Moja skúsenosť s pomocou s dojčením v pôrodnici? Klobúčiky, striekačka, umelé mlieko a nakoniec fľaša

Dlho som premýšľala a nakoniec som sa predsa len rozhodla napísať náš príbeh. V žiadnom prípade si nedovolím niekomu radiť alebo ho o niečom presviedčať. Každá z vás si nájde a vyberie sama, čo bude považovať za dôležité. Ak si tento príbeh nájde aspoň jednu jedinú ženu a jej dieťatko, ktorým pomôže, bude to mať zmysel .

Od momentu, kedy som sa dozvedela, že som tehotná, som sa začala svedomito pripravovať (trochu už aj predtým, ale nie tak intenzívne). Čítala som, študovala, vyhľadávala články, pozerala videá, absolvovala online kurzy. Keby nebola epidémia koronavírusu určite by som navštívila aj ďalšie. S cieľom na všetko sa poriadne pripraviť, nič nezmeškať alebo nezanedbať, som hltala informácie jednu za druhou. Myslela som si naivne, že som ako-tak pripravená.

Vedela som, ako si pripraviť pôrodný plán, na čo si dať pozor pred príchodom do nemocnice, poprípade, čomu sa vyhnúť. Napriek referenciám na lekárov, ktorí sú za prirodzené pôrody a nezasahovanie do samotného pôrodu (a je ich na Slovensku ako šafranu), som nakoniec stavila na náhodu veriac, že hádam budem mať šťastie aj bez toho, aby som musela lekára vopred platiť a dohadovať si zmluvu s konkrétnym lekárom. Nešlo o to, že by som chcela ušetriť, ale o skúsenosti, ktoré nasvedčovali tomu, že nakoniec aj tak “ten váš” zazmluvnený lekár väčšinou nepríde, keď práve nebude mať službu.

Posledné dve, či tri rutinné prehliadky pred pôrodom som absolvovala už v nemocnici. Nestihla som teda s nikým prebrať pôrodný plán, či moje požiadavky a predstavy (aj tak si myslím, že by sa nič nezmenilo). Ak si aj lekára nechcete vybrať vopred, ja by som vám odporučila predsa len toto rozhodnutie prehodnotiť, aby ste sa mohli dohodnúť s konkrétnym lekárom či lekárkou na tom, aké zásahy si pri pôrode rutinne či preventívne neželáte absolvovať. Hľadajte si lekára, ak chcete mať dohodnuté detaily ohľadne pôrodu ešte pred pôrodom, aby ste sa s ním na všetkom mohli dohodnúť, prediskutovať v pokoji a vopred. Nie na poslednej alebo predposlednej kontrole, kedy už budete mať hlavu úplne inde. Na to, aby sa pri pôrode nediali rutinné či preventívne zásahy, sa oplatí zamerať, pretože tieto zásahy majú potenciál ovplyvňovať aj dojčenie.

Môj pôrod prebehol našťastie bez komplikácií, relatívne dobre (i keď nie úplne bez zásahov). Napriek tomu, že nemocnica tvrdí , že kontakt koža na kožu s bábätkom je umožnený hneď po pôrode, v praxi to znamenalo až potom, čo malinkú odniesli, zabalili, poumývali a tak mi ju priniesli. A to napriek tomu, že kontakt koža na kožu okamžite po pôrode nemocnica sľubuje ako štandard starostlivosti a že okamžitý kontakt koža na kožu po pôrode významne ovplyvňuje správny začiatok dojčenia.

Veľmi šťastná, vyčerpaná a očarená vytúženým zázrakom, ktorý som zrazu mala v náručí, som si dala dcérku ihneď k prsníku. I keď to nebolo hneď po pôrode, ale nebolo to veľmi dlho po pôrode. Malinké ústočká sa okamžite snažili prisať. Mľaskanie bolo počuť na celý sál, ale ja som samozrejme (i keď “pripravená”) netušila , že to nie je „to“ správne. Tak sme ležali, objímali sa a ja som dúfala, že malinká sa prisaje.

