Kam s bábätkom bezprostredne po pôrode?

Do matkinho náručia alebo do inkubárora či na výhrevné lôžko?

Ak sa dnes v pôrodnici opýtate, čo sa deje s bábätkom bezprostredne po pôrode, zvyčajne vám odpovedia, že ho vyšetria, osušia, zvážia, zmerajú, oblečú, ukážu "mamičke", a potom uložia na niekoľko hodín do inkubátora či na výhrevné lôžko. Hovorí sa tomu popôrodná adaptácia. Toto je v mnohých pôrodniciach rutinný postup. Ale naozaj je pre matku a dieťa vhodný? Je inkubátor či výhrevné lôžko to správne prostredie, v ktorom má bábätko prežiť prvé hodiny svojho života? Skutočne neexistuje lepšie miesto, kde by mohlo tieto chvíle stráviť? Čo by si asi tak to práve narodené dieťa vybralo, keby dostalo tú možnosť? Náruč matky, alebo výhrevné lôžko? Čo by ste si na jeho mieste vybrali vy? A čo by si vybrali matky, keby mali tú možnosť? Ležať sama na pôrodnej sále s prázdnymi rukami, alebo konečne, po deviatich mesiacoch očakávania a po namáhavej pôrodnej práci držať svoje bábätko v náručí?

Vedecké dôkazy o škodlivosti rutinnej popôrodnej separácie matky a dieťaťa postupne prenikajú do spoločenského povedomia aj na Slovensku. Čoraz viac matiek v pôrodnici požaduje rešpektovanie práva ich dieťaťa byť od prvej chvíle svojho života s matkou. Poukazujú na nesmiernu dôležitosť neprerušovaného kontaktu matky a bábätka koža na kožu hneď po pôrode, ako aj na všetky nevýhody pre zdravie dieťaťa a matky, ktoré plynú z toho, že sa im upiera toto základné právo. Dúfam, že o niekoľko rokov bude rutinou to, čo je dnes privilégiom malej skupiny asertívnych nadšencov. Preto by som sa s vami rada podelila o svoje dve odlišné skúsenosti. Bude mi potešením, ak tento príbeh inšpiruje ďalšie budúce matky, aby si nenechali vziať skutočnú pôrodnú radosť, radosť z prvého neprerušovaného stretnutia so svojím bábätkom v kontakte koža na kožu. Zážitkov, ako ten môj, pribúda, ale stále ich nie je toľko, koľko by mohlo byť. Myslím, že čím viac si budeme odovzdávať tieto pozitívne skúsenosti, tým rýchlejšie budú nové pribúdať.

Narodenie Natálky

Pre porovnanie začnem ale z toho menej radostného konca. Natálka sa narodila v pôrodnici, ktorú som si vybrala aj preto, že na moju otázku, či „robia prvé priloženie k prsníku do pol hodiny po pôrode“ odpovedala staničná sestra že „áno“. Ako naivná prvorodička som sa uspokojila s takouto odpoveďou netušiac, že už moja otázka bola úplne nedostatočná. Tak ďaleko vtedy siahali moje informácie o dôležitosti týchto chvíľ, a najmä toho, čo sa počas nich s bábätkom a matkou deje. Spomienky na pôrod sa vraj navždy hlboko vrývajú do pamäte každej ženy a ostávajú s ňou po zbytok života. Aspoň u mňa to tak rozhodne je, a preto keď spomínam na tie chvíle, naskakujú mi situácie tak ostro, akoby sa diali práve teraz.

