Majú naozaj bábätká spať od 4. mesiaca v samostatnej izbe?

Médiami prebehla správa o štúdii Iana M. Paula týkajúcej sa večnej otázky rodičov:

V akom veku má bábätko spať v samostatnej izbe?

Odpoveďou tejto štúdie s názvom Mother-Infant Room-Sharing and Sleep Outcomes in the INSIGHT Study sa zdanlivo javí byť, že bábätká, ktoré spia v samostatnej izbe od 4. mesiacov veku, sú na tom vlastne lepšie ako iné bábätká, ktoré spia s rodičmi v spoločnej izbe viac ako 4 mesiace.

Pozrime sa na to detailnejšie. James McKenna, svetový expert na spánok, už pred mnohými rokmi poukázal na to, prečo je vykonávanie výskumov o spánku bábätiek také ťažké a od podstaty neobjektívne. Vysvetlil, že sa to celé odvíja od paradigmy – teda od toho, s akými kultúrnymi predstavami o „dobrom a kvalitnom spánku“ výskumníci do prípravy štúdií vstupujú. James McKenna uvádza, že prvé výskumy o spánku bábätiek sa začali v 20. storočí robiť a doteraz sa robia na modeli bábätiek, ktoré sú málo dojčené alebo sú úplne kŕmené umelou výživou, ktoré spia mimo spoločnej rodičovskej postele a mimo spálne rodičov a ktoré sa za „dobré“ považujú vtedy, keď sú rýchlo „samostatné“ a ich „dobré“ spánkové návyky sú definované ako neprerušovaný spánok v noci bez potreby toho, aby sa o ne rodičia v noci starali.

Spánok a dojčenie sú úzko späté. Do takej miery, že James McKenna zaviedol termín "laktospánok", pretože udržanie dojčenia ako takého je do veľkej miery späté s nočným dojčením a spoločným spaním, ktoré dojčenie uľahčuje. Príjem materského mlieka v noci môže tvoriť pri bábätkách, ktoré Paulova štúdia skúmala (teda vo veku 4 - 9 mesiacov) významnú časť príjmu a môže rozhodovať aj o bezproblémovom dojčení cez deň. Zachovanie alebo ukončenie dojčenia môže priamo súvisieť s tým, či sa rodičia rozhodnú dieťa dať napríklad v 4 mesiacoch spať samo do inej izby alebo či ho matka prestane v noci dojčiť. Skutočnosť, že bábätko zaspáva pri dojčení na prsníku, môže taktiež byť rozhodujúci faktor pre udržanie dojčenia z dlhodobého hľadiska.

Vedci už pri prvých štúdiách o spánku namiesto pozorovania a opisovania toho, ako v skutočnosti bábätká spia a aké sú ich potreby v noci, použili svoje vlastné predpojaté predstavy o tom, ako by podľa nich bábätká mali správne spať, a za „správne“ a „vhodné“ označovali to správanie, ktoré zodpovedalo ich predstave o spánku – teda myšlienke, aby bábätko bolo čo najskôr zo spálne rodičov preč a aby ich svojou prítomnosťou v noci neotravovalo. Toto boli kritériá, ktorým výskumy o spánku podliehali a podliehajú. Podľa nich sa v štúdiách hodnotí, či bábätko spí „kvalitne“ alebo nie. Okrem toho sa v štúdiách tohto typu poukazuje na to, že spánok sa meria na minúty, a „prespatá noc“ sa tak stala konceptom, ktorý v noci máta mnoho rodičov ako nedosiahnuteľný míľnik, ktorý im každý večer pripomína, že „už by so spánkom svojho bábätka mali niečo urobiť“. Navyše sa tieto štúdie prihovárajú unaveným rodičom maličkých bábätiek, ktorí by oprávnene túžili spať bez vyrušovania čo najdlhšie.

A toto je vidieť aj na spomínanej najnovšej štúdii. V tejto štúdii vedci rodičov bábätiek vo veku od 4 do 9 mesiacov vyzvali, aby si spomenuli na posledný týždeň a uviedli, koľko minút si spomínajú, že počas „typickej noci“ v danom týždni bábätko spalo. Pre vedcov bolo jedným z kritérií kvality spánku napríklad to, či 4- až 9-mesačné bábätká išli večer spať o 20:00 alebo až po 20:00. Ďalším kritériom kvality bolo, či rodičia majú alebo nemajú vytvorený večerný rituál pred spánkom. A ďalším, či rodičia boli schopní bábätko položiť do postieľky bdelé a následne samo zaspalo alebo či to tak nerobili. Všetky tieto 3 kritériá patria pod hlavičku „paradigmy“, teda kultúrnych a spoločenských predstáv o tom, „ako by to malo byť správne“ a predstavy, že tieto kritériá sú správne pre všetkých rodičov. A obzvlášť v USA, odkiaľ štúdia pochádza, je predstava toho, že bábätko má mať samostatnú izbu čo najskôr, mimoriadne silne zakorenená.

Vedci sa nezaujímali, či sú toto kritériá, ktoré boli dôležité aj pre daných rodičov. Nesledovali, ako na nočnú separáciu od rodičov reagujú 4-mesačné bábätká napríklad tým, že by sledovali ich hladinu stresových hormónov. Nezaujímalo ich, či sa v noci dané bábätká v inej izbe prebudili a rodičov plačom volali, ale rodičia ich nepočuli – toto vedci v diskusii uvedenej v štúdii sami uvádzajú, pričom podotýkajú, že je možné, že rodičia tieto prebudenia a plač jednoducho neuviedli. Ďalej vedci síce v úvodnej časti štúdie zisťovali, či boli bábätká dojčené alebo nie, ale nijako nesledovali, ako spanie 4-mesačných bábätiek v samostatnej izbe vplývalo na dojčenie, či takéto spanie dojčenie uľahčovalo alebo znemožňovalo, a nevšímali si pokračovanie dojčenia v neskorších mesiacoch. Vedci do štúdie nezahrnuli myšlienku, ako reálne vyzerala noc rodičov 4-mesačných bábätiek, ku ktorým museli v noci vstávať a ísť za nimi do inej izby, ak sa prebudili, a ani neopisovali proces, akým rodičia 4-mesačných bábätiek dospeli k tomu, že ich bábätká spali v inej izbe. Sami vedci ako problém uviedli aj to, že si uvedomujú, že mnoho rodičov nevlastní dostatočne veľký byt či dom na to, aby každé ich dieťa mohlo mať samostatnú izbu.

Okrem toho vedci hovorili o tom, že rodičia bábätiek, ktoré sa v noci viac budia, s vyššou pravdepodobnosťou budú spať v ich rovnakej izbe. Inými slovami, v samostatnej izbe spali tie bábätká, ktoré samy od seba spali „dobre“ a „samostatne“.

Vedci, ktorí túto štúdiu robili, mali predsudky voči tomu, aby bábätko spalo v rovnakej izbe ako rodičia. Je to vidieť aj z tejto vety v štúdii: „spanie v spoločnej izbe môže mať za následok nepotrebné reagovanie na to, že sa bábätko v noci budí, alebo to, že bábätko bude očakávať, že sa rodičia oň v noci budú starať...“

Prečítajte si aj náš článok o tom, ako bábätká spia a o spoločnom spaní s bábätkom.