Po dvoch hodinách prišla sestrička, že mi malinkú berú a ja musím počkať o poschodie vyššie, kým sa uvoľní na novorodeneckom izba. To bol najhorší šok. A pre mňa scenár, ktorý som tak veľmi dúfala, že sa nestane. Žiaden problém nebol a predsa dieťa a matku oddelili. Aby mali pokoj. Je to smutné až hrozivé, že stále sa toto deje v našej spoločnosti. A pokiaľ nebudeme veľmi bojovať my samé - aj diať naďalej bude. Časť tohto príbehu, ktorá by sa týkala toho, ako som prosila, aby som mohla ísť za ňou aspoň na chvíľku, ako ma odbíjali a ako neprejavili kúsok empatie, citu a nepustili matku k dieťatku, nebudem ani radšej rozpisovať. Len dúfam, že raz sa mi s tým podarí vyrovnať. Možno len pre vás - nedovoľte si detičky vziať. Ani keď budete prvorodičky a budete mať obavu, nedovoľte to. Urobte všetko, čo bude vo vašich silách, aby sa tak nestalo. Mnohokrát sa nesprávne argumentuje dôvodmi, pri ktorých sa v skutočnosti dá pokračovať v kontakte koža na kožu. Kontakt koža na kožu potrebuje choré dieťa ešte viac než zdravé. Dnes už viem, že by som robila “väčší krik”.

Tým pádom som sa dostala za malinkou až za pár hodín. Aj s niekoľkými ďalšími „mamičkami“. Hneď som sa opäť pokúšala pomôcť malinkej prisať, neúspešne. Sestričiek na pôrodnej sále, a aj na oddelení bolo dostatok. Ani jedna jediná neprejavila snahu či záujem pomôcť nám v tak dôležitom momente. Takže si budete musieť pomôcť samy. Ideálne by bolo, keby ste sa s laktačnou poradkyňou stretli ešte pred pôrodom. Kvôli pandémii koronavírusu bolo všetko zrušené a teda som absolvovala len online kurz a to nebolo postačujúce.

Keď sa malinká konečne ku mne po niekoľkých hodinách dostala, spinkala. O chvíľu neskôr začal náš malý naozajstný dojčiaci “boj”. Nešlo to a nešlo. Prsia sa mi naliali, ja som ju stále skúšala prisať a nič sa nedialo. Na druhý deň som zúfalá prosila sestričky o pomoc. Neukázali mi, ako zlepšiť dojčenie, malinkú dokrmovali zo striekačky s umelým mliekom a povedali, že sa máme pokúšať ďalej minimálne každé tri hodiny. Po ďalších neúspešných pokusoch, som opäť žiadala o pomoc. Názorná ukážka, ako mám bábätko držať a manipulácia s ním (surovo a bez citu) ma ešte viac rozhodili. A k tomu sa pridali komentáre: „No, máte vpadnuté bradavky, to preto sa nevie prisať. Zajtra nech vám manžel prinesie klobúčiky a potom vám ukážeme, ako na to.” A dovtedy čo, nebude malinká papať? Nakoniec dostala umelé mlieko, zasa zo striekačky. Podľa nich hladná byť ešte veľmi nemusela a nemala byť. Ale bola. Ako mi navyše mali klobúčiky pomôcť, keď ja som chcela dojčiť, prisávať svoje bábätko na prsník, nie urobiť z prsníka fľašu cez klobúčik?

Na ďalší deň nočná mora pokračovala. Kde a ako sterilizovať klobúčiky? Ako ich prichytiť, aby stále nepadali? Ako malinkú presvedčiť, aby sa pokúšala prisať aj skúsila ťahať aj cez tú umelú hmotu? Prsia som mala ako kamene, musela som si teda každých pár hodín odsávať, aby sa situácia ešte nezhoršila a tvorba mlieka sa ďalej neznižovala. Desiatky minút som sa pokúšala odsávať a nič sa nepodarilo, len pár kvapiek. Nikto mi neukázal ako odstriekavať mlieko ručne. Moja frustrácia samozrejme rástla. Chodila som prosiť v noci i cez deň, aby mi malinkú nakŕmili, lebo ja som nemala ako.

