Ako som zachránila dojčenie – a svoje duševné zdravie
Roky som trpela depresiami a úzkostnými stavmi, bola som v starostlivosti psychiatrov, užívala lieky, ale nič veľmi nepomáhalo. A tak som sa odhodlala k riskantnému kroku – povolať na pomoc detskú dušičku. Keď som otehotnela, musela som zo dňa na deň všetky lieky vysadiť, aby nedošlo k poškodeniu plodu. Bolo to náročné, ku koncu tehotenstva som sa cítila už dosť zle, nebola som schopná jesť ani spať a stále som len plakala. Nemohla som sa dočkať, kedy sa bábätko narodí, lebo som dúfala, že s jeho príchodom sa môj psychický stav zlepší. Nakoniec som porodila o viac ako mesiac skôr. Netušila som, že budem musieť vynaložiť omnoho viac psychickej energie, ako úplne zdravý človek.
Namiesto očakávaných radostí nastali ďalšie starosti, keď sme s dcérou sme boli bezprostredne po pôrode úplne nezmyselne odlúčené kvôli jej údajnému podchladeniu. Hoci kontakt koža na kožu, po ktorom som túžila, je najlepší prostriedok na zahriatie bábätka, ak to skutočne potrebuje. Veľmi ťažko som niesla tento úplne zbytočný zásah. Namiesto toho, aby som si užívala prvé spoločné chvíľky, som ronila slzy. Vďaka podpore kamarátky sa mi však podarilo po niekoľkých hodinách dostať dcérku (po podpísaní reverzu) z inkubátora k sebe na izbu. Dala som si ju na hrudník a za chvíľku som ju zahriala na 38 stupňov! Som si istá, že hlavne vďaka tomuto kontaktu sa nám krásne naštartovalo dojčenie (navzdory výhradám sestier z novorodeneckého oddelenia ako „nedojčite ju tak často, robíte z nej prietokový ohrievač, takto vám nepriberie“, alebo „nesmiete ju dojčiť dlhšie než 5, maximálne 10 minút, potom už nepije a len sa zbytočne unavuje“ a podobne) a všetko začínalo vyzerať dobre. Potom však opäť zasiahli lekári, keď rozhodli o nutnosti fototerapie. Odvtedy sme mali s dcérou kontakt na prídel a dojčenie podľa potrieb personálu, nie dieťaťa. Plakala som vedľa inkubátora a stresovala sa pri každom dozorovanom dojčení, vážení dcéry pred a po dojčení, trpela som, keď mi ju po pár minútach odtŕhali od prsníka. Zase som nemohla jesť ani spať a stále som len plakala. A tak niet divu, že som začala prichádzať o mlieko.
Z pôrodnice som odchádzala zdrvená s umelou výživou
Pomohla mi poradkyňa pri dojčení, keď mi poradila, aby som si dala dcéru zase na seba, kožu na kožu. Ako zázrakom sa mi za pár minút naliali prsia a ja som opäť začala dojčiť! Bol to naozaj silný zážitok – a hovorila som si, ako dokonale to príroda zariadila, ako úžasne dojčenie funguje.
Bohužiaľ moja psychika už bola v tej dobe natoľko rozkolísaná, že sa u mňa začali objavovať negatívne pocity z materstva i z dieťaťa samotného. Cítila som sa hrozne, mala som výčitky, ale spoľahlivo som sa vždy upokojila pri dojčení, kedy sa mi často podarilo aj zaspať.
Avšak moja psychiatrička ma neustále presviedčala, aby som dojčiť prestala, lebo vraj hormóny môj stav ešte zhoršujú. Na moju žiadosť mi síce nakoniec predpísala antidepresíva, ale upozorňovala, že keby som nedojčila, mohla by nasadiť účinnejšiu liečbu. Je hrozné, že práve ženy v mojej situácii nemajú podľa lekárov nárok na potrebnú liečbu a musia si vyberať medzi dojčením a svojim zdravím. A pritom dnes už viem, že úplne zbytočne, lieky som užívať mohla.
Aj pediatrička sa silno zasadzovala za to, aby som nedojčila. Hovorila mi, že moje stresové hormóny prechádzajú do mlieka a ja tým pádom dcére naopak ešte škodím. Bolo ťažké si nepripustiť tieto informácie, aj keď som sa rozprávala s poradkyňou pri dojčení a vysvetlila mi, že stresové hormóny majú v skutočnosti veľmi krátky eliminačný polčas. To znamená, že sa nestihnú do materského mlieka dostať. Zvlášť pre ženu s oslabeným psychickým zdravím je náročné odfiltrovať informáciu, že škodím svojmu dieťaťu, hoci to, čo hovorila poradkyňa pri dojčení, bolo predsa úplne jasné a logické. Stres predsa patrí do našich životov a vždy v minulosti do našich životov patril. Dojčenie trvá celé roky a počas toho času každá žena zažije iste situácie, kedy sa veľmi vystraší, vystresuje, či nahnevá. To všetky tie ženy škodili svojim deťom?
K strašeniu pediatričky sa pridávala aj jej zdravotná sestra, ktorá mala po pôrode silné depresie a zachránilo ju vraj len to, že prestala dojčiť. Aj blízka kamarátka, ktorá mala podobnú skúsenosť, ma prosila, nech dojčenie ukončím, že to pomôže mne i dcére, že to je jediné riešenie. A v neposlednom rade ma o to žiadala aj svokra a manžel – ovplyvnený názormi ostatných mi vyčítal, že v tejto situácii dcére dojčením ubližujem. Nakoniec to nevydržal a s presvedčením, že urobí to najlepšie pre naše dieťa, vyrazil k pediatričke po potrebné informácie a následne do lekárne po umelé mlieko a fľašu a do pôrodnice po recept na liek na zastavenie tvorby mlieka. To už bol ten najkrajnejší bod – cítila som sa úplne opustená, sama proti všetkým so svojím presvedčením, že za žiadnu cenu nechcem prestať dojčiť. Už som nemala silu „vzdorovať“ a pod tlakom okolia vo mne rástli pochybnosti, lebo môj psychický stav sa nelepšil.
A tak som sa rozhodla, že dcéru naposledy nadojčím a potom dojčenie ukončím
A keď som so slzami v očiach sledovala, ako dcérka spokojne saje, zažila som zázrak dojčenia po druhýkrát – akoby sa niekde vo mne spustil záchranný mechanizmus, za chvíľku sa mi psychicky urobilo tak dobre, ako mi nebolo už mnoho mesiacov. Tento môj stav zapôsobil i na manžela a neskôr i na pediatričku, psychiatričku a všetkých ostatných. Od tej doby ma už nikto nenabádal, aby som dojčenie ukončila.
Dnes má dcéra rok a dojčím ju stále, podľa potreby niekoľkokrát denne, i v noci, a sú to jedny z našich najkrajších spoločných chvíľ. Užívam už len minimálnu dávku liekov, ktorú naďalej znižujem, a cítim sa výborne. Nepochybujem o tom, že mi k tomu pomáha predovšetkým práve dojčenie.
Chcela by som povzbudiť všetky ženy, ktoré zažívajú niečo podobné, ako čo sa prihodilo mne, aby nepodľahli nátlaku lekárov a okolia a neprestávali dojčiť, akokoľvek ťažké sa to môže zdať. Moja skúsenosť je jednoznačným dôkazom toho, že dojčenie je zázračné a že psychike nielen neškodí, ale naopak ju lieči.
