Prácu a dojčenie som si nevedela predstaviť. Ako som to vyriešila?

Som matka ako každá iná. Pod ťarchou nepriaznivej životnej situácie nútená nastúpiť do práce na plný úväzok skôr, ako som pôvodne plánovala. Môj syn mal vtedy len 9 mesiacov. 

Do 6 mesiacov bol výlučne dojčený, potom sme postupne zavádzali jedlo a v dojčení sme pokračovali bez obmedzenia tak, ako si synček prial, čiže podľa jeho potrieb. Cenné informácie som čerpala práve z webových stránok o. z. MAMILA, vedela som teda, že postupujem správne a malému dávam maximum.

Prišla však chvíľa nástupu do práce. Môj syn mal 9 mesiacov a bol klasický „závisláčik“, a to nie len cez deň. Budili sme sa niekoľkokrát počas noci. Ale zvykla som si. Potreby syna boli na prvom mieste. Opäť som nahliadla na webovú stránku MAMILY  a hľadala informácie, čo robiť v prípade nástupu do práce. Ja som si totiž v prvom momente skutočne myslela, že syna budem musieť postupne odstavovať, že predsa nie je možné odísť na 8 hodín do práce a pokračovať v dojčení akoby nič.

To, ako som si situáciu s nástupom do práce predstavovala vtedy, bolo:

• synovi bude tých 8 hodín mlieko chýbať, je preto nutné dávať umelé, privykať ho na fľašku,
• moje prsníky budú za 8 hodín naliate na prasknutie a postupne mlieko budem aj tak strácať,
• bude určite nepríčetne plakať, keď bude na mojej blízkosti pri dojčení ešte stále „závislý“, preto je vhodné vytvárať si od neho určitý odstup tým, že prestanem dojčiť a privykne si na fľašu a cumlík.

Našťastie na MAMILE som našla presne to, čo som potrebovala v danej chvíli vedieť. A to, že sa vlastne nič nedeje, nemám nič riešiť, nemám prestávať dojčiť, nemám dojčenie obmedzovať, na nič syna navykať, proste mám odísť do práce a potom z práce prísť a dojčiť, ako si syn bude želať. Na MAMILE som sa dozvedela cenné informácie, že dojčiť budem môcť aj naďalej, že môj syn nebude trpieť nedostatkom mlieka, že mlieko nestratím, že sa prsníky prispôsobia a synček tiež. To všetko ma neskutočne upokojilo a naozaj sa naplnilo všetko, čo som sa dočítala.

Nič som nemusela meniť, syn si nemusel drasticky odvykať od dojčenia

Syna som jednoducho ráno nadojčila, zaniesla k mojej mame (neskôr do jaslí), po 8 hodinách letela preňho, nadojčila ho hneď, ako to bolo možné, a potom podľa jeho potrieb celý zvyšok dňa aj noci. Dá sa to zvládnuť. Ráno som sa "nakopla" kávou (vďaka MAMILE  totiž viem, že bez výčitiek svedomia môžem) a fungovala celý deň znova a znova, pričom sme so synom ostali v najhlbšom spojení vďaka pokračovaniu v dojčení. Vždy, keď som sa s ním po 8 hodinách stretla, jeho rúčka smerovala rovno pod moje tričko so slovami "ham, ham, ham", čo som mu s láskou dopriala.

Teraz má syn 22 mesiacov. Takže takto fungujeme rok. A verím, že budeme aj naďalej. Určite na tom ja ako mama nechcem nič meniť. Záleží od môjho syna. Dôležité je, že sme vďaka dojčeniu stále neskutočne prepojení. Cítim omnoho menší pocit viny, že som ho tak maličkého prenechala najskôr svojej mame a neskôr jasličkám na 8 hodín denne. Snažím sa mu svoju neprítomnosť z dôvodu práce čo najviac vynahradiť jedinečnou blízkosťou počas dojčenia. Prvé dni bez neho boli prsníky po 8 hodinách skutočne naplnené "až po okraj", ale postupne si takpovediac zvykli a nafúknutý pocit v dopoludňajších hodinách prestával.

Podľa môjho názoru je v takomto prípade dôležité, aby matka, ktorá plánuje odísť do práce (alebo študovať a podobne) od malého dojčeného dieťaťa, aby danú situáciu nezačala prehnane riešiť. Keď začne v hlave riešiť, či je vhodné to, alebo radšej hento, či dať fľašu, či mu nebude chýbať mlieko... tak sa situácia môže len skomplikovať. Je veľmi dôležité brať túto situáciu čo najviac v tom duchu, že telo matky je zázračné, neskutočne prispôsobivé a ochotné "pretvoriť" sa tak, aby to vyhovovalo matke aj dieťatku.

Verme si. Verme našim telám. Verme našim maličkým drobcom. Neriešme, len dojčime a dojčime, ďalej a ďalej. Nič viac, nič menej.

Ľubka a jej syn Miško