Na druhý deň jedna pani sestrička pozrela malinkej do pusinky, keď plakala a poznamenala, že podľa nej ma prirastenú podjazykovú uzdičku, aby som sa na to opýtala detskej doktorky na vizite. To som aj spravila a pýtala som sa, či je to naozaj tak. Pani doktorka pozrela a s nie veľkým záujmom poznamenala, že to nie je najhoršie ale, že má ju väčšiu, aby som si rozmyslela, že jej to môžu prestrihnúť. Chcela som viac informácií, ale musela som si ich nájsť sama. Nakoniec som teda požiadala, aby jej uzdičku prestrihli, pre istotu. Vzali mi ju, doniesli spiacu s krvavou pusinkou a bez slova. Žiadne zlepšenie v prisatí neprichádzalo.

Posledný deň, v deň odchodu domov, už nám dali aj fľašku, lebo to nevyzeralo nádejne. Klobúčiky nepomohli v ničom: nenaučili dcérku prisávať k prsníku, znížili tvorbu mlieka, nakoniec namiesto pomoci s dojčením personál odporučil fľašu. Nech vyskúšame aj tento spôsob. Namiesto pomoci svoje zlyhanie ospravedlňovali frázou, že nie som ani prvá ani posledná , ktorá nebude môcť dojčiť. Pri týchto slovách, akoby ste mi rezali do srdca. Stále som to nebola ochotná to prijať, ale bola som veľmi veľmi smutná a nešťastná. Najšťastnejšie chvíle v živote narúšala nepohoda a strach.

Hneď v deň príchodu domov som začala listovať v zozname laktačných poradkýň na stránke MAMILA. Hľadala a listovala som v zozname mien. Najprv som vyfiltrovala podľa miesta , podľa možnosti návštevy v domácom prostredí a v neposlednom rade za množstvo hviezdičiek za vzdelávanie. Nakoniec som vybrala pani Mgr. Máriu Kollarovú, ktorú som ihneď kontaktovala. Či to boli anjeli strážni, intuícia , šiesty zmysel alebo kombinácia, neviem. Ale viem, že do konca svojho života budem vďačná , že sa to tak stalo. Pani Majka bez váhania hneď na ďalší deň prišla za nami. Čiže boli sme doma druhý deň z pôrodnice a hneď k nám prišla na pomoc.

Vysvetlila mi, že mi pomôže prisať bábätko k prsníku, pretože klobúčiky neučia bábätko dojčeniu a dôvodom, pre ktorý sa bábätko neprisáva, nie je tvar bradaviek. Nič také ako vpadnuté bradavky neexistuje, dieťatko sa prisáva k dvorcu prsníka, nie len na bradavku. Predtým som videá dojčenia s návodmi na riešenie rôznych situácií pozerala viackrát. Ale keď ste zúfalá, že neviete nakŕmiť svoje dieťatko a v nemocnici vám sestričky povedia, že za to môže váš tvar bradaviek, nemáte silu ani energiu im oponovať a keď nemáte zatiaľ osobnú skúsenosť, aj im uveríte. Potom sme pristúpili k ukážke, ako sa pokúšam dojčiť a nejde to. Pani Majka s mojim dovolením prehmatala malinkej oblasť pod jazýčkom a povedala, že bábätko má prirastenú podjazykovú uzdičku. Odpovedala som, že jej ju predsa strihali v nemocnici pred jedným či dvoma dňami. Nevedela som, že tento zákrok je potrebné robiť odlišným spôsobom tak, aby sa jazýček skutočne uvoľnil. Takže sme vedeli , že opäť musíme podstúpiť nie príjemnú záležitosť. Čím skôr, tým lepšie. Medzitým sme si spolu s laktačnou poradkyňou pani Majkou zostrojili laktačnú pomôcku na dojčenie – cievku, ktorá pri prsníku smeruje do ústočiek bábätka a cez ňu popri dojčení získava viac mlieka. Keď sme takto dcérku prisali, získala na prsníku okamžite dostatočný tok mlieka a bola motivovaná na ňom ostať. Takto sa moje bábätko, s ktorého dojčením mi v pôrodnici chceli pomáhať klobúčikmi a fľašou, začalo skutočne dojčiť. Okrem tejto dôležitej časti, nám pani Majka odporučila zubárku, ktorá sa špecializuje na bábätká a uvoľňovanie uzdičiek, odovzdala ďalšie nespočetné množstvo užitočných informácií o dojčení, trávení času s bábätkom, o tom, ako mojej dcérke pomôže spoločné spanie a mnoho ďalších. Tak úžasnú, príjemnú, pozitívnu ženu by ste veľmi ťažko hľadali. Pomaly a s citom opakovane ukazovala, ako na to a energia , ktorú priniesla, nám dala silu ďalej zabojovať. Dlhšiu dobu sme bábätko dokrmovali umelým mliečkom cez laktačnú pomôcku na prsníku. Bála som sa dokrmovania umelým mliekom, aby som jej malému brušku neublížila. Dni a noci boli v čase, kedy sme robili kroky pre zlepšenie dojčenia viac-menej utrpením. Malinká sa na jeden prsník prisávala, ale s druhým nám to nešlo ani s pomocou laktačnej pomôcky. Opäť nasledovali esemesky, telefonáty a rady od laktačnej poradkyne, pani Majky. Čakali sme na termín uvoľnenia uzdičky, čo by mohlo pomôcť k správnemu prisatiu k pani zubárke na klinike v Bratislave, ktorá pôsobí tiež ako profesionála laktačná poradkyňa. Keď sme po uplynutí viac ako ďalšieho týždňa dostali termín, zistilo sa, že prirastená je nielen podjazyková, ale aj horná perová uzdička (to si nikto v nemocnici nevšimol). Pani doktorka s fantastickým prístupom uvoľnila obe uzdičky naraz a keďže je najlepšie po takomto zákroku dieťatko hneď nadojčiť, pokúsili sme sa o to. Pani doktorka nám pomohla aj s tým. Taktiež v noci resp. na ďalší deň ochotne a promptne odpovedala na otázky a poradila čo a ako máme ďalej robiť.

