Prirodzené odstavenie existuje

Tí, ktorí ma poznajú, si pamätajú, ako sa so mnou tešili, keď náš Jurajko v 14 mesiacoch spravil prvé samostatné kroky. Rozhodla som sa podeliť s ďalším pre mňa podobne dôležitým medzníkom v jeho vývoji.

Po takmer štyroch rokoch intenzívneho dojčenia podľa potrieb, sa Jurko už viac ako týždeň večer ku mne otáča chrbtom so slovami: „Maminka, len sa mojkajme."

Ešte pár mesiacov dozadu by som nebola verila, že toto príde. Aj napriek tomu, že už po druhom roku jeho života sa začalo postupne vytrácať denne dojčenie, stále sme sa uspávali len spolu na cece a v noci sa ešte pár krát tiež budil a „ceckoval“. Posledné dva mesiace sa vytratilo nočné budenie, prišla jeho odvaha spať aj mimo mňa. Posledné týždne sa pri uspávaní už nevedel ani ideálne prisať, čo už pre mňa nebolo príjemné, tak sme mali dohodu, že keď ma to bude bolieť on sa odpojí, a aj tak bolo. Ja som rešpektovala jeho potrebu uspávať sa na prse a on rešpektoval môj diskomfort. V tomto čase som tušila, ale neverila, že sa asi blíži koniec nášho „mliečkovania“.

Posledné dni sa na chvíľku prisal, ale už nezaspal bez toho aby sa pustil a otočil sa mi chrbtom. Až jeden deň po prečítaní rozprávky sa chrbtom otočil hneď a odvtedy slovo cece ani nespomenie. Pritom to bolo najčastejšie slovo v jeho slovníku.

Za tie takmer 4 roky sme si prešli naozaj rôznymi fázami: ťažkým začiatkom, kedy sa neprisával, dokrmovaním laktačnou pomôckou a odstriekavaním mlieka, reakciou na následné zníženie tvorby mlieka, uvoľňovaním uzdičiek, dvoma krízami, kedy som s tým mala chuť skončiť. Na druhej strane, keď už sme problémy s dojčením prekonali, dojčenie neskutočne uľahčilo život a zachránilo toľko situácii.

Tento môj výlev pochopia asi len matky, čo to zažili. Ten pocit hrdosti na vlastné dieťa, ten jeho prerod z bábätka vyžadujúceho moju pozornosť a plnú oddanosť, na sebavedomého, neskutočne uvedomelého chlapčeka.
A ten pocit smútku z toho, že jedna dôležitá časť môjho aj Jurkovho života je za nami, v hlave plno spomienok a fráza: Ako ten čas letí.

A matky, ktoré dojčíte a neveríte, že prirodzené odstavenie skutočne príde, verte. Viem, že vo fáze keď je váš poklad nalepený na vás stále a doslova vás vyciciava, keď sa nemôžete v posteli otočiť na druhý bok, keď nechcete zobudiť polku činžiaku, keď sa nemáte čas osprchovať a najesť, keď ste 48-krát v noci hore a vaše dieťa sa v období zubov stále prisáva a odsáva, keď vám nechce jesť alebo iba ochutnáva... je ťažké veriť.

Dojčenie nie je vždy len také krásne ako na obrázkoch, niekedy je to aj drina a neskutočná obeta, ale oplatí sa.

Ďakujem občianskemu združeniu MAMILA, že mi pomohlo vždy v tých ťažkých chvíľach a robí neskutočne dobrú osvetu dojčeniu. A vďaka aj tomu, čo si to so mnou doma aj v tých nie ružových chvíľach prežil.

Viem, že z Jurka vďaka dojčeniu nebude „superhrdina"! Ale viem, že som jeho telu a duši dala zo seba všetko čo bolo možné.

Takže prirodzené odstavenie naozaj existuje!

Edita Vlkovičová