Neprisával sa a predsa sa dojčíme 

Pôrodu som sa bála asi ako väčšina žien, je to niečo, čo sa preberá medzi kamarátkami už od začiatku tehotenstva a intenzita sa zvyšuje s blížiacim sa termínom pôrodu. Nepovažujem sa práve za silnú ženu, som skôr citlivka, takže som s napätím očakávala, ako zvládnem niečo tak fyzicky a psychicky náročného ako je pôrod. Po týždni prenášania, som porodila syna Jáchyma. Na moje prekvapenie pôrod prebehol podľa môjho názoru dobre, najprv to vyzeralo na vyvolávanie, pretože mi odtiekla voda, ale kontrakcie neprichádzali. Našťastie som v pôrodnici narazila na výborné asistentky, ktoré mi pomohli pôrod rozbehnúť aj bez tabletky. Po niekoľkých hodinách sa teda pôrod sám rozbehol a postupoval dobre, Jáchym sa narodil o 23 hodine s váhou 4 kg a ja som bola úplne v poriadku a šťastná.

Po pôrode som si myslela, že mám to najhoršie za sebou. Užívala som si malé bábätko a očakávala som príchod sestry, ktorá chodila do pôrodnice na siedmu hodinu ráno, aby mi ukázala, ako malého prisať. Tu vidím prvý chybu - na prisatie k prsníku, ktoré má prebehnúť bezprostredne po pôrode som čakala celých 8 hodín. Za tú dobu nikto neprišiel, aby mi ako prvorodičke pomohol. Áno, mala som všetko načítané z knižiek, ale pod záplavou hormónov som nebola schopná Jáchyma sama uchopiť a prisať.

Druhý deň ráno teda prišla nemocničná sestra, všetko mi vysvetlila. Nepomohla mi Jáchyma prisať, ale už som aspoň vedela, ako to skúšať. Skúšala som málo, možno ani nie raz za tri hodiny, ale nevidela som to ako problém. V noci potom ale začal plakať. Bol neutíšiteľný a ja som vôbec nevedela, čo mu je. Bola som na izbe sama, v ostatných izbách bolo ticho a všetky bábätká v pôrodnici spali. V zúfalstve som preto po hodine plaču volala detskej sestre, že neviem, čo sa deje, či by mohla prísť. Sestra prišla už s kvapkami na bolesť bruška, ktoré Jáchymovi podala a bol na 5 minút pokoj. Potom začal plakať znova a ja som bola po ďalšej polhodine plaču donútená zdvihnúť telefón a opäť ju zavolať. Tentokrát už prišla s fľašou plnou umelého mlieka, na nič sa nepýtala, dala mi fľašku do ruky so slovami, že je určite hladný. Ja som teda fľašku vzala a so slzami v očiach ho nakŕmila. Bolo mi hrozne, hneď prvý deň som nedokázala malého utíšiť, nakŕmiť a len som sledovala, ako Jáchym s úľavou hltá každé sústo. To mi trhalo srdce.

Čakala som do rána s nádejou, že mi sestra poradí a pomôže mi rozbehnúť dojčenie, ktoré hrozne bolelo. Dočkala som sa však len toho, že som chodila odsávať, a po dvadsiatich minútach som odovzdala 4 kvapky mlieka, ktoré dali malému striekačkou, akonáhle bol hladný. Pokiaľ mu to nestačilo, dokŕmili ho cez striekačku umelým mliekom.

Čo budem doma robiť, ako ho nakŕmim?

Nasledujúci deň som išla domov so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane som sa hrozne tešila a na druhej som nevedela, čo budem doma bez sestričiek robiť, keď malý bude hladný a ja nebudem mať mlieko. Našťastie som sa po príchode tak upokojila, že sa mi prsia zrazu naliali na prasknutie, a ja som mala zásoby mlieka, o ktorých sa mi ani nesnívalo, a mohla som začať dojčiť. Jáchym sa prvýkrát doma krásne napapal a potom na tri hodiny vzorne zaspal. Po prebudení sa najedol znova a spal ďalšie tri hodiny. Ja som bola šťastím bez seba, ako mám príkladné bábätko a verila som, že už to bude lepšie.