Ďalšou oblasťou, ktorú sme riešili, bolo zvyšovanie tvorby mlieka. Plynuli dni a noci. Moja beznádej sa stále zvyšovala, malinká plakala…. Z rôznych príbehov, ktoré písali na internete iné ženy o tom, ako sa o tvorbe mlieka rozhoduje do 24 – 48 hodín, alebo do týždňa, maximálne dvoch, sa moje zúfalstvo a beznádej len prehlbovali. Často tieto ženy píšu o tom, ako prežívali situáciu a pritom píšu svoje predstavy o tom, čo sa im stalo a pritom to nemusí vždy tak byť. Dva týždne po pôrode nie je nič stratené a dá sa urobiť veľa pre zlepšenie situácie. Po ďalšom týždni prišla pani Majka na kontrolu, ako nám to ide. Malinká je veľká bojovníčka a neprestávala sa snažiť a teda sa začala aj prisávať (to bolo veľké šťastie). Avšak stále nebolo možné dojčiť výlučne, bez dokrmovania, tak sme stále dokrmovali umelým mliečkom cez laktačnú pomôcku. Takto náš boj pokračoval mnoho a mnoho ďalších dní a nocí. Desiatky správ a otázok pani laktačnej poradkyni, ktorá vždy ochotne odpísala a poradila ako ďalej. Už sa pridal aj môj plač a smútok, nakoľko ma premáhal stále viac strach, že sa nám to nepodarí. Väčšina ľudí z rodiny a známych už ma upokojovala s tým, že nič sa nedeje: Nie každá matka môže dojčiť. Ale nakoľko laktačná poradkyňa pani Majka mi povedala nespočetne veľa informácií a faktov, o tom ako je dôležité sa pokúšať, stále som sa nechcela vzdať. Keď som už bola skoro na konci zo silami a hlavne vôľou, prišiel malý záblesk v podobe trošky mliečka. A to ma vždy popohnalo ďalej. Nasledovali dni, kedy zase nebola ani kvapka. Nerozumela som tomu, ako je to možné. Skúšali sme ďalej a ďalej, vždy na odporúčanie pani Majky sme volili aj rôzne postupy. A neustále ma povzbudzovala, že aj keď je potrebné dcérku dokrmovať, samotný fakt, že sa dojčí, je veľmi cenný. Možno niekedy po dvoch mesiacoch sa začalo stávať, že malinká vydržala aj celý deň len s mojím mliečkom a nebolo treba dokrmovať. Teda malý ohník nádeje sa opäť rozhorel. Začalo sa mi dariť dojčiť ju bez dokrmovania počas noci a doobedia. Poobedia a večery boli horšie. Laktačná poradkyňa pani Majka ďalej odporúčala zvyšovať tvorbu mlieka, a odovzdávala nám ďalšie informácie a rady. Po viac ako dvoch mesiacoch sme prišli na kontrolu už my za ňou. Rozprávali sme sa o tom, že stále ešte bábätko dokrmujem umelým mliekom. Dohodli sme sa, že ak to bude možné budeme sa snažiť prísun umelého mliečka znížiť. A tak sme bojovali, dokrmovali sme laktačnou pomôckou, spinkali spolu nonstop a takto stále ďalej až do štvrtého či piateho mesiaca.  Tvorbu mlieka som stále zvyšovala - veľmi pomaly sa to zlepšovalo. Skrátim to (aj keď by som vedela písať ešte veľmi dlho), nakoniec sa stalo, že sme mohli prestať úplne s umelým mliekom ako aj s (celkom komplikovaným) postupným vysadením prostriedkov pre zvyšovanie tvorby mlieka, čo by sme NIKDY bez pomoci laktačnej poradkyne nemohli zvládnuť.

