Šťastný piatok 13. – dojčenie predčasne narodeného dieťatka

Tomáško prišiel na svet v piatok 13. Nečakane. V ôsmom mesiaci. Presnejšie v 34+4 týždni tehotenstva.

Do nemocnice som prišla rovno z bežnej poradne, kde mi namerali tlak 160/100. V priebehu niekoľkých hodín som sa dozvedela, že mám preeklampsiu, malinký zaostáva v raste 4 týždne a cez pupočník mu nejde skoro žiadna výživa. Mala som si pobudnúť pár dní na rizikovom, ale osud to chcel inak, a keď Tomáškovi klesali ozvy, rozhodlo sa o akútnej sekcii ešte v ten deň.

Tomáško prišiel na svet v piatok 13. o 20:50 hod. Mal 1700 g, 40 cm a museli ho rozdýchať. Putoval hneď do inkubátora na JIS-ke, namiesto toho, aby ho dali do kontaktu koža na kožu so mnou, ako by to malo byť. Dnes už viem, že kontakt s matkou pomáha bábätku regulovať dýchanie. Čakám na obdobie, kedy to pochopia aj naše nemocnice. Predčasne narodené bábätko potrebuje kontakt koža na kožu a dojčenie rovnako intenzívne ako lekármi poskytovanú starostlivosť. Tieto dve veci sa vzájomne dopĺňajú a zvyšujú jeho šancu na prežitie. Namiesto toho, aby som mohla pomáhať môjmu bábätku, bolo opustené v nezmyselnom inkubátore a ja som bola totálne zmätená, nešťastná, vystrašená ... a nepripravená. Na druhý deň po obede ma manžel k nemu zobral. Bol taký maličký s plienkou až pod pazuchami. Všade hadičky a piskot prístrojov. Spinkal a ja som ho hladkala a plakala. Cítila som strašnú bezmocnosť. Vtedy prišla myšlienka, ktorá začala boj o dojčenie: „Jediné, ako mu môžem pomôcť je, že budem pri ňom tak často, ako to bude možné a budem mať pre neho moje mliečko“.

Pred pôrodom som navštevovala kurzy prípravy na pôrod: Štyri témy o pôrode + štyri o dojčení. Tie o dojčení viedla poradkyňa pri dojčení z MAMILY. Vtedy som si pomyslela, čo sa dá riešiť na dojčení tak dlho, veď je to najprirodzenejšia vec. Narodí sa bábo a bude piť mliečko. No teraz už viem, že práve táto prípravka mi zachránila dojčenie. Odchádzala som s informáciami, ktoré som pred tým nevedela, a s letáčikmi, ktoré som v nemocnici chránila ako oko v hlave.

Na druhý deň po pôrode som začala odstriekavať mliečko. Prvé dni ručne, s plačom a po kvapkách. Neskôr s ručnou odsávačkou. Cez deň každé tri hodiny, v noci aspoň raz. Možno to bude znieť smiešne, ale pri každom odsávaní som zavrela oči a predstavovala si, ako mám Tomáška na prsníku a spokojne pije moje mliečko. To bol môj sen, tak som si to predstavovala. Ignorovala som fakt, že najskôr ho kŕmili sondou priamo do bruška a neskôr cez fľašu. Podporu dojčenia som v mojej nemocnici skutočne dostala nulovú. Taký bol systém, ale ja som verila, že aj bez samoprisatia, napriek fľaške a s prvým dojčením až po mnohých dňoch od narodenia budem dojčiť. Strašne som si to priala, a tak som sa na to aj nastavila.

Po niekoľkých dňoch som zo šestonedelia išla na izbu matiek. Nedokázala som odísť z nemocnice domov. Návštevy detičiek na JIS boli povolené dvakrát za deň. Ako keby rodič bol návšteva... Okrem toho som chodila s odstriekaným mliečkom každé 3 hodiny. Aj vtedy som na neho nakukla, prihovorila sa mu, pohladkala.

Tomáška po 10. dňoch preložili z inkubátora do postieľky, stále na JIS-ke.

Prvýkrát som ho mohla dojčiť 11 dní po jeho narodení. Pekne sa prisal a mne aj slzy vyhŕkli. Keďže v nemocnici majú zjavne tabuľky, ktoré určujú, koľko musí bábätko vypiť, nemohla som ho dojčiť stále, lebo pri prevážení pred a po dojčení nespĺňal normy a dokrmovali ho. Veľmi záležalo od sestričiek a od jeho stavu, ako často som mohla Tomáška dojčiť. Niekedy každýkrát, keď som prišla na kŕmenie, niekedy raz za deň... niekedy ani to. Stále sa nám tam motala fľaša... Podpora dojčenia nulová.

No a potom sa stalo malé šťastie v nešťastí - dostala som zápal prsníka. Ráno som mala prsia ako kamene, jeden prsník červený, teplota, no celé zle. Posťažovala som sa jednej milej sestričke a tá mi povedala, že v ten deň kašleme na tabuľky a budem celý deň dojčiť. Hlavne zo zapáleného prsníka. Tomáško sa toho chytil a pekne papal každé dojčenie – dokonca aj normu splnil. Od vtedy som už iba výlučne dojčila. Tomáško mal vtedy 14 dní a 1900g. Sestričky sa len čudovali, že taký maličký a tak papá.

Tvorbu mlieka som mala rozbehnutú parádne. Aj napriek dojčeniu som si stále odsávala mliečko. Tomáško sa začal správať ako klasické dojčené bábätko, prsník si vyžadoval aj v noci. Lenže v noci nás k detičkám nevolali. Hoci som prosila sestričky, nech ma zavolajú, že ja aj tak musím vstávať na odsávanie, v noci som ho mohla kojiť iba raz. Detičky v noci dostávali čajík fľaškou. V duchu som sa smiala cez slzy, keď sa mi sestrička ráno posťažovala, že Tomáško v noci robí krik, fľašu, ani cumlík nechce. On chcel prsko, chcel maminu, chcel mňa.

Po mesiaci sme išli domov. Tomáško mal 2300g a 46cm. Moje odstriekané litre mliečka zostali v nemocnici pre ďalšie bábätká. Doma som postupne prestala s odsávaním a užívala si dojčenie.

Od narodenia sme si prešli všeličím, museli sme s Tomáškom navštevovať kopu lekárov, cvičili sme vojtovku, absolvovali sme 3 operácie, ale všetko sme to zvládli a dojčili sme sa 2 roky. Ak by bolo na Tomáškovi, určite by sa dojčil aj ďalej, ale pre moje ďalšie tehotenstvo a s ním spojené problémy sme skončili.

Dnes má Tomi skoro 3 a pol roka a dobehol všetko. Robí nám radosť, a keď dojčím jeho mladšieho brata, vždy s láskou pozerá na moje prsia, občas ochutná mliečko a povie: „Hmmmmm orechové (alebo kakaové), mňam“.

Eva Polláková