Ležím na pôrodnom stole a cítim, ako sa hlavička bábätka prerezáva na svet. Ešte jedno zatlačenie, a dcérka je vonku. Zachytím ju pohľadom v polohe dolu hlavičkou, tvárička červená, hlasno plače. Odnášajú ju. To nie! Chcem ju vidieť, cítiť, chcem byť s ňou. Veď malo nasledovať priloženie na prsník. Možno ju musia najprv vyšetriť a priložia ju potom. "Tak mamička, ideme rodiť placentu." Manžel odchádza vyfotiť malú. Okej, tak to už nejako doklepeme. Placenta je vonku, nasleduje zošívanie. Manžel mi už opäť stojí za hlavou. Kde je malá? Rozprávaj mi o nej. Ako vyzerá? Aká je? Manžel nemá slov. Krásna, krásna, opakuje. Uprostred stehov prinášajú dcérku. Lekár na chvíľu preruší prácu. Sestra podrží malú zboku pri mojej hlave, aby som ju videla. Už je celá oblečená, zabalená v perinke. Úpenlivo plače. Ahoj, miláčik, ahoj, aká si krásna, ahoj, dievčatko moje. Dotýkam sa jej tváričky jemnučko končekmi prstov, malá prestáva plakať, pozerá, zopár nádherných sekúnd sme spolu... Odnášajú ju. Počujem, že zase plače. Lekár dokončuje zošívanie. Gratulujem. Povie lekár na záver a potrasie manželovi rukou. Manžel odchádza vyspať sa. Ostávam na pôrodnej sále sama. Teraz tu musíte dve hodiny ležať. Skúste spať. Veď je pol ôsmej ráno, cez veľké okná prúdi dnu intenzívne svetlo, celé moje telo sa trasie vzrušením, mám toľko energie, že by som to tu mohla všetko vyupratovať, a ja mám spať? Nechcem spať, chcem niečo robiť! Cítim sa sama, opustená, prázdna, čudne sklamaná... Nechcem tu ležať, nudím sa, porodila som dieťa.... Pozerám do stropu, počujem rozhovor sestier vzadu, už sú to určite dve hodiny...

Konečne na izbe, osprchovaná, prezlečená, prinášajú malú, po šiestich hodinách. Teším sa, ale sa aj bojím. Chcem ju dojčiť, začína boj. Bolí to, neviem, či malá pije, každý vraví niečo iné, som zmätená, neviem, čo robím zle. Malá stále plače, možno je hladná, asi ešte nemám mlieko... Sestry jej dávajú umelú výživu striekačkou. Neverím si, či som schopná nakŕmiť vlastné dieťa. Noci sú najhoršie. Prosím sestry nech si ju vezmú, už nevládzem. Plačem od vyčerpania a zúfalstva.

Prvé tri mesiace

Doma to nie je omnoho lepšie. Dcérka je naďalej nekľudné, precitlivelé, plačlivé bábätko. Je úžasná, krásna, keď má spokojnú chvíľku, cítim tú jej obrovskú múdrosť, keď sa jej zahľadím do očí. Akoby vedela oveľa viac, než my ostatní. Milujem ju z celého srdca, napriek tomu je starostlivosť o ňu taká náročná. Najhoršie sú noci. Malá sa budí, chce piť, kojím ju v kresle aj hodinu, potom s najväčším strachom opatrne kladiem späť do postieľky, len nech sa neprebudí, nech si aspoň chvíľu pospím... Nie vždy sa to podarí, malá sa zobudí, plače, zase chce piť... toto sú najhoršie chvíle, kedy sa od únavy neubránim plaču, so slzami v očiach pokračujem v dojčení. Je zo mňa troska, už sa nedokážem na nič sústrediť, som chronicky nevyspatá. Dcérka priberá málo, stále je na spodnej hmotnostnej hranici, neskôr až mierne pod ňou. Ale veď nerobím nič iné, len kojím! Pediatrička má obavy. Navrhuje dokrmovanie umelým mliekom. Mne ale v hlave svieti kontrolka. Veď sa vraví, že fľaša je začiatok konca. Nie je iná možnosť? Lekárka sa tvári ustarostene: „Asi nemáte dosť mlieka, treba jej dať dokrm.“ Som tvrdohlavá, ale už fakt začínam mať o malú strach. Nasleduje vyšetrenie na Kramároch, návšteva inej pediatričky, ktorá je známa svojou podporou dojčenia. Vyhliadky nie sú veľmi dobré. Ak nepriberie, treba začať dokrmovať. Približne v tom čase mi kamarátka dáva číslo na laktačnú poradkyňu. Tá nemôže prísť, ale ako núdzové riešenie pre túto chvíľu ma odporúča na stránku dr. Jacka Newmana. Tam si mám vraj pozrieť video bábätka, čo pije mlieko z prsníka a všímať si akési „pauzy v brade“. Večer si teda púšťam video a zažívam moment osvietenia. Aha, tak takto zistím, či malá pije! Aha, tak takto sa má prisať, aby pila. Skúšam napodobniť to, čo vidím na videách na stránke a od tejto chvíle sa všetko mení. Dcérka začína pekne priberať, prospieva. V tom istom čase s pocitom prehry vzdávam boj s postieľkou a dcérku si od prvého nočného dojčenia beriem do postele. Druhá veľká zmena. Chronická nedospatosť je preč, únava síce ostáva, ale s predošlou konštantnou nočnou morou sa to nedá ani porovnať. Cítim sa previnilo, ale kašlem na to. Lepšie, ako od vyčerpania skočiť z okna...

