Naša cesta ku kontaktnému rodičovstvu s dvojičkami

Naše dvojičky Mia a Lea sa mali narodiť koncom mája, no dievčatká sa rozhodli, že prídu na svet už 25. apríla. Bola som rozhodnutá, že chcem rodiť prirodzene a od začiatku svoje deti výlučne dojčiť, bohužiaľ sa to všetko zvrtlo inak a lekári rozhodli, že deti musia ísť von cisárskym rezom. Nebola som z toho vôbec nadšená, ale strach o deti ma primäl súhlasiť. Dodnes si to však vyčítam, lebo ten pocit keď sa zobudíte na JISke a neviete čo je s vašimi deťmi, ako vyzerajú, nemáte ich v náruči, je proste strašný. Sestrička sa u mňa objavila až na druhý deň a prišla do skúmavky odobrať mlieko.

Malinké boli v inkubátore a dostala som sa k nim až po 24- hodinách. Bola som neskutočne šťastná, že ich vidím a hneď sa mi pri pohľade na nich spustilo mliečko. Poprosila som personál či ich môžem nadojčiť a chvalabohu súhlasili a deti som si mohla konečne prisať. Trvalo to však iba chvíľku a previezli ma na izbu a detičky som videla zas až večer. Po dvoch dňoch ich vybrali z inkubátora a nosili mi ich na dojčenie. Bohužiaľ som podľahla tlaku, že dojčenie ich unavuje a málo pijú, preto ich budú dokrmovať. Takže vždy po dojčení ešte dali deťom fľašku. Našťastie sa malinké rozpapali a posledné dni som ich v nemocnici iba dojčila. Keď sme prišli domov, bola som úplne vystrašená ako to celé idem zvládať, boli tak drobunké až som sa ich bála chytiť. Monitory v postieľkach nám pípali každú chvíľu a s manželom sme boli z toho už na prášky. V dôsledku dokrmovania sa deti nenaučili správnemu prisatiu k prsníku a ak bol tok môjho mlieka prirýchly, nedokázali ho zvládať. Často sa pri dojčení dusili, kašľali. Zo strachu som začala odsávať a dávať mliečko z fľašky.

Po troch týždňoch som si povedala dosť, že toto musím zmeniť a zavolala laktačnej poradkyni Aďke. A bolo to to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Laktačná poradkyňa nám za pár hodín pomohla a dokázala to, čo sestričky a lekári nedokázali za dva týždne v pôrodnici.

Ukázala mi ako zlepšením polohy môžem zlepšiť prisatie bábätiek a vďaka tomu dokázali zvládať tok mlieka. Naučila ma nechať mliečko tiecť mimo keď nevládali piť a potom ich zas správne prisať. Vysvetlila mi aké je pre ne dôležité dojčiť sa podľa ich potrieb a prestať sledovať hodinky a vážiť deti koľko vypili. Začalo to fungovať úplne krásne.

Po pár dňoch som ju zavolala opäť a dostali sme sa k obávanému spoločnému spaniu. Priznám sa, že sme mali s manželom strach či deti nepriľahneme, ale Aďka nám vysvetlila všetko o spoločnom spaní a o tom, ako ho urobiť bezpečným. A šli sme do toho. Bolo to super a konečne sme s manželom začali lepšie spávať a aj deti boli spokojnejšie.

Laktačná poradkyňa nám taktiež požičala šatky na nosenie, ukázala nám ako detičky viazať a vtedy to začalo, tá krásna vzťahová výchova a konečne pocit, že si môžeme deti začať užívať. Zrušili sme postieľky, odložili monitory a stali sa vzťahovými rodičmi. Som jej za to dodnes nesmierne vďačná. Pretože prišlo obdobie kedy sa staršia dvojička začala pri dojčení hnevať a bez nosenia a spoločného spania by som to nezvládla. Celé dni som ju mala v šatke a spolu sme to prekonali.

Dnes majú moje bambuľky 13 mesiacov a krásne sa tandemovo dojčia. Prikladám aj fotku zo situácie kedy som mala uviazanú staršiu dvojičku celý deň a popri tom dojčím tú mladšiu. Dojčenie a nosenie nám dali ozaj všetko a preto chcem povzbudiť aj iné ženy dvojičiek, aby sa toho nebáli, práve naopak. S láskou sa dá všetko a my sme to zvládli.

Patrícia