Dojčenie ale stále bolelo, bradavky som mala popraskané, a preto som zavolala profesionálnu laktačnú poradkyňu z MAMILY, či by sa na nás prišla pozrieť. Dohovorili sme sa na druhý deň, po telefóne mi dala rady, ako sa o prsia do tej doby starať a ako malého prisávať. Večer sa Jáchym zobudil a išli sme sa dojčiť. Priložila som ho k prsníku a nič. Prsník hľadal, cucal, ale nemohol sa k nemu prisať. Trvalo to asi hodinu boja, kedy už plakal od hladu a ja som mu nemala ako pomôcť k tomu, aby sa najedol. S hrôzou som si uvedomila, že doma nemám žiadne umelé mlieko, ktorým by som ho mohla dokŕmiť, ani striekačku, cez ktorú ma naučili kŕmiť v pôrodnici. Našťastie mi pomohla susedka, ktorá má dve deti a požičala mi cievku na zostrojenie laktačnej pomôcky a odsávačku, takže som si odsala mlieko a nakŕmila som ho cez cievku. Nevedela som, čo sa deje a čakala som na ďalšie dojčenie, či sa situácia zlepší. Bohužiaľ sa nezlepšila a Jáchym sa stále neprisával a na prsníku sa zlostil. Jedinú nádej som videla v laktačnej poradkyni MAMILA, ktorú som očakávala druhý deň ráno.

Laktačná poradkyňa MAMILY Pavlínka prišla s dobrou náladou a úsmevom od ucha k uchu. Bola veľmi milá a sympatická, čo mi v mojej zúfalej situácii veľmi pomohlo. Pozrela sa na dojčenie, respektíve na zlostenia sa na prsníku a povzbudila ma tým, že keď už sa predtým prisával, tak sa zase začne. Povedala mi, že keď malý dostal mlieko z fľašky, zo striekačky a medzitým sa snažil prisávať k prsníku, teraz nevie, čo má robiť na prsníku. Bol úplne zmätený odlišným spôsobom satia a rozdielnym tokom mlieka z prsníka a z fľaše (alebo zo striekačky, ktorá dojčeniu nepomáha rovnako ako fľaša). Požičala mi knižku Praktický návod na dojčenie od MAMILY, šatku a dala mi laktačnú pomôcku na dokrmovanie priamo na prsníku s tým, že mám Jáchyma nosiť v kontakte koža na kožu, skúšať dojčenie na prsníku s dokrmovaním laktačnou pomôckou na prsníku a ak sa pri tom pokuse o dojčenie neprisaje, nakŕmiť ho na upokojenie pohárikom a zvyšovať tvorbu mlieka.

Pavlínka odišla a ja, nabitá novými informáciami, energiou a nádejou, som sa vrhla do práce. Každé dojčenie bol boj. Jáchym sa vydržal zlostiť aj 40 minút a prisatie bolo v nedohľadne. Nosila som ho v šatke skoro stále, v šatke som s ním chodila aj spať, zvyšovala som tvorbu mlieka. Mlieko som mala, ale Jáchym ho nechcel. Cítila som sa ako neschopná mama, ktorú odmietalo jej vlastné dieťa.

Hurá, prisáva sa k ľavému prsníku!

Po pár dňoch sa situácia zlepšila, Jáchym sa začal prisávať na ľavý prsník. Predchádzalo tomu 30-40 minút boja a zlostenia, ale nakoniec sa prisal.

Pravý prsník odmietal, ale mne svitla nádej, že sa niekam posúvame. Laktačná poradkyňa Pavlínka za nami prišla znova, skontrolovala prisatie na prsník a prešla so mnou všetko, čo robíme pre zlepšenie dojčenia. Veľkou oporou mi bol manžel, ktorý so mnou bol zo začiatku doma a absolvoval s nami každé (i nočné) dojčenie. Sama by som totiž plačúceho Jáchyma, laktačnú pomôcku na prsníku a pohárik s mliekom neudržala.

