Dva najťažšie týždne materstva – môj synček sa po pôrode neprisával

Bolo to moje prvé tehotenstvo. Zo všetkých strán som sa stretávala so skúsenosťami žien, popisujúcimi lepšie aj horšie zážitky. Všade boli články, príbehy, varovania. Negatívne skúsenosti ostatných som síce brala na vedomie, nepripúšťala som si však, že by toto mohlo čakať aj mňa. Brala som to s ľahkosťou. Snažila som sa naladiť na dobrú vlnu a viac-menej sa mi to aj darilo. Moja predstava bola úplne jasná. Keď sa pôrod začne, určite to spoznám. Nie som typ, čo panikári, a tak som sa ako prvorodička nebála, že mi niečo ujde alebo že to bude planý poplach. Spoliehala som sa na svoj ženský a materinský inštinkt.

Mamka nás všetky tri deti odchovala na umelom mlieku, rovnako aj ostatné ženy, ktoré vychovali deti v ére jaslí, a keď sa dojčilo maximálne 6 mesiacov. Dojčenie pre mňa bolo nové, a tak som už počas tehotenstva študovala www.mamila.sk, dookola som si púšťala videá správneho prisatia a ujasnila si bludné pojmy ako slabé, zadné, riedke mlieko. Teória by bola, už len prax. Samozrejme som chcela pri pôrode manžela. Pri výbere pôrodnice bolo pre nás dôležité, aby bola baby-friendly a aby tak naše dieťatko malo čo najväčšie šance byť dojčené už od narodenia. Cítila som zodpovednosť aj za to maličké, chcela som urobiť všetko pre to, aby na tento svet prišlo čo najnežnejšie, nech náš prvý kontakt je príjemný pre nás oboch.

Veci sa ale skomplikovali a moje pôrodné želania šli bokom, hoci ich prijímajúca lekárka schválila. Bolesti mi začali o 6 ráno na Veľkonočný pondelok a k večeru boli v rozmedzí 4 - 5 minút. O polnoci sme už dorazili do pôrodnice a ja na pokraji svojich síl som cítila akúsi úľavu. Veď príchod do pôrodnice znamená pôrod a konečne stretnutie s naším pokladom. Hoci nemocničné prostredie na mňa pôsobí nevľúdne, verila som, že o chvíľu bude po všetkom. Vtedy sa však ešte len všetko začalo. Nepríjemné natáčanie monitoru, nepríjemné sestričky, klystír... Pôrod sa nerozbiehal a počas nasledujúcich hodín sa opakoval ten istý scenár. Neznesiteľné bolesti, keď už kontrakcie boli dlhšie ako pauzy medzi nimi, bolestivé vyšetrenia, veľmi nepríjemné natáčanie monitoru a ofučané sestričky. Ani sa nečudujem svojmu telu, že v takomto prostredí pôrod spomalilo. Ráno pri zmene personálu všetko odznova. Pôrod sa stále nerozbiehal a na mňa tak strašne doľahlo celé to zúfalstvo, že po konzultácii s lekárom som súhlasila s podaním hormónu oxytocínu na urýchlenie pôrodu, hoci som toto predtým vyslovene odmietala. Službukonajúca sestrička ma dokonca vyhrešila, načo sedím na kresle, keď tam mám fitloptu a sprchu, veď takto neporodím nikdy... čo mám na to povedať?

Náš Viliam sa napokon narodil v utorok na obed, vákuovou extrakciou, po tlačení na brucho, bolestivom nástrihu a totálnom chaose, či to „dáme“ alebo či porodím radšej cisárskym rezom. Na všetko si spomínam veľmi matne. Bola len veľká bolesť a zrazu plačúce modré dieťatko, ktoré okamžite odniesli preč, a ja som ostala ako ochromená. Žiaden kontakt koža na kožu, aj keď to bola baby-friendly nemocnica, žiadne dotepanie pupočníka, veď ja som moje dieťa ani nevidela. Vilkov prvý kontakt so svetom bol v kovovej vaničke, kde ho rýchlo okúpali, ponatierali krémom sponzorujúcim nemocnicu a doniesli v perinke na pol minúty ukázať rodičom. Neviem, čo spôsobilo nasledujúce problémy, ktoré prišli, ale keď sa na to spätne pozerám, dochádza mi, že všetko bolo presne tak, ako nemalo byť. A moja psychika bola od začiatku naštrbená.

Vilka mi priniesli na dve hodiny poobede, aby sme sa s manželom z neho trošku tešili, no mne pripadal taký... cudzí. Znie to hrozne, ale bolo to tak. Deväť mesiacov po srdcom a zrazu bol tu. Doudieraný, s krivou hlavičkou, uplakaný a s takým neprítomným pohľadom. Nepoznali sme sa.

Na noc mi ho vzali, napriek tomu, že to bola baby-friendly nemocnica. Vtedy mi to ale pripadalo ako veľká úľava, pretože som od únavy nevládala nič. Dnes sa na to pozerám inak. Nepustila by som ho už ani na sekundu, pretože tu sa začalo naše trápenie s dojčením.

