Lekárka: Bola som z dojčenia zúfalá

Monika Džundová pracuje ako lekárka na Gynekologicko-pôrodníckej klinike vo Fakultnej nemocnici na Bulovke v Prahe. Je mama 1,5-ročného dievčatka, momentálne je na rodičovskej dovolenke a absolvuje kurz MAMILY pre profesionálne laktačné poradkyne. Zhovárali sme sa s ňou o tom, čo ju ako lekárku priviedlo k myšlienke rozšíriť si vedomosti o dojčení, aj o tom, aké problémy zažila pri dojčení svojej dcérky.

Čo sa vám vybaví, keď sa povie dojčenie?

Ako prvá sa mi vybaví dcéra, ktorá zmenila môj pohľad na dojčenie zásadným spôsobom. Pred tehotenstvom som často hovorila, že keď raz budem mať vlastné dieťa, tak buď to dojčenie pôjde, alebo nepôjde. Ak pôjde, budem dojčiť, ak nepôjde, predsa si ľahko pomôžem umelým mliekom, trápiť sa nebudem. Až s vlastnou dcérou som pochopila, že to trápenie za to rozhodne stojí a ešte neskôr som pochopila, že som mohla dojčiť aj bez trápenia. 

Ako prebiehalo vaše dojčenie po pôrode a počas prvých dní v nemocnici? 

Rodila som na klinike, kde pracujem. Vybrala som si lekárku, ktorá bude so mnou pri pôrode, mala som šťastie na pôrodnú asistentku, ktorú som naozaj veľmