Mliečny boj alebo ako som sa nevzdala dojčenia

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré bojujú o mliečko alebo pritom aj dokrmujú svoje detičky.

11. marca 2013 som porodila svoju nádhernú dcérku Emmu. Po pôrode ma prekvapilo keď Emmka vyvrackala krv, keďže mi ju vypila pri dojčení z poškodených bradaviek – a hoci sa toto dá riešiť (alebo ideálne tomu predísť) správnym prisatím, takúto pomoc som nedostala a namiesto toho moju dcérku umiestnili na JIS-ku.

Začiatky dojčenia boli síce krásne, ale ťažké - bradavky ubolené, dotrhané - plakala som pri každom začiatku dojčenia. Po týždni mi detská sestrička odporučila klobúčiky. Dalo sa to, no dnes už ľutujem, že som ich kúpila. No aj tak, ako každá maminka som sa tešila, že všetko postupuje, ako má, a ja budem svoju Emmku šťastne dojčiť aspoň do 3 rokov. Vtedy som netušila, že pri klobúčikoch sa bábätko vlastne neprisáva k prsníku a postupne získava menej a menej mlieka. Z pohľadu personálu som odchádzala z nemocnice s dojčeným dieťaťom. Mohli si "urobiť fajku". Dôsledky však nenechali na seba dlho čakať ani u mňa.

Tento sen sa mi začal rozplývať, keď Emmka mala 2 a pol týždňa a mňa si akútne odviezla sanitka do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva. Ani vám nebudem hovoriť o mojich zmiešaných pocitoch, keďže žijem v Budapešti a nanešťastie po maďarsky nerozumiem, takže okrem toho, že som musela opustiť moje malé bábätko, som sa obávala aj toho, ako zvládnem túto situáciu bez manžela, ktorý mi vždy všetko tlmočil a musel ostať doma s maličkou.

Operácia prebehla rýchlo, bezproblémovo, ale dostala som odporúčanie, že pre antibiotiká, ktoré som potrebovala užívať, nesmiem Emmku dojčiť. Vtedy som ešte nevedela, že toto odporúčanie nie je správne. Mliečko som si aspoň odsávala, aby som oňho neprišla. Na 3. deň ma ubolenú pustili z nemocnice, že už môžem pokojne ďalej dojčiť. Medzitým bola moja maličká dokrmovaná umelým mliekom. Moje myšlienky sa neustále točili okolo toho, ako sme sa pekne zabehali v dojčení, a že to takto muselo dopadnúť. Z každej strany som počúvala rady, že ak chcem dojčiť, fľašku musím hneď vylúčiť a iba dojčiť, dojčiť a dojčiť. Myslela som si, ako sa to ľahko povie, ale napriek tomu som sa celý deň snažila iba dojčiť. Večerný boj som už vzdala a dala fľašku s mliekom. Obhájila som si to tým, že jej to dám preto, aby sa dobre vyspinkala s plným bruškom. Škoda však bola, že dojčiť som musela cez klobúčiky, keďže Emmka sa nechcela (nevedela) prisať. Našťastie s postupom času sme dokrmovanie vylúčili úplne (v podstate do piatich dní sme to zvládli) a prišiel na rad výber stehov.

Stále ubolená som prišla do nemocnice (čím skôr som chcela aj odísť, aby som si mohla dojčiť moju malú krásku), no čakanie bolo nekonečné, a tak sme sa dohodli so sestričkou, že pokiaľ je primár, ktorý mi mal vybrať stehy, na operačke, odbehnem do hodiny domov a naspäť, aby som nadojčila dcérku. To bolo však posledné dojčenie.

V ten deň si ma tam aj nechali pre neustupujúce bolesti brucha a podozreniu na rozšírený zápal pobrušnice. Nasledujúci deň ma opäť operovali (presne týždeň po prvej operácií - čiže Emmka mala 3 a pol týždňa). Moje sny o dojčení sa úplne rozplynuli, keďže z nemocnice ma neplánovali pustiť skôr ako o týždeň. Opäť nasadené antibiotiká, opäť neopodstatnené odporúčanie nedojčiť a moje mliečko každým dňom ubúdalo (ubolená po druhej operácii som sa snažila aspoň 1-krát denne odsávať mliečko).

Vrátila som sa domov, keď mala Emmka presne 1 mesiac (po týždni v nemocnici), no tento návrat bol ešte ťažší. Plakala som pri každom dojčení spolu s Emmkou a neustále som rozmýšľala nad tým, prečo sa to stalo práve mne. Neverila som tomu, že dojčenie musím za jeden mesiac už tretíkrát rozbiehať nanovo. Priznám sa, váhala som, či sa to ešte oplatí - nemala som na to síl. Zhodnotila som situáciu a povedala si, že aj keby som mala len pol dňa dojčiť a potom dokrmovať, aj to bude lepšie, ako keby sme zostali len na umelom mlieku.

Môj štartovací bod dojčenia: odsávačkou som odsala 10 ml z každého prsníka.

Opäť som začala brať homeopatiká, mliečko sa trošku viac rozbehlo, ale dokrmovať sme museli naďalej. Pri každom dojčení sme museli zarobiť aspoň 30 ml umelého mlieka, aby nebol plač. Jedine v noci sa mi pomaly začali prsníky viac a viac nalievať mliečkom, takže počas nočných dojčení sme boli oslobodení od zarábania umelého mlieka. Tešila som sa z každej maličkosti spojenej s dojčením - postupne mi začalo mliečko tiecť, už len keď zamrnčala (hurááá, dobré znamenie), no aj tak sme stále dokrmovali.

Asi mesiac po treťom začínaní s dojčením som konečne sekla s dojčením s klobúčikmi - aj napriek tomu, že predtým sa nechcela prisať, dovtedy som jej núkala prsník, kým si to nerozmyslela. Hurá, ďalší dobrý krok v dojčení (a pokoj s večným vyváraním po každom dojčení). Mliečko sa stále našťastie tvorilo a tak 2 týždne na to som si uvedomila, že sme Emmku dokrmovali iba raz, aj to večer pred spaním.

To bol pre mňa impulz: „Nezdávaj to a vyskúšaj iba dojčiť!“

Ďalších 5 dní sme museli ešte dokrmovať 2-3-krát denne (nedarilo sa výlučne dojčiť), až po takmer troch mesiacoch od pôrodu som po dlhom večernom boji pri dojčení znova podľahla Emmkinmu plaču a zarobila umelé mlieko na dokŕmenie pred spaním - vypila však len 10 ml a povedala som si dosť - ďalší deň som jej už umelé mlieko nezarobila.

A tak môžem hrdo dodať, že skoro po 2 mesiacoch boja - opäť iba dojčím.

Celá šťastná som začiatkom júla oslávila prvý mesiac výlučného dojčenia (do tretice zvládnutého) a nemienim sa ho tak skoro vzdať.

Týmto mojím príbehom som chcela poukázať, že dojčenie sa dá rozbehnúť, hoci aj na 3-krát. Pokiaľ dojčíte a dokrmujete, nevzdávajte sa svojho mliečka, ktoré je to naj, čo pre svoje detičky máme kedykoľvek a kdekoľvek ihneď k dispozícii. Nám sa to podarilo aj napriek nepodpore dojčenia, absencii skutočnej pomoci a podaní fľaše a klobúčikov, namiesto zlepšovania dojčenia.

Všetkým ženám, ktoré mi dali cenné rady k opätovnému dojčeniu, veľmi pekne ďakujem.

Icuska