Moja skúsenosť s dojčením nebola dovtedy samozrejme žiadna. Z rodiny mi tiež nemal kto pomôcť. S prvým dojčením mi prišla pomôcť sestrička. Ukázala mi ako malého držať, aké sú polohy. Pre mňa bol zázrak po šití si vôbec sadnúť a udržať novorodenca, manipulácia s ním bola pre mňa vyššia úroveň schopností. Prvá rana prišla, keď mi sestrička vysvetlila, že moje prsia nie sú vhodné na dojčenie, a že ja vlastne s takýmito bradavkami ani dojčiť nebudem. Mám skúsiť klobúčiky. To, že takéto odporúčanie by som v nemocnici s titulom baby-friendly nemala nikdy dostať, som vtedy netušila. Sestričke som uverila... Prisatie teda žiadne, dieťa plače a odtláča sa odo mňa. Ale ako je to možné? Veď ja som jeho mama! Ďalšia sestrička ma utvrdila v tom, že dojčenie proste bolí, a to je údel ženy. To bolo v čase, keď som od klobúčikov mala na bradavkách ragády a obe mi už krvácali. Medzi tým Vilko vyhladol, jeho plač bol neutíchajúci a sestričky ho kŕmili glukózou z fľaše - napriek tomu, že som bola v baby-friendly nemocnici, kde sa fľaše používať nesmú.... a naše dojčenie tak dostalo ďalšiu ranu.

Psychicky som bola úplne mimo. Nikto z personálu, ani lekárky, ani sestričky, ani vlastná mama ma nepodporili a nikto mi nevedel pomôcť s problémami s dojčením. Nie že by nechceli... len to, na čo sa zameriavali, bolo všetko ostatné len nie dojčenie. Ako mi mali s dojčením pomôcť fľašky, klobúčiky? Dokonca ani na mojom mlieku nezáležalo. Podsúvali mi myšlienku umelého mlieka s argumentom, že to nie je jed. Napriek môjmu naozaj veľmi zlému psychickému stavu, únave a plaču, som sa ale myšlienky na dojčenie nevzdávala. Nevyšlo mi toľko vecí pri pôrode, musím zachrániť aspoň toto. Neviem, kde som brala silu. Ale ak by som sa o to nepokúsila, vyčítala by som si, že som pre svojho syna a seba neurobila naozaj všetko.

Našťastie som mala rodinnú známu, ktorá ma v tom čase veľmi podporila, pretože si podobným scenárom sama prešla. Poskytla mi kontakt na dve poradkyne pri dojčení z MAMILY v Košiciach a ja som ich hneď kontaktovala. Kým som bola v nemocnici, mohli mi pomôcť len telefonicky. Byť v kontakte koža na kožu? Veď sme každú chvíľu mali na izbe niekoho... raz sestra, potom vizita, potom raňajky, upratovačka, budúca matka, čo si chce pozrieť izbu... to moje chlapča som nevedela ani vyzliecť z perinky a udržať ho. Sama som sa ledva vyštverala na posteľ, ako som ho mala dať na seba a užívať si vzájomnú blízkosť? Vtedy to bolo pre mňa nemožné. Vilkovi posledný deň nakoniec podali umelé mlieko, pretože veľa schudol, aspoň mi to tak vysvetľovali. Keď mi primárka novorodeneckého ráno oznámila, že môžeme ísť konečne domov, lebo Vilko pribral cez noc 20 g, rozplakala som sa. Bola by som schopná sa bleskovo pobaliť, vziať dieťa a počkať na muža v tom vetre pred nemocnicou. Eufória so mnou lomcovala celé doobedie a mne sa zdalo všetko akési krajšie. Aj ten náš Viliam akosi menej plakal.

Po príchode domov to bol ale skok do reality. Prišiel čas kŕmenia a ja som sa na škatuľu pre istotu kúpeného umelého mlieka pozerala s odporom. Zložili sme spiace dieťa do postele a ja som mala chuť zmyť zo seba všetko nemocničné a cítiť sa konečne doma. Po mlieku dovtedy ani stopa, len horko ťažko získaných pár kvapiek. V sprche som ale zacítila akúsi bolesť v prsiach a po pár minútach sa mi prsia naliali, až sa to nedalo zastaviť. Vtedy som si uvedomila čoho všetkého je schopná psychika. S dojčením a dokŕmením jednou dávkou umelého mlieka sme nejako pretrpeli do ďalšieho dňa, keď prišla k nám domov poradkyňa pri dojčení Adelka Boldižárová.

