Keď bábätko plače a plače...

Je 10 hodín večer a moje bábätko plače a plače. Plače už 2 hodiny v kuse, naozaj v kuse. Je to katastrofa. Plače zúfalým plačom, ktorý mi trhá uši a ja panikárim.

Moja dcérka má dnes presne 5 týždňov. Manžel mi vraví, že už ju nemám mať na rukách a mám ju naučiť, aby normálne zaspala. Vraví mi, že toto dcérka robí, lebo som si ju tak naučila. Vyčíta mi, že nemáme pokojné večery. Hovorí, že po celom dni, si potrebuje odpočinúť a vypnúť a že v našej domácnosti sa to nedá. Som v koncom so silami aj s nervami. Tak veľmi by som si potrebovala ľahnúť alebo aspoň sadnúť, ale keď to urobím, dcérka sa rozplače ešte viac. Dnes už naozaj neviem, čo mám robiť. Nevládzem. Nevládzem po celom dni. Vlastne som ani poriadne nejedla, nemám už energiu na nič.

Premýšľam, či dcérku nebolí bruško, či ju niečo netrápi. Rozmýšľam nad tým, či ju nemám zobrať k neurologičke. Niekedy mám pocit, že dcérka musí byť veľmi chorá, keď takto plače. Niekedy sa o ňu bojím, inokedy ma jej plač dokáže neuveriteľne nahnevať. Sama seba sa pýtam, či nie je hladná, či pije dosť. Naozaj mi nie je jasné, prečo dcérka na desať minút zaspí a potom je hore.

Cez deň to nie je také zlé, doobeda sa dcérka nadojčí a celkom v pohode zaspí. Ale toho večera sa desím celý deň. Možno je to moja chyba, možno som jej mala urobiť poriadny režim už od začiatku.

Moja dcérka konečne stíchla – je desať minút po polnoci. Ani neviem ako. Asi vyčerpaním. Neviem si predstaviť, že zajtra ma čaká ďalší takýto deň.

Na druhý deň ráno som si povedala, že to už ďalej takto nejde. Donekonečna som si čítala články na MAMILE a skrátka som si povedala, že si laktačnú poradkyňu zavolám. A že jej poviem, že chcem, aby prišla k nám domov večer, aby to na vlastné oči videla.

A Zuzka – moja poradkyňa – prišla. Nikdy predtým som nič také upokojujúce nezažila. Konečne ma niekto chápal. Zuzka ma uistila, že dcérka pije dosť z prsníka, toto bolo dobré vedieť – že neplače, lebo je hladná. Prestala som sa cítiť vinná, že mám malú na rukách a že ju uspávam. Zuzka mi vysvetlila, ako funguje spánok bábätka, povedala mi, že bábätko môžem uspávať na prsníku, že sa nemusím snažiť, aby vedela zaspať sama. Dovtedy som sa veľmi bála, že dcérka nebude mať dobré spánkové návyky. V živote som sa nedozvedela toľko vecí ako za tento jeden večer. Asi najdôležitejšie, bolo pre mňa vysvetlenie, že pre uspatie bábätka je potrebné niečo urobiť, že mám dcérku aktívne uspávať, že so spánkom potrebuje pomôcť. Predtým som čakala, že bábätko skrátka zavrie oči, lebo je unavené. Teraz už viem, čo sa deje, naučila som sa vidieť, že dcérka je už unavená a potrebuje spať. Zuzka mi ukázala veci, ktoré mi pomáhajú dodnes – nosenie bábätka a to, že pomáha s dcérkou chodiť alebo nejaký pohyb, objavili sme fitloptu, ktorá mi zachránila už veľa večerov, naučila som sa dojčiť po ležiačky, nebrať jej prsník z pusy príliš skoro a nechávam ju spať v našej posteli. Už nebudím dcérku na odgrgnutie, pochopila som, ako často som takmer zaspávajúcu dcérku budila. Naučila som sa odlíšiť hlboký spánok od ľahkého spánku a teraz už chápem, že ju z ľahkého spánku nemám budiť prebaľovaním alebo utieraním tváričky.

Keby som tak vedela už po pôrode to, čo viem teraz. Myslela som si, že život s bábätkom bude oveľa jednoduchší, nikdy v živote som si nepredstavovala, že budem taká unavená, že mi bábätko bude zaberať toľko môjho času. Predtým som robila náročnú prácu a myslela som si, ako dobre to zvládam a ako super si viem zorganizovať čas. Tieto moje predstavy otočilo naruby jedno malé bábätko, dokáže vo mne vyvolať pocity, ktoré som pri žiadnom zo svojich mnohých kolegov vo firme nikdy nemala. Čo sa bábätiek týka, vždy som videla len to, ako bábätká spia mnoho hodín a matky sa s nimi prechádzajú v kočíku a cítia sa hrdé na svoje krásne bábätko, čítala som si stránky, kde píšu, že bábätká spia 20 hodín denne, takže sa mi zdalo, že bábätko jednoducho zaspí a ja potom mám čas na seba, a keď som sa nedokázala ani len osprchovať, cítila som sa neschopná. Myslela som si, že niečo robím zle, nevedela som sa z toho vymotať. Nešlo mi do hlavy, ako to robia iní ľudia. Myslela som si, že ostatní po príchode manžela z práce bábätko okúpu a uložia spať a majú večer pre seba s manželom. Teraz už chápem, že 20 hodín spánku denne neznamená, že 20 hodín denne nebudem mať čo robiť. Už chápem, že bábätko potrebuje oveľa intenzívnejšiu starostlivosť než celá moja firma. S nosením a vysvetleniami, ktoré mi ukázala laktačná poradkyňa, to však ani zďaleka nie je také ťažké.