Prípravou na dojčenie sa dá predísť mnohým problémom
Kateřina na svojom Instagrame zverejnila príspevok, v ktorom okrem iného píše, že ľutuje, že som sa o MAMILE nedozvedela skôr. Oslovili sme ju preto, aby napísala pre podporu ostatných žien celý svoj príbeh:
Keď som čakala svoje prvé dieťa, dcéru Ninu, bola som mladá. Nina bola neplánovaná a všetko, čo som o tehotenstve, pôrode a dojčení vedela, bolo z časopisov pre matky a zo skúseností mojej maminy, babičky a ďalších príbuzných. Myslela som si, že toho viem dosť, ale vlastne som nevedela skoro nič, a to, čo som vedela, bolo z veľkej časti jednoducho nesprávne.
Po pôrode dcéry som sa spýtala pôrodnej asistentky, či by mi neporadila ako mám dcéru prisať k prsníku. Pôrodná asistentka vzala dcérinu hlavu do dlane a vrazila jej tvár do prsníka a povedala, že keď nebude piť, tak s ňou mám zatriasť alebo do nej štuchať. Druhý deň sa dcéra zle prisávala, samozrejme mala cumlík, tak šup - klobúčiky a už to išlo, ale z kopca. Klobúčiky, cumlík, dokrm... Doma som sa stále snažila prisávať bábätko na klobúčiky, skĺzavalo sa to, nedržalo to na bradavke, malá stále plakala. A k tomu sme mali zlých susedov, ktorí nezniesli akýkoľvek hluk. Bola som v strese.
Keďže Nine pri pôrode zlomili kľúčnu kosť, išli sme na rehabilitáciu. Po ceste späť ma bolelo podbruško a už som ležala na sále so zápalom maternice s kusmi placenty v maternici, vnútorné krvácanie. Vytiahli zo mňa totiž počas pôrodu placentu za pupočník. Dcéru som si na izbe musela vydupať u primára. Aby moje 8-dňové bábätko ležalo na detskom oddelení, kde ležalo aj dieťa s čiernym kašľom, sa mi veľmi nepáčilo. Odhliadnuc od toho, že dnes už viem, že toto sú kľúčové dni pre to, aby dojčenie bolo bez problémov a aby mi pomáhalo v starostlivosti o bábätko. Nie, aby som o to musela neskôr bojovať.
Po mnohých poznámkach a prevrátených očiach sestier na gynekológii mi bábätko v postieľke previezli na izbu. Tam už som samozrejme dokrmovala umelým mliekom, až som postupne o mlieko prišla, pretože po umelom mlieku bola tak spokojná, že som dojčenie proste vzdala. Nebudem sa vyhovárať na „keď je spokojná mamička, je spokojné aj bábätko”. Ja som dojčenie vzdala a nebojím sa to priznať. Mrzí ma to dodnes.
Keď som otehotnela druhýkrát, nedokázala som sa zmieriť s predstavou, že budem mať znova taký pôrod, a že sa zasa budem trápiť s dojčením. Tak veľmi som chcela dojčiť! Na internete som objavila Jemné zrození a zistila som, že môžem rodiť inak. Rada skúšam nové veci a idem proti prúdu. Kamarátky mi povedali o združení MAMILA a odporučili mi kurz prípravy na dojčenie, pod vedením profesionálnej laktačnej poradkyne Bc. Pavlíny Raabovej. Vďaka kurzu som začala byť sebavedomejšia, teoreticky som dojčiť vedela a veľmi som sa na to tešila. Vôbec som si nepripúšťala, že by sa mi to teraz nepodarilo. Nekupovala som si vopred žiadne fľašky, klobúčiky, cumlíky, odsávačky...
S kamarátkami sme sa podporovali ako v prirodzenom pôrode, tak aj v dojčení, nosení alebo látkovaní. Nie sme žiadne lesany, sme normálne ženy, ktoré sa rozhodli ísť na to inak. A čo je najlepšie? Že ono to funguje, ísť na to inak, ako to zažila generácia našich mám. Pôrod som mala nádherný, trojhodinový, bez medikácií, v polohe, ktorú som si vybrala, placentu som si porodila sama, nechali mi dotepať pupočník, kontakt koža na kožu dve hodiny po pôrode, váženie a meranie tiež až po dvoch hodinách. Ja som bola poranená len zvnútra, čo je oproti nástrihu prechádzka ružovým sadom.
Keď mi v pôrodnici povedali, nech začnem zapisovať hmotnosť bábätka pred a po dojčení, a že dajú synovi dokrm, pretože má oranžový moč, slušne som sa s nimi rozlúčila a odišla som na reverz. Nenechám sa stresovať, teraz už nie. Po príchode domov sa mi snáď okamžite naliali prsia, a čo vám budem hovoriť, dojčím doteraz, už takmer 10 mesiacov a rozhodne zatiaľ neplánujem prestať. Je to tak nádherné, to prepojenie, nie je to len o jedle, je to o vzťahu matky s dieťaťom, o úteche, o očnom kontakte a o jednoduchom uspávaní.
Ďakujem MAMILA.sk a všetkým laktačným poradkyniam, že sa snažia šíriť osvetu o dojčení. Keby mi o tom niekto povedal pred 5 rokmi, mohlo to byť všetko inak, mohla som dcéru dojčiť. Bola som neinformovaná a teraz mi je to ľúto. Priala by som si, aby každá matka mala tú možnosť dojčiť, dojčiť dlhšie než 3 dni v pôrodnici alebo do prvého problému. Ja dojčím doteraz a vlastne dojčím práve teraz, keď píšem svoj príbeh.
Dojčeniu zdar!
Kateřina
