Keď dieťatko zvracia - význam dojčenia staršieho dieťatka

(venované všetkým dojčiacim maminkám)

Môj synček Adriánko má rok a tri mesiace. Ešte v tehotenstve som mala cieľ dojčiť minimálne do jeho prvých narodenín. Keď som sa stala profesionálnou laktačnou poradkyňou, môj názor na obmedzovanie dojčenia len do určitého veku sa zmenil. Dnes môžem s istotou povedať, že naše dojčenie skončí až vtedy, keď si ho prirodzene synček prestane pýtať. Teda plánujem dojčiť do samoodstavenia.

Myslím, že väčšina matiek nepozná dôvody, prečo dlhodobo dojčiť. Poznám matky, ktoré dojčia do pol roka veku dieťatka alebo do roka. Nanešťastie existuje množstvo mýtov, ktoré presvedčia matky, prečo dojčenie v tomto veku ukončiť.

Mojim cieľom nie je poukázať na množstvo výhod dlhodobého dojčenia. Chcem týmto príspevkom poukázať aspoň na jednu, a to je zdravie dieťatka. Pretože dojčenie má obrovský význam práve od jedného do štyroch rokov, v období, keď je najviac podceňované. Mala som možnosť sa v posledných dňoch o tom presvedčiť. Práve po roku vaše dieťatko potrebuje materské mlieko viac ako kedykoľvek predtým. Začína chodiť, všetko chytá, dáva do pusy a stretáva sa so svojimi rovesníkmi v kolektíve. To, čo na neho číha, je hotová paleta vírusov, baktérií a vďaka dojčeniu všetky choroby ľahšie zvládnete.

Pred pár dňami môj synček ochorel. Zaspal ako zvyčajne. Ale po hodine sa zobudil, a keď som k nemu pribehla, zistila som, že sa povracal. Vracal potom znovu a znovu prúdom celého denného menu, ktoré v ten deň mal. V priebehu dvoch hodín sa povracal spolu 8-krát. Bola som v šoku a stihla som pobaliť veci do nemocnice. Bola som presvedčená, že potrebujeme infúzie.

Mala som vnútorný pocit, že pred odchodom ho musím znovu prisať k prsníku, hoci som ho prisávala aj pomedzi jednotlivé vracania. Oblečená a prichystaná vyraziť autom som ešte poslednýkrát chcela nadojčiť syna. Ibaže odchod sa nekonal, syn sa od prsníka už neodpojil a spinkal si tam tri hodiny. Na posteli som mala svoj notebook a radila sa s pani doktorkou Luckou Nemašíkovou, čo mám robiť a konzultovala som stav synčeka. Ubezpečila ma, že pravdepodobne, keď sa Adriánko zobudí, vracať už nebude a naberie trochu nových síl.

Bola to pravda. Synček trochu ožil. Zdal sa mi predtým ako handrová bábika a dojčenie mu mimoriadne prospievalo. Cítila som sa doslova ako „živá infúzia“. Mal všetko, čo potreboval. Zázrak prírody – materské mlieko. Mimochodom na tento typ problémov najlepší liek na svete. Neviem si predstaviť, ako by sme skončili, keby som nedojčila.

Takto na prsníku sme zostali 24 hodín a ja som nemala čas ani na svoje základné potreby. Ale hlavne, že bol synček spokojný, a na prsníku som ho mala pod kontrolou. Dojčenie „koža na kožu“ mu regulovalo dýchanie, srdcovú činnosť, cukor v krvi a ja som bola presvedčená, že žiadny prístroj by mi nedodal pocit, že všetko je v poriadku, ako moje vlastné telo. Aj on cítil, že som pri ňom, a robilo to s ním zázraky.

Vracanie v ten deň ustalo a na druhý deň, ako vírus postúpil nižšie, začal už aj hnačkovať. V priebehu poobedia mal tri vodnaté stolice a v noci štvrtú. Stále sme sa dojčili. Bol to druhý deň, čo sme prešli na výlučné dojčenie bez akejkoľvek tuhej stravy. Moje dieťa bolo totálne vyčerpané, vysilené a potrebovalo piť. Pri dojčení sa mu stále posúvala potrava tým správnym spôsobom a nenapínalo ho na vracanie. A tak mu z mlieka veľa ostalo aj v tele a nebol dehydrovaný a hladný. Akákoľvek snaha dať mu kúsok jedla skončila napnutím a veru prvý pokus zjesť kúsok staršieho rožka skočil vracaním. Jediné, čo zaberalo, bolo dojčenie a nosenie. Mala som pocit, že sme jeden človek. Nepohla som sa od neho, ani keď spinkal, hoci som mohla. Už sme sa dojčili 48 hodín takmer nepretržite.

Na tretí deň sme začali pomaličky papať. Opäť sme boli o niečo silnejší. V podstate ho prestalo bolieť bruško. Prvé dva dni bolo raz lepšie, raz horšie. Keď bolo horšie, synček sa doslova plazil po mojom tele od bolesti. Ale na prsníku sa mu vždy uľavilo. Teraz sme konečne nabrali späť stratenú energiu. Konečne sa nám vrátil starý režim do normálu.

Aj táto skúsenosť mi dala veľa. Presne viem, kto nás nakazil. Boli to sestrine deti (4-ročné a 2, 5-ročné). Mali sme rodinnú oslavu. Boli už v podstate vyše týždňa od prvých príznakov, deň oslavy bol presne desiaty deň. Sestra si myslela, že už sú v poriadku. Ale neboli. Jej dcéra sa znovu pokakala prúdom vody, jej syna bolelo znovu bruško. Obaja boli úplne zdraví podľa mojich informácií až pár dní po oslave. Tak si to vie azda každý porátať. Nedojčené deti sa zotavovali z toho istého vírusu takmer dva týždne a môj Adriánko bol vďaka dojčeniu za pár dní fit. Pretože dojčenie je práve na vracanie a hnačky ten najlepší liek na svete. A lono matky je zase to najlepšie miesto na rýchle uzdravenie.

Dnes som vďačná za to, že môžem pokračovať v dojčení aj po roku, a viem, že sa mi to vždy vráti v podobe zdravia môjho synčeka. Dojčenie je úžasná prevencia a blesková liečba choroby. Na konci môjho príspevku patrí veľká vďaka MAMILE a profesionálnej laktačnej poradkyni, MUDr. Lucke Nemašikovej. Ďakujeme!

Adriana Kráľová