Adelka bola veľmi milá. Volila vhodne slová, aby mňa ako čerstvú mamičku neurazila, neznechutila, neodradila, ale naopak povzbudila a dodala silu. Všetko však bolo pre mňa úplne nové a na prvý, aj druhý pohľad nezvládnuteľné. Zrazu som mala doma plačúce hladné dieťa, a k tomu poháriky a cievky, ak by bolo potrebné naše neprisávajúce sa bábätko nakŕmiť a pritom nepoužiť fľašu, šatku na nosenie, knihu o dojčení, informácie o rôznych polohách, v ktorých som sa mohla pokúšať v kontakte koža na kožu Vilka prilákať k prsníku. A ešte som mala kvapkajúce mlieko, ktoré moje dieťa nedokázalo získať bez pomoci. Bol to čistý chaos, ale aj nádej, že pre naše dojčenie niečo robím, a to bolo pre mňa najdôležitejšie.

Boli to najťažšie dva týždne materstva. Vilko plakal, v noci nespal, ja som dookola odsávala a on to všetko vypil dokrmovaním cez pohárik, a tak sme sa vyhli použitiu fľaše. Poradkyňa pri dojčení mi pomohla zvýšiť tvorbu mlieka. A ja som na internete hľadala návody, ako uviazať novorodenca, ktorý má zlomenú kľúčnu kosť a vykrútenú nožičku. Mnoho vecí naraz, únava, odsávačka, stres. Jedným slovom stres. Vtedy som nadobudla ale veľký pocit disciplíny, lebo stres bol to posledné, čo nám bolo treba. A tak sme sa s mužom ťahali, raz on mňa, potom on mňa, zase on mňa a občas aj ja jeho. Veľa krát počas tých dvoch týždňov som sa pohrávala s myšlienkou, že na to kašlem...no ešte stále to asi nebolo také zlé, aby som to urobila.

Adelka bola u nás 3-krát. Kŕmenie cievkou po prste nám šlo, len to prisávanie nie. Ani za svet. Počas približovania sa k prsníku spustil strašný plač. A tak dokola. A to bolo pre mňa srdcervúce. Aj ráno, aj večer, aj v noci, keď som ho nevedela utíšiť. 

Bolelo ma srdce stále rovnako, zakaždým možno trochu viac. Všade som čítala o telesnom kontakte, o kontakte koža na kožu a aj poradkyňa pri dojčení mi zdôrazňovala, že je to v tejto situácii kľúčový krok, ale to sa nám nedarilo. Bolo mi ťažko kvôli rane, mliečko mi tieklo kade tade a Vilka som nevedela poriadne chytiť. Vrtel sa a mrnkal, bolo to ťažké. Ale skúšali sme. Bola som sklamaná, nahnevaná, unavená, a tak dokola.

Napokon som na úkor spánku predsa len naštudovala nosenie v šatke. A skúsila to. S totálnou nedôverou. A ono to zabralo. Pár hodín spolu v šatke! Spinkal, nemrvil sa a pri najbližšom kŕmení sa prisal! Len tak máličko, len na pár sekúnd, ale aspoň neplakal. A tak sme to opakovali. No odvtedy zase nič a pre mňa ďalšia facka.

Pár dní nič a ja som to začala vzdávať. Cievku som neznášala a už aj môj muž mal toho dosť. A k tomu neustále napätie, že som odsala len toľko a on by zjedol aj viac. Nad vodou ma ale držala myšlienka, že ak sa dokázal prisať raz, musí sa to podariť aj viackrát. Musí!

Potom sme dali Vilkovi podstrihnúť prirastenú podjazykovú uzdičku, ktorú našla poradkyňa pri dojčení. Dokonca nás sprevádzala s manželom, za čo jej nesmierne ďakujem. Po tom úkone svitla opäť nová nádej. No Vilko stále nič, len plač, odtláčanie sa od prsníka. Prestala som sa snažiť, aby som mu prsník neznechutila. Boli kŕmenia, keď jedol iba cez pohárik a prsník som mu ani neponúkala.

Potom som to skúsila zase a po pár dňoch už ozaj psychického vypätia sa Vilko opäť prisal. Dva krát, trikrát, stále viac. Síce plytko, ale prisal sa! A tak sme trénovali a postupne sme úplne prestali kŕmiť po prste. Trvalo to dva týždne, čo je teraz pre mňa úplne smiešna doba, no vtedy to boli muky.

Chcem týmto príbehom povzbudiť všetky ženy - nie ste v tom samé. Máte možnosť nevzdať sa a zabojovať. Držím vám prsty. Ďakujem MAMILE za osvetu v dojčení, za informácie, o ktorých drvivá väčšina zdravotníkov nemá ani páru. Ďakujem mojej poradkyni pri dojčení Adelke, za to, že bez ohľadu na čas, či je víkend alebo nie je, sa zaujímala, ako sa máme, hľadala stále nové spôsoby, ako to zvládnuť. Toto bola pre mňa najväčšia opora - vedomie, že v tom nie som až tak celkom úplne sama. Ďakujem, bez vás by sme to nezvládli. A spomeniem si na to takmer vždy, keď sa dnes už takmer 7-mesačný Viliam krásne dojčí a ja by som si to nedala za nič na svete.

 Anna Š.