Môj príbeh o dojčení dvojčiat

Moje dvojčatá Romanka s Karolínkou sa narodili na začiatku 36. týždňa tehotenstva, mali obe 2,5 kg. Kontakt koža na kožu po pôrode sa nekonal. Nemocnica v tom čase o ňom asi ani ešte nepočula a ja tiež nie. Svoje bábätká som videla prvý krát až dlhšie po pôrode. Keď som si sadla do miestnosti pre nedonosené bábätká, po jednom si prisávala. Nechceli však chytiť prsník, ako keby mali menšie ústočká, nedarilo sa im sať. Potom mali žltačku, takže som bola na izbe sama a bola som trošku smutná, pretože mliečko nechcelo tiecť. Na radu sestričky som skúšala, aby pili mliečko cez klobúčiky a pomaly sa im začalo dariť. Kiež by som dostala skutočnú pomoc s dojčením. Vtedy som však nevedela, že klobúčiky nie sú riešením a existujú postupy, ako pomôcť neprisávajúcim sa bábätkám prisať skutočne na prsník, nie na kus plastu na bradavke, cez ktorý nebudú získavať dosť mlieka. 

Túžila som dojčiť. Chcela som, aby ako predčasne narodené deti mohli získavať všetko, čo dojčenie poskytuje. Chcela som im dať okrem lásky to najcennejšie v hmotnej podobe. Výsledky používania klobúčikov však na seba nenechali dlho čakať. Dcérky nezískavali dosť mlieka. Váhové prírastky neboli dostatočné. Namiesto toho, aby mi niekto pomohol dcérky prisať k prsníku a ukázal, ako vyzerá pitie na prsníku, ich po každom dojčení vážili. Riešením problémy vytvoreného klobúčikmi, bolo podávanie umelej výživy fľašou. A ja som bola opäť smutná... Našťastie to  trvalo len jeden deň a potom to prišlo... Podarilo sa mi dcérky prisať bez klobúčikov. Mliečka bolo zrazu dosť, začali piť, priberať, spolu s ostatnými matkami, čo mali bábätká na oddelení predčasne narodených detí, začali preteky v odsávaní, ja som viac používala ručnú techniku, skúsila som aj odsávačku, rátali sme každú kvapku mliečka. Vytvorili sme komunitu žien spojených rovnakým osudom, povzbudzovali sme sa navzájom, boli to pekné chvíle. Prečo sme odsávali? Pretože v noci nám neumožnili byť so svojimi deťmi. Sestričky naše odsaté mlieko dávali bábätkám fľašou. Predčasne narodené deti to mali naozaj s dojčením veľmi ťažké a ich matkám sa hádzali polená pod nohy na každom kroku.

Po príchode domov som skúšala dojčiť na vankúši "na dojčenie" obe naraz futbalovou polohou, išlo to, ale obe dievčatá boli nepokojné, náročné bábätká, plakali. Nastali pre mňa ťažké dni. Odvšadiaľ sa valili rady typu – máš málo mlieka, slabé mlieko a podobne. Nikdy sme však nemali doma umelú výživu a ani som ju nemala v pláne použiť. Prvý týždeň sme skúšali odsaté mliečko dávať aj fľaškou, tak ako ma to naučili v pôrodnici, avšak po snahe nakŕmiť baby vonku fľašou, keď sa nám mliečko celé vylialo na zem, snažíme sa fľašu odstaviť na vedľajšiu koľaj. Odsaté mliečko som dávala aj do mrazničky, keďže je ho veľa, kúpila som si odsávačku mliečka, ale používala som je len jeden týždeň, vrátila som sa k ručnému odsávaniu, ktoré je omnoho efektívnejšie a praktickejšie.

Keď mali dcérky 3 týždne, dostala som zablokované mliekovody, horúčky, strach, cesta na pohotovosť, doktor mi nasadil antibiotiká, keďže som nevedela, čo a ako, brala som ich, našťastie nejaké veľké bolesti som nemala, po 3 dňoch príznaky ustúpili.

Rozhodla som sa ozvať laktačnej poradkyni, ktorá prišla k nám domov. Vysvetlila mi, že bábätkám pomáha získavať z prsníka dostatok mlieka správne prisatie, pri ktorom majú v prsníku zaborenú bradu a sú prisaté dostatočne hlboko. Keď sme porovnali takéto správne asymetrické prisatie s prisatím mojich dcér na cumlíku, či už na fľaši alebo na klobúčikoch, pochopila som, prečo pri používaní klobúčikov nepriberali a prečo boli teraz pri dojčení nespokojné. Prisávali sa stále plytko a s noštekmi do prsníka. Nezískavali tak dostatok mlieka. Poradkyňa mi tiež povedala, že pri správnom prisatí sa z prsníkov mlieko odoberá rovnomerne a že ak sa tak nedeje, začne sa v niektorej časti prsníka mlieko hromadiť, výsledkom čoho je zablokovanie mliekovodu. Všetko to do seba zapadlo. A hlavne: keď že dcérkam upravili polohu tak, aby ich prisatie bolo správne, začali piť omnoho viac mlieka! Poradkyňa mi ukázala, ako pitie rozlíšiť a krásne som videla, ako pili omnoho viac vďaka ďalšej technike, ktorú naučila poradkyňa: stláčanie prsníka. Porozprávali sme sa tiež o tom, aký dôležité je pre dojčenie kontakt, najmä kontakt koža na kožu. Vyzbrojená novými vedomosťami a zručnosťami som to nevzdala. Nastúpil môj postoj notorickej jednotkárky zo školy (zakorenilo sa mi to v hlave, že sa nemôžem vzdať, že to chcem a hotovo). A obom dcérkam sa prisávanie začalo dariť. Robila som, na čom sme sa dohodli s laktačnou poradkyňou a keďže sme spoločne prešli, ako bábätká utíšiť a pomáhať im so spánkom, nemuseli sme používať cumlíky, Kajka, tá ho nechcela vôbec, Romi, tá by aj bola možno chcela, ale prestala som so skúšaním, či ho bude chcieť, lebo nepriberala toľko ako Kajka (keďže používanie cumlíkov môže zmiasť bábo a znižovať tvorbu mliečka).