Dnes je malinká dojčená bez dokrmovania umelým mliekom, už ochutnáva aj jedlo. Obidve sme najšťastnejšie na svete, že sa to podarilo. Chcem vás podporiť, ak sa budete cítiť akokoľvek, nevzdávajte sa. Podarí sa to naozaj každej žene, ktorá vydrží… Samozrejme potrebujete aj podporu partnera, či manžela, bez ktorého by to nebolo možné. Plus laktačnú poradkyňu , ktorá berie svoju prácu naozaj ako poslanie. Inak by sme to nedokázali. Veľká väčšina žien nedostane správnu pomoc a podporu. Nedokážem vyjadriť vďačnosť slovami: mojej malej princezničke - za to, že to nevzdala, laktačnej poradkyni pani Márii, že prišla čo najskôr, odpovedala na desiatky možno stovky mojich otázok, večer, cez víkend či sviatok, manželovi, ktorý ma stále presviedčal, že sa to podarí a že to dokážeme. Nedokážem vyjadriť, aký je to pocit. Že môžem dojčiť a ako veľmi som za to vďačná. O tom, aká je to pomoc, na upokojenie bábätka, zaspinkanie alebo aj teraz pri zúbkoch ani nehovorím. Všetky poznáte výhody dojčenia, ktoré materské mlieko poskytuje a sú nenahraditeľné. Začnime však hovoriť nie o výhodách dojčenia, ale o tom, ako pomáhať ženám a ich bábätkám, aby nemuseli podstupovať riziká nedojčenia a používania umelého mlieka. Ak ste sa dočítali až sem, nevzdávajte sa. Sú ženy, ktoré dojčia bez najmenších problémov napriek všetkému, čo sa im stane po pôrode a v ďalšom období. Ale tých je asi naozaj málo, lebo viac sa stretávam so ženami, ktoré skonštatovali, že dojčenie sa u nich spájalo s problémami.

Nie týždeň, nie dva, nie mesiac, ani tri. Nám sa to podarilo AŽ okolo 4 mesiaca. Nevzdávajte sa. A mliečko sa objaví aj u Vás. Dokážete to aj vy!!! Tie chvíle, ktoré potom s bábätkom zažijete sú neopísateľné, nenahraditeľné, nenapodobiteľné.

Posledná vec, ktorá mi nedá nespomenúť: čítajte a hľadajte informácie na stránke www.mamila.sk. Nemusíte nikde inde, lebo tu nájdete naozaj všetko. A nielen čo sa dojčenia týka. Ušetrí vám to čas , starosti a selekciu nezmyselných informácií, na ktoré môžete na internete natrafiť. Nesmierna vďaka patrí všetkým, ktorí sa podieľajú na tvorení tejto stránky a pomáhajú takto matkám. Prajeme vám veľa, veľa mliečka a nádherných chvíľ a tak veľmi spokojné bábätká.

Lucia