Môj synček sa týždeň po pôrode neprisával

Som lekárka a laktačná poradkyňa a môj synček Robinko, ktorý má teraz tri mesiace, sa narodil doma. Po nerušenom prirodzenom pôrode bol v kontakte koža na kožu na mojej hrudi asi 2 - 3 hodiny, kým nezaspal. Mal možnosť robiť všetky prirodzené pohyby, priplaziť sa k prsníku a prisať sa, ale k prisatiu nedošlo.

Bol krásny, aký bol nesmierne aktívny, kopal nožičkami, dopracoval sa až k bradavke, otvoril poriadne ústa a položil sa na ňu vo vynikajúcej polohe, ale nezačal sať. Z predtým nadobudnutých poznatkov som vedela, že toto je v poriadku a bábätko potrebuje čas. Niekoľko hodín sme potom spali, kým sa prebudil znova.

Najprv som ho utišovala a potom som ho skúšala znova dať na prsník, ale nešlo mu to. Skúšali sme to posediačky. Potom sme to skúšali celý deň poležiačky a začalo byť jasné, že môže mať nejaký problém. Skontrolovala som mu uzdičky, mal prirastenú uzdičku pod jazykom, aj hornú pod perou. Jazyk mal prirastený takmer až po zuby. Po podstrihnutí uzdičiek bolo v nasledujúcich dňoch vidieť, že jazykom hýbe čoraz viac a na tretí deň sa prisal po prvýkrát. Bolo to len na niekoľko sekúnd a spravil dva hlty.

Toto pre mňa znamenalo, že robí pokroky, bolo dôležité to vidieť a sústrediť sa na tieto malé krôčiky, ktoré môj malý Robinko robil smerom k prisávaniu sa a dojčeniu. Zatiaľ som si začala odkvapkávať z prsníka mlieko, bolo žlté, husté, krásne. Starostlivosť o Robinka bola taká náročná, že bolo ťažké nájsť si čas na odkvapkávanie. Prvý deň som to vlastne robila tak, že som kvapky mlieka dávala Robinkovi priamo na pery alebo prstom na jazyk. Nakoniec som to vymyslela tak, že som odkvapkávala vždy, keď Robinko potreboval byť nakŕmený. Manžel teda kŕmil Robinka mojím odkvapkaným mliekom z malého skleneného pohárika a ja som odkvapkávala do ďalšej malej nádobky.

Odkvapkala som dosť veľké množstvá, asi 80 ml za deň a Robinko to všetko po menších častiach vypil. Niekedy veľmi rýchlo a hltavo. Bábätká v prvých dňoch nepotrebujú piť veľké množstvá. Na udržanie a zvýšenie tvorby mlieka je dôležité, aby v prvých dňoch boli prsníky vyprázdňované a pre bábätko je dôležité, aby malo možnosť učiť sa dojčiť. Robinko sa to učil tak, že cvičil jazykom, vyplazoval ho čoraz viac, mal možnosť byť so mnou neustále v kontakte koža na kožu, zvykal si na nosenie, na dotyky, na pohyby môjho a svojho tela. Zisťoval, že pitie ho uspokojuje.

Keď som ho prvý deň niekde položila, okamžite začal zúfalo a hlasno plakať. Preto som ho už nikde nepoložila. Uspávala som ho v náručí alebo v šatke, skákala som s ním na fitlopte, niekedy dosť dlho, než sa upokojil a zaspal. Prechádzala som sa s ním, menila som mu rôzne polohy, uložila som si ho na hruď, spievala som mu, držala mu hlavičku, ručičku.

Už pred pôrodom som bola rozhodnutá nepoužívať na upokojenie cumlík, pretože viem o jeho mnohých potenciálnych negatívnych účinkoch, o tom, že sa neodporúča ho používať, a že pri deťoch, ktoré sa neprisávajú, je veľmi dôležité, aby ako prvé dostali do úst prsník. A tiež nerozumiem tomu, prečo by som mala dávať do úst dieťaťu náhradu bradavky namiesto skutočnej bradavky a nemala by som dobrý pocit, keby som videla svoje dieťa cumľať plast/silikón. Napriek tomu, že sa moje bábätko neprisávalo niekoľko dní, nepoužila som ani fľašu ani umelé mlieko.

Robinko v tých prvých dňoch veľmi veľa plakal, veľmi dlho zaspával, takmer neustále s ním bolo treba niečo robiť. Toto ma prekvapilo. Očakávala som, že bude stále spať a medzitým sa bude pokojne dojčiť a že tieto dve činnosti sa budú striedať bez problémov a bez iných potrieb. V pokojných chvíľach sme skúšali dojčenie, ale väčšinou ho prsník znovu rozplakal a upokojil sa po odtiahnutí. Skúšala som to teda, len keď bol ozaj pokojný.

Na piaty deň som začala zvyšovať tvorbu mlieka aj užívaním byliniek, aby som Robinka ešte viac motivovala na prsníku piť a zostať prisatý na prsníku.  Na piaty deň som začala používať cievku položenú na mojom prste na prilákanie Robinka k dojčeniu. Dala som si cievku na ukazovák a zaviedla do úst, takto sa Robinko naučil prisávať na prst a zároveň piť moje mlieko prostredníctvom zavedenej cievky. Nenechala som ho takto sať veľmi dlho, po pol minúte - minútke som ho prekladala na prsník. Toto bolo v čase, keď už sa občas prisal na prsník.

Nerobila som to v prvých dňoch, keď sa neprisával vôbec, pretože by si mohol príliš zvyknúť na prst. Na šiesty deň sa prisával po motivácii prstom a potom preložení na prsník omnoho častejšie, dojčil sa takto so zavedenou cievkou dosť dlho, upokojilo ho to, učil sa tak dojčiť, išlo mu to stále lepšie, zároveň bol v kontakte koža na kožu a pomohlo mu to zaspať. Takto sme potom poležiačky ostali spať a ja som mohla oddychovať a načerpať ďalšie sily. Na siedmy deň po narodení sa už prisával celý deň a bez problémov. Na dojčenie som ho už nelákala cievkou po prste, ale ešte som mu zavádzala po prisatí na prsník do úst cievku napojenú na moje odstriekané materské mlieko (laktačnú pomôcku) a zároveň som si stláčala prsník, aby som zvýšila tok mlieka a tým sa zvyšovala aj tvorba mlieka. Všetko to išlo veľmi postupne a  zo všetkých pokrokov som sa tešila.

Keďže som videla, že každý deň robí veľké pokroky, bola som presvedčená, že je len otázkou času, kým sa začne spoľahlivo prisávať a dojčiť. Od siedmeho - ôsmeho dňa bol výlučne dojčený, už nebolo potrebné odstriekavať a dokrmovať ho laktačnou pomôckou na prsníku a postupne som začala vysadzovať bylinky. Potom sme sa začali učiť dojčiť posediačky v priečnej polohe a v šatke. Upokojovalo a uisťovalo ma to, že som videla, že robí pokroky v dojčení, že sa učí, že na prsníku pije (prostredníctvom sledovania páuz v brade som vedela, že prehĺta), že tam pije veľmi dobre a výdatne, a zároveň že mal dosť pocikaných plienok, že vykakal smolku a začal mať oranžovú riedku stolicu a že bol stále pokojnejší.

Zároveň bolo dôležité, že som neustále komunikovala so svojou poradkyňou pri dojčení, s ktorou som preberala všetko, čo sa stalo, a získavala som uistenie o tom, že robím všetko správne a že Robinkovo správanie je normálne, a pochvalu, že mi to ide veľmi dobre a rýchlo sa učím.

Mala som aj výbornú pomoc v domácnosti. S manželom sme sa pri Robinkovi striedali, hlavne v noci, aby som mohla čo najviac oddychovať, manžel sa oňho staral presne tak ako ja a mohla som mu úplne dôverovať. Mali sme doma na týždňovej návšteve aj moju mamu, ktorá upratovala a varila, aby sme sa cítili dobre a mohli sa sústrediť na Robinka. Mamina do starostlivosti oňho nič nehovorila, iba pozorovala, rozprávali sme sa o úplne iných témach, bežných, akoby tam Robinko nebol. Týmto ma aj zabávala a nemusela som neustále myslieť na Robinka a na ťažké chvíle. Toto bolo pre mňa všetko veľmi nápomocné. V tom čase som nechcela rozoberať starostlivosť oňho s druhými ľuďmi, nechcela som byť zneistená, nechcela som niečo obhajovať alebo sa cítiť byť hodnotená a pozorovaná. Keby sa bol v tom čase niekto staral do toho, čo s Robinkom robím, nič by som nezmenila, ale bola by som nešťastná, vystresovaná, ťažšie by som sa naňho sústredila, nemala by som naňho sily. To znamená, že som dostala podporu v podobe toho, že sa druhí ľudia o mňa starali, spĺňali všetky moje požiadavky a boli mi k dispozícii presne na to, čo som potrebovala a zároveň sa nesnažili robiť viac. Všetci robili len to, o čo som ich požiadala, a inak sa venovali vlastným činnostiam. Za túto podporu môjho manžela, mamy a poradkyne som nesmierne vďačná. Vďaka nim môžem na pôrod a popôrodné obdobie spomínať s radosťou, šťastím a láskou.

V takýchto situáciách je bežné uvažovať, prečo sa to stalo. Človek by chcel vedieť príčinu, aby ju odstránil a  aby to vedel pochopiť. Často príčinu nevieme. Niekedy si myslíme, že keď urobíme všetky preventívne opatrenia, o ktorých vieme, tak sa problémom vyhneme. Prevencia, to znamená nerušený priebeh pôrodu, nepoužívanie zásahov do pôrodu, kontakt koža na kožu trvajúci minimálne hodinu, ďalej intenzívny kontakt s dieťaťom po pôrode, skontrolovanie uzdičiek, nepoužívanie klobúčikov, fliaš a cumlíkov, nedokrmovanie, dojčenie na požiadanie bez obmedzení — všetka takáto prevencia, ktorú som zažila, síce znižuje riziko toho, že problémy vzniknú, ale stále môže byť mnoho ďalších faktorov, ktoré človek nevie ovplyvniť. Som šťastná, že som vedela, čo mám robiť a že som bola v kontakte s poradkyňou, ktorá ma o mojich postupoch uisťovala. S pocitom, že som urobila všetko, čo som mohla a čo som vedela, nemusím nič ľutovať ani sa trápiť. A to, že sa prvý týždeň svojho života môj syn neprisával, nie je niečo, čo ma trápi. Teraz máme možnosť dojčiť sa ďalšie roky až do prirodzeného odstavenia. Na celé toto obdobie sa veľmi teším a užívam si ho.

MUDr. Lucia Kantorová