Priberanie mali ukážkové, podľa tabuliek, len raz mala Romanka menší prírastok. Vždy som si hľadala veci, zisťovala, nechcela som podľahnúť tlaku, že málo priberá, a letáčikom o umelom mlieku, hoci v týchto situáciách som bola tiež neistá a plná pochybností, či to zvládnem a prekonám. Poradkyňa pri dojčení bola vždy naporúdzi a dokázala ma vždy upokojiť.

Nemali sme však ešte všetko vyhraté. Udržiavanie správneho prisatia pri dvojičkách nebolo také jednoduché. Prekonala som ďalšie dva zablokované mliekovody. Skúsená som však už nešla k lekárovi, ale som hrče rozmasírovala pri dojčení, udržiavala prsníky v teple a požiadala o pomoc s domácnosťou. Hoci nepríjemné to bolo vždy, ale dojčiť sa mi dalo, bolesť sa dala zniesť.

Dievčatá boli počas prvých troch mesiacov na prsníku často, vlastne sa len hojdali na rukách, dojčili, alebo chvíľku spali, boli to ťažké chvíle, niekedy aj slzy, nevrlosť, dokonca pochybnosti, či som vôbec mala mať deti. Priznávam, v tejto ťažkej dobe, som niekedy použila slová, o ktorých som si myslela, že mi nikdy nemôžu vyjsť z úst. Týmto ďakujem všetkým mojim najbližším, ktorí mi pomáhali, bola a som im navždy vďačná za kolísanie, nosenie a podobne.

Počas prvých šiestich mesiacov sme nedávali ani vodičku, ani čaj. Laktačná poradkyňa mi vysvetlila, že výlučné dojčenie má trvať do času, kým dieťa neprejaví o jedlo záujem. Počas podávania jedla sa dojčili stále rovnako, vôbec nemali v úmysle nahrádzať si mliečko polievočkami, papaniu moc nedávali, mliečko bolo stále favoritom. Laktačná poradkyňa ma ubezpečila, že to je v poriadku, ak priberajú. A ony priberali. Zaspávali na prsníku. Pod tlakom okolia sme skúsili aj metódu vyplakania, ale po dvojitom náreku, ktorý bolo počuť snáď aj do susediaceho mesta, som to vzdala a s výdychom „podľahla“ môjmu inštinktu chrániť si svoje mláďatká za každú cenu; nech si píšu, čo chcú, ja som na to jednoducho nemala. Laktačná poradkyňa ma znova podporila v tom, že nemusím nechať dcérky vyplakať. Raz sa naučia zaspávať aj samé od seba a prespia celú noc. 

Najviac sa mliečko využilo v lete, pitný režim mali určite unikátny, super bolo dojčenie aj pri hnačkách, chorobách. mliečko v tej dobe začali volať „nieno“.

V zime to bolo ťažké, vonku sa nedalo byť tak často, takže sa chceli tuľkať a cuckať často, išli aj zuby, bola som aj nervózna, vidím sa v kaviarni s detským kútikom alebo v pizzérii, kde sa stihli „nalepiť“ aj trikrát. Dojčenie na verejnosti mi nerobilo problém, bolo pre mňa úplne prirodzené, vždy sa teším pohľadu na dojčiacu maminu, ale zas pre mňa to nebol problém, lebo moje prsia sú menších rozmerov, takže vlastne nikdy nič nebolo vidieť.

Keď mali dva roky už som chcela s dojčením prestať, poviem pravdu „liezlo mi na nervy“, ale vydržala som, okrem iného aj kvôli letu, aby mali dosť tekutín. A v lete pili už len pred spinkaním, teda 2x, vždy boli veľmi zlaté, vraveli: „Mamina, máš ešte tuošku miečka?“

Bolo to nádherné obdobie, puto neskutočné, ale aj ťažké, som vďačná Bohu, že mi dal dar dojčenia a všetku trpezlivosť a silu na prekonanie prekážok.

Chcem ešte raz poďakovať všetkým, ktorým mi pomohli, podporili ma, najmä manželovi, rodičom, sestre, tete, ostatným blízkym a v ťažkých chvíľach mi pomohli a podporili ma laktačné poradkyne Katka Glavová a Monika Veselská.

Zuzana Bortelová