Ako som plánovala dojčiť pol roka

Som praktický človek a ako bezdetná som mala úplne jasnú predstavu, aké to bude, keď raz budem mať dieťa (ha-ha). Čo sa týka dojčenia, patrila som striktne k ženám, ktoré síce iným do ich rozhodnutí nekecajú, ale to isté som vyžadovala od okolia a “módna vlna” dlhodobého dojčenia či nosenia v tých batikových šatkách a nosičoch nebola nič pre mňa. 

Dojčenie maximálne pol roka, toto som tvrdila, ešte keď sa mi dieťa narodilo! Veď chcem, aby bol syn čím skôr sebestačný a aby som sa ja čím skôr mohla vrátiť k životu pred pôrodom (ha-ha). 

Keď mal syn pol roka (v máji), samozrejme som neprestala dojčiť – veď ide leto a budeme chodiť k vode a na výlety a kde mu ja budem chystať umelé mlieko a baliť tristo fľašiek, keď mám prsník stále pri sebe?! Tak pomaly začal s jedlom, ochutnával od nás všetko a medzitým mal hlavný zdroj stravy stále po ruke, nech sme boli kdekoľvek.

Prešlo leto a ja som si hranicu posunula na “keď začne chodiť”. Veď to je už naozaj divné, keď vie dieťa k prsníku samo prísť, papá už tuhú stravu, na čo je mu prsník? 

Cez zimu však syn ochorel a ja som zistila, čo to znamená báť sa o dieťa, keď nechce pre teploty a hlieny nič jesť. Vôbec nič. Samozrejme, okrem prsníka. Sven nikdy nepatril medzi bacuľaté bábätká a ako správna prvorodička som ho porovnávala so všetkými zaoblenými bábätkami a bála som sa, aby pre chorobu neschudol. 

Takže prestať v zime neprichádza do úvahy. A vlastne to ani nie je také divné, keď k tomu prsníku príde sám, je to dokonca celkom vítané, že už sa doslova vie sám obslúžiť. 

V máji mal rok a pol a prišlo obdobie, keď som nemohla prestať, ani keby som chcela. Visel na mne “ako cecok”, nik iný neexistoval a ja som sa aj sprchovala s odhrnutým závesom napriek tomu, že manžel bol doma, lebo malého prepadávala potreba uistiť sa, či som naozaj stále nablízku. 

Tak prešlo ďalšie leto a ja som si medzitým hranicu odstavenia posunula na “keď si bude vedieť dojčenie verbálne vypýtať”. 

A hádajte čo? Nie je to divné, je to bomba, že na to nemusím vôbec myslieť a keď má chuť, tak príde a povie: “Mami, prso”. Ale to už si pýtal čoraz menej a na konci leta bolo “mami, prso” už len pri zaspávaní. Takže som si povedala, výborne, toto je najlepší čas, v novembri ide do škôlky (ako čerstvý dvojročák), dovtedy s tým sekneme. 

Hádajte čo? Je prvý december a tento príbeh píšem počas dojčenia cez obedný spánok.

Za tie dva roky, ktoré sme aj s manželom so Svenom doposiaľ strávili, som si uvedomila ohromnú vec – nielen, že nás dojčenie neobmedzilo, ale dokonca nám uľahčilo život po toľkých stránkach, že spätne mi príde úplne nelogické uvažovať spôsobom “odstavením dieťata si uľahčiť život”. 

Dojčiť predsa neznamená mať dieťa nalepené stále na sebe. Navyše aj toto sa u mňa zmenilo a naozaj som nemala záujem sa ho čím skôr zbaviť. Naopak, tešili sme sa, že chodil všade s nami a bol fascinovaný celým svetom, ktorý sme mu ukazovali z pohodlia ergonosiča (netreba nikam trepať kočík, v autobuse, lietadle, všade v pohodlí, spokojný a pri prsníku, keby niečo…)   

Aj tak sme vedeli a mohli ísť do kina, nakúpiť alebo niekam cez deň a zatiaľ bol s babkou. Dvakrát do roka chodíme na festival na celý deň, od rána do večera, a ani to sa nevylučuje s dojčením. Na noc zatiaľ bez nás nebol, ale to si neviem predstaviť bez ohľadu na dojčenie.

Takže, čo som zistila?

Zistila som, že míľniky, ktoré som si v hlave dávala a ktoré som potom riešila, boli postavené na úplne chybných sociálnych konštruktoch o tom, od akého veku je už dojčenie divné a spoločensky nevhodné. Až vlastná skúsenosť mi otvorila oči, že moje dojčenie absolútne nemá prečo súvisieť s tým, či sa to niekomu páči alebo nie, ale má byť jedine o tom, ako a kedy to mne a môjmu dieťaťu vyhovuje. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si ma doberajú, že dvojročného ešte dojčím. Uvedomila som si, že zväčša ide o ľudí, ktorí nemajú pozametané pred vlastným prahom a poúčaním si chcú legitimizovať vlastný pohľad na svet. 

Všetkým ženám, ktoré sú na tom ako ja – s dojčením nemajú problém, len riešia, dokedy je to sociálne vhodné – chcem povedať: je to vhodné presne dovtedy, kým to príde vhodné vám a kým to vám a vášmu dieťaťu vyhovuje. Tí, ktorí vám radia prestať, to nerobia pre vaše dobro, ale sebecky sa cez vás pokúšajú pretlačiť svoj ničím nepodložený názor.

      Mirka