlieka, ale bez správnej pomoci som nevedela, ako pomôcť dojčenie zachrániť. Po pol roku sa Dávidko odstavil sám a ja sa mu ani nečudujem.

Adamko

Pred druhým pôrodom môjho Adamka som sa odvážila kontaktovať poradkyňu pri dojčení z občianskeho združenia MAMILA, Zuzku Roháčkovú. Nič lepšie som ani nemohla urobiť. Vďaka za ňu! Neverila som, že rozbehnem dojčenie, prežívala som veľké obavy z predchádzajúcej skúsenosti a to som nevedela, čo všetko ma ešte čaká. Zuzka mi všetko vysvetlila cez telefón (keďže osobne sa nám pre vzdialenosť nedalo), dala mi kopu cenných rád a veľa povzbudení. Cítila a vedela som, že chcem urobiť všetko pre to, aby som mohla Adamka dojčiť.

Druhý pôrod bol pre mňa ako z filmu (až na podporu dojčenia): Skvelý tím, dostatok času, spinálna anestéza zabrala.  A ten zážitok vidieť hneď svoje dieťa, keď mi ho vybrali z bruška, sa nedá opísať. Plačúceho mi ho dali k tvári, a keď som na neho začala rozprávať, okamžite prestal plakať. Rozplakala som sa od dojatia a už vtedy som vo vnútri vedela, že budem robiť všetko preto, aby som mohla dojčiť. Mala som toľko sily, že som si mohla Adamka sama podržať na JIS-ke pár minút.

Na izbe som už dojčila a dojčila. Adamko sa síce prisal, ale nikto mi nevedel pomôcť ako prisatie zlepšiť, tak, aby dokázal získať dostatok mlieka. Keďže nepil veľa mlieka, pri dojčení zaspával, bol spavý a výsledkom bola aj žltačka. Jedna sestrička, mi pomáhala a strávila so mnou skoro dve hodiny. Bola to veľká pomoc. Problémy s naliatymi prsníkmi zachránili obklady z kapustných listov. Prisatie mi ale v nemocnici zlepšiť nepomohli, a preto sme na zlepšovaní dojčenia museli pracovať aj doma. Bolo to však veľmi náročné, pretože ma domov poslali so zapálenou ranou po cisárskom reze a bez liekov. Zapálila sa tak, že som nemohla zdvihnúť nohu a ani poriadne chodiť. Mlieka bolo máličko, zvyšovala som tvorbu, ale aj tak sme museli  začať dokrmovať. Rozhodla som sa, že fľašu určite nepoužijem. Adamko mi v tom pomohol – aj cumlík vypľúval a ja som ho nenútila, hoci z viacerých strán som počúvala, že ho mám na cumlík naučiť. Poradkyňa Zuzka bola so mnou stále v spojení – hoci na diaľku, ale tá psychická podpora a opora bola na nezaplatenie a povzbudila ma kontaktovať laktačnú poradkyňu u nás, v Žiline. Kamarátka mi poslala kontakt na laktačnú poradkyňu Barborku Gondovú, ktorá prišla za mnou hneď na druhý deň, skontrolovala prisatie, uzdičku (bola prirastená a odporučila nás k lekárovi, ktorý ju uvoľnil). Poradila mi, povzbudila a upokojila ma a zároveň mi ukázala, ako pomôžeme Adamkovi zvýšiť príjem mlieka zlepšením prisatia, polohy a stláčaním prsníka a ako mám dokrmovať pomocou laktačnej pomôcky na prsníku (malej cievky, ktorou Adamko dostával dokrm popri dojčení). Povzbudila ma, že sa oplatí zabojovať. Vôbec som si však nevedela predstaviť, že raz budeme bez dokrmovania.

Mala som silné bolesti, zimnice, telo bojovalo so zápalom. Po návšteve laktačnej poradkyne sme hneď na druhý deň išli späť na príjem. Dostala som lieky, ktoré začali zaberať až po 5 dňoch, ale zabrali. Inak mi hrozila opäť hospitalizácia, otváranie a čistenie rany. Plakala som snáď každý deň, ale bojovala som ďalej. Aj Zuzka mi hovorila, že verí, že sa dojčenie zlepší, ale pre mňa to bol doslova len sen. Zuzkine slová: „Dojčenie nie je len o tvojom mlieku,“ mi zneli v hlave zakaždým, keď som prežívala zúfalé stavy. Jej SMS-ky so slovami, ktoré ma vždy povzbudili a doslova ma niesli. Krok po kroku, deň za dňom.

Ani som sa nenazdala a po mesiaci som zistila, že moje dieťa sa v noci nadojčí, dostatočne pije a zaspí. Nechcelo sa mi tomu veriť! Zrazu sme laktačnú pomôcku na dokrmovanie potrebovali už len cez deň. Bola to veľká motivácia pokračovať ďalej. Povedala som si, že aj keby som musela laktačnú pomôcku používať dlhodobo, že to stojí za to. Dojčenie naozaj nie je len o mlieku, ale v prvom rade o vzťahu medzi matkou a bábätkom. Je to tak jedinečné a v porovnaní s celým životom toto obdobie trvá veľmi krátky čas.

Prišiel koniec druhého mesiaca a ja som laktačnú pomôcku na dokrmovanie cez deň používala už naozaj minimálne, niektoré dni vôbec. V tom čase sme mali naplánovanú cestu do Prešova. Podarilo sa mi stretnúť sa osobne aj so Zuzkou. Po návrate domov sa Adamko kojil podľa svojich potrieb a už bez nutnosti dokrmovania. Nechcela som tomu veriť, ale môj sen sa stal naozaj skutočnosťou! Pediatrička nás pochválila, že sme ten náš boj vybojovali.

Adamko bude mať za chvíľu 6 mesiacov. Dojčíme sa a užívame si tieto spoločné chvíle. Keby sa dal vrátiť čas späť – určite by som pri mojom prvom bábätku riešila veci inak a aj keby som musela celý čas dokrmovať, viem na 100 %, že by som sa rozhodla pre dokrmovanie laktačnou pomôckou.  A pre všetky ostatné úpravy, ktoré sme spoločne s poradkyňou v dojčení urobili. Dokrmovanie laktačnou pomôckou sa nám totiž podarilo časom odstrániť práve vďaka tomu, že sme Adamkovi pomohli získať mlieko dostupné v prsníku úpravou prisatia v priečnej polohe a zvýšiť mu tok mlieka stláčaním prsníka a výmenou prsníkov. Vďaka zvyšovaniu tvorby mlieka bolo k dispozícii ešte viac mlieka. A pracovali sme aj na tom, aby sa mal Adamko možnosť dojčiť tak často, ako to potreboval: veľa som ho nosila, spali sme spoločne, aby prsník mohol dostať pri prvých náznakoch záujmu o prsník.

Viem, že veľa žien to v takýchto chvíľach vzdáva, ale aj tak by som rada povzbudiť tie, ktoré bojujú aby sa nevzdávali a aby mysleli na to, že "dojčenie nie je len o materskom mlieku“ Táto veta mi pomohla nevzdávať sa v ťažkých chvíľach.

Zuzka