Narodenie Nely Grétky

Pri druhom výbere pôrodnice som už bola múdrejšia. Podrobne som si zistila, ako presne v tej ktorej pôrodnici prebiehajú chvíle tesne po narodení zdravého dieťaťa, kam dieťatko putuje bezprostredne po tom, čo vyjde z matkinho tela. Zásadnou vecou, v ktorej som nebola ochotná robiť kompromisy, bolo položenie bábätka na moje telo bezprostredne po pôrode a následný neprerušovaný kontakt koža na kožu až do prevezenia na oddelenie šestonedelia. Nakoniec som predsa len jeden kompromis urobila. Súhlasila som, že po dotepaní pupočníka bude dieťatko rýchlo ošetrené mimo môjho tela, v miestnosti, ktorú na to používajú s tým, že mi ho hneď potom dajú späť, nahé, koža na kožu. Dnes by som už nesúhlasila ani s tým. Všetko to môže počkať a nemá to prednosť pred potrebami môjho dieťaťa.

Nela Grétka sa narodila v nedeľu, 20. februára 2011 o druhej v noci. Ešte s pupočníkom mi ju asistentka položila na telo. Keď sa dnes tak nad tým zamýšľam, pripadá mi to ako tá najprirodzenejšia vec na svete. Porodiť dieťa a vzápätí ho objímať v náručí. Nič iné nie je normálnejšie, ako toto. Bolo to také krásne, normálne šťastie. Nie že odpadávate od vytrženia, ale taký pocit absolútnej spokojnosti, akože všetko je tak, ako má byť. Práve som sa stala matkou a teraz ňou prosto SOM. Objímam bábätko, cítim ho na svojom tele, zohrievam ho, hladím, voniam a bozkávam, vnímam celým telom, všetkými zmyslami. Pozorujem, ako sa snaží dostať na prsník. Čo iné by v tejto chvíli mohlo byť lepšie, krajšie, rozumnejšie, než práve toto? Cítim absolútne naplnenie.

Dcérka sa po nejakom čase prisala a začala piť. Od prvého prisatia bolo naše dojčenie v harmónii. Všetko išlo tak hladko, akoby samo od seba. Nezažila som žiadne bolestivo naliate prsníky, žiadnu extrémnu nočnú únavu, žiaden zmätok, čo asi tak tomu decku môže byť. Na oddelení šestonedelia sme boli obľúbení, vysmiati, bezproblémoví pacienti. Ja som bola ukážková rodička, s učebnicovým ultrazvukovým snímkom zavinutia maternice a Nela Grétka ukážkovo zdravý novorodenec, s výbornými výsledkami všetkých možných testov. Náhoda?

Starostlivosť o bábätko, vrátane dojčenia, som si od prvej chvíle užívala, a to trvá dodnes. Hoci nepopieram, že niekedy máme aj náročné obdobia, ešte ani raz som nezakúsila takú beznádej, vyčerpanosť a clivotu, ako pri prvej dcérke. Myslím, že keď je začiatok života človeka nabitý radosťou a láskou, istotou a bezpečím, je to najlepší predpoklad k tomu, aby tieto kvality napĺňali aj celý jeho ďalší život. A to, čo mám možnosť zatiaľ pozorovať na svojej dcére, ma o tom stále znova presviedča.

Možno máte teraz pocit, že tento príbeh je len výnimkou, a že vo väčšine našich pôrodníc by takéto niečo nebolo možné. Ja si však myslím, že žiaden systém nie je nemenný, a každý človek má svoje vlastné možnosti. A byť si svojich možností vedomý, je podľa mňa prvým predpokladom k tomu, aby sme ich mohli využiť. A preto, ak vás môj, alebo podobný príbeh oslovil, nebojte sa s láskou, rozvahou, ale pevne trvať na tom, aby bolo dieťatko od jeho prvej chvíle na tomto svete s vami, v kontakte koža na kožu. Úsilie, ktoré do toho vložíte, vám tieto chvíle mnohonásobne vrátia. Aspoň v našom prípade to tak bolo.

Silvia Krištofčáková Galatová