Po týždni vysiľujúceho boja som mala stále častejšie chuť sa na to vykašľať a dať mu mlieko z fľašky. Všade som čítala, ako je dojčenie pre dieťa upokojujúce, že je to spojenie matky s dieťaťom a je to liek na všetko. Pre mňa aj pre Jáchyma to bol horor, každé dojčenie som sa pozerala na to, ako plače od hladu a pritom sa nemôže prisať, hnevá sa na prsníku a miesto upokojujúceho rituálu sme obaja plakali. On hladom a ja pocitom zlyhania.

Laktačná poradkyňa mi však bola stále oporou, ako neustále na telefóne, tak nás mimo to navštevovala a kontrolovala všetky pokroky. Absolvovala s nami celý zdĺhavý proces dojčenia, ukazovala, ako správne používať laktačnú pomôcku, ako Jáchyma upokojovať pri dojčení a hlavne - dobíjala ma nádejou a optimizmom, čo som potrebovala najviac.

Ďalším problémom bol spánok, kvôli všetkému, čo sme robili pre záchranu dojčenia, som ja ani manžel takmer nespali. Každé kŕmenie trvalo najmenej hodinu, niekedy aj hodinu a pol. Po vyčerpávajúcom boji prišlo na rad uspávanie, ktoré zabralo ďalšiu hodinu a za chvíľku zase znova. Dojčiť v posteli v ľahu bol zatiaľ len sen, ktorý sa zdal nedosiahnuteľný. Zároveň to bola ale veľká motivácia, ktorá by nám ušetrila veľa času, sĺz a nervov.

Poslednou nádejou pre mňa bolo uvoľnenie uzdičky, ktorú mal Jáchym prirastenú. Kvôli Jáchymovmu nezlepšujúcemu sa prisatiu na prsník a mojim boľavým prsiam, sme zákrok podstúpili. Jáchymovi uvoľnil lekár spodnú aj hornú uzdičku a ja som mala ďalšiu nádej, že sa začne lepšie prisávať. Zákrok zvládol na jednotku, ja s manželom sme to znášali horšie ako Jáchym. Po zákroku som sa na odporúčanie Pavlínky snažila ponúkať prsník čo najčastejšie.

Pokračovali sme teda v kolotoči prsník - laktačná pomôcka na prsníku - prilákanie bábätka na prisatie kŕmením po prste - prsník a stále dookola.

Po troch týždňoch od pôrodu prišiel zlom. Priložila som Jáchyma k prsníku a on sa bez jedinej hlásky prisal a pil. Radosťou som sa rozplakala, bola to neopísateľná úľava a šťastie. Od tej doby, ako mávnutím kúzelnej paličky sa Jáchym prisáva na prvýkrát a bez ťažkostí.

Týmto by som chcela poďakovať profesionálnej laktačnej poradkyni MAMILY Pavlínke, vďaka ktorej som vydržala najťažšie tri týždne v živote, nevzdala som to a aj napriek môjmu neustálemu bombardovaniu správami s otázkami a problémami mi vždy pomohla, prišla a nabila ma ďalšou dávkou pozitívnej energie a optimizmu. Veľká vďaka patrí aj manželovi, ktorý s nami po celý čas bol a nevzdal to, aj keď boli 3 hodiny ráno a my sme už hodinu a pol striedavo dokrmovali na prsníku a dojčili. Keby bolo viac takých mužov, dojčilo by viac žien.

Chcela by som týmto podporiť ostatné ženy, ktoré sú v rovnakej alebo podobnej situácii ako my, nech vydržia! Nikto vám nepovie, ako dlho to ešte bude trvať, ale jedno je isté - večne to trvať nebude! Nebojte sa zavolať si na pomoc laktačnú poradkyňu MAMILY, zapojte manžela, mamičku, kamarátku, aby ste na dojčenie neboli samy a radujte sa z najmenších pokrokov. Noste bábätko v šatke, spite s ním, hovorte na neho pokojne, aj keď plače a uvidíte, že vám to vráti. Výsledkom bude to, čo všade čítate a neveríte tomu - dojčenie ako všeliek pre pokojné bábätko.

Lucia