Láska na prvý dotyk

Ten okamih bol tak silný, že sa k nemu v spomienkach stále často vraciam, aj keď dnes už sú obe moje deti veľkí školáci.

Každá mamička, ktorej pod srdcom rastie nový život, úžasné bábätko, sa určite teší na moment, keď svoje dieťatko prvýkrát uvidí zoči-voči, keď sa ho bude môcť dotknúť, pohladiť ho nielen cez stenu bruška, pobozkať ho, objať ho.

Aj ja som sa tešila. Raz som to už zažila s dcérkou, vedela som, že to bude krásne. No po druhýkrát to bolo ešte krajšie...

Určite aj fakt, že celý pôrod prebiehal úplne ináč ako ten prvý, prirodzene a pokojne, mal na tom svoj podiel.

Ešte vo vani som si synčeka vybrala z vody a vzala na svoj hrudník, ihneď som ho pobozkala, pritúlila si ho. Konečne bol pri mne. Asi na minútku, kým som vyšla z vane na posteľ vedľa, som ho dala sestričke, ktorá ho zatiaľ zmerala a odvážila. Hneď, ako som si ľahla, som si ho položila nahého na svoje nahé telo a prikryla som si ho plienkou. Koža na kožu. Tak, ako sa v brušku dotýkal celých 9 mesiacov môjho tela zvnútra, teraz sa dotýkal celým svojím telíčkom môjho brucha a hrude. Mokrú plienku vymenila za príjemnú flísovú deku, ktorou som nás prikryla.

Ten pocit šťastia a spokojnosti sa dá len ťažko slovami opísať. Aj po prvom pôrode som bola nesmierne rada, že mám dcérku vedľa seba, ale tie pocity, ktoré vo mne vtedy vyvolal „kontakt“ s dcérkou, vzdialenou asi pol metra odo mňa, oblečenú a zabalenú v perinke, ktorú som síce držala za rúčku a hladkala po líčku, boli úplne iné, tento kontakt tiel bol neporovnateľne odlišný. Hormóny si poctivo plnili svoju úlohu a bezhraničná, nepodmienečná materinská láska zaliala moje srdce a každou minútou vzrastala. Ako sa synček v priebehu asi štvrťhodinky priplazil k bradavke a prisal sa, spokojnosť ešte zosilnela. Obojstranná.

Počula som mnohé matky opisovať prvé pocity po pôrode, mnohé z nich boli prekvapené, že necítili ihneď ten príval ohromnej lásky, ja som takýto príval po prvom pôrode tiež necítila. A teraz už viem, prečo to tak bolo. Hovorí sa, že na to, aby sme niekoho milovali, musíme ho spoznať, byť s ním nejaký čas. To dozaista platí, ale pri našich vlastných deťoch to príroda zariadila ináč. Lepšie. Musela predsa zabezpečiť, aby matka bola k mláďatku pripútaná pevným putom, ktoré zabezpečí, že sa oň postará a že ho neopustí. To puto je ako pupočník, ktorý matku a dieťa spája počas tehotenstva. Ten pupočník funguje aj po pôrode, ak aj kontakt matky a dieťatka funguje tak, ako predtým. Kontakt koža na kožu, dotyk tiel, spôsobujú nával hormónov lásky, ktoré spôsobia, že sa do svojho dieťatka okamžite zamilujete. Na prvý dotyk. Na prvé ovoňanie. Na prvý pohľad. Nemusíte čakať, že to príde o pár hodín, alebo dní.

Keď som s prvorodenou dcérkou strávila prvé dve hodiny po pôrode tak, že sme vedľa seba ležali vzdialené niekoľko desiatok centimetrov izolované oblečením, perinkou, vzali mi ju na „pozorovanie“. Ako neskúsenej, neinformovanej prvorodičke sa mi to zdalo čudné, nebola som veľmi rada, ale brala som to tak, že to tak asi musí byť. Tých niekoľko hodín, asi 5, čo som následne strávila čakaním bez nej, bolo takých zvláštnych. Stále som na ňu myslela, čas som si krátila posielaním esemesiek rodine, známym, kamarátom, oznamovaním radostnej noviny, že dieťatko je už medzi nami. V skutočnosti vtedy nebola medzi nami, ale medzi ostatnými podobne „opustenými“ deťmi niekde na novorodeneckom oddelení. Namiesto teplej ružovej hrude mamičky, ktorú čakala, dostala bielu perinku, ktorá nehriala, nedýchala, netĺklo jej srdce. Je mi hrozne smutno, keď na toto myslím, ako jej tam asi tak muselo byť. Srdce aj krk mi zviera smútok, že som to vtedy dovolila. No nevedela som, že to tak nemusí byť. Nikto mi nepovedal, že maličká môže byť na mne, so mnou. Nikto mi nepovedal, že ja som jej matka a moja hruď je pre ňu to najlepšie miesto na adaptáciu na nové prostredie, nový svet. Po asi tých 5 hodinách mi to už síce nedalo a vypýtala som sa aj s ňou na izbu, no mala som to urobiť oveľa skôr. Mala som to urobiť hneď. Nie, ja som im ju vôbec nemala dať. Bola donosená, zdravá. Potrebovala iba mňa, svoju matku.

Pri druhom pôrode som už toto všetko vedela. Nie, žeby mi to povedal lekár, či zdravotná sestra. To žiaľ vôbec. Tí chceli postupovať tak, ako po prvom pôrode. No ja som mala to šťastie a tentokrát som sa už včas dostala k informáciám o tom, že dieťatko má byť po pôrode s matkou. Na matke. Koža na kožu, telo na telo. Príroda vie, prečo je to pre dieťatko aj pre matku to najlepšie po pôrode, vedia to aj popredné uznávané svetové zdravotnícke autority ako Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá odporúča kontakt koža na kožu ihneď po pôrode z mnohých príčin. Dokonca s prízvukom na to, že predčasne narodené detičky ho potrebujú ešte viac ako tie, ktoré sa narodia v termíne, donosené. Tieto odporúčania podopierajú štatistikami o tom, že tento kontakt koža na kožu znižuje úmrtnosť novorodencov. Dôkazmi o tom, že tento kontakt je pre novorodenca tým najlepším prostredím na popôrodnú adaptáciu, miestom, kde dostane všetko, čo potrebuje – teplo, kontakt s matkou, materské mlieko, stabilizáciu telesných funkcií. Dôkazmi o tom, ako tento kontakt stimuluje u matky vylučovanie hormónov potrebných na vypudenie placenty, laktáciu. Ja som všetky tie výhody, ktoré takýto kontakt prináša, zažila, a poviem vám, bolo to naozaj také silné, že sa mi to veľmi často vracia, často na to spomínam. S úsmevom na tvári. Akýmsi podvedomým.

Takto by sa mal začať život každého človeka. V náručí mamy. Nie niekde v izolácii, bez všetkého, čo ho do pôrodu obklopovalo – teplo, dotyk matkinho tela, tlkot srdca, toto všetko dieťatko potrebuje aj po pôrode, a prospieva mu, keď to dostane. A prospieva to aj matke, pretože po náročnej práci, akou pôrod určite je, dostane zaslúženú odmenu. Tú skutočnú, pravú náplasť na boľačky, ten pravý energický kokteil na doplnenie energie. Relaxovať po pôrode s dieťatkom spokojne prisatom na prsníku, v kontakte pokožiek, to je tá skutočná pôrodná radosť, pôrodné šťastie, láska.

Prajem si, aby túto lásku na prvý dotyk mohlo zažívať čo najviac mamičiek a detičiek.

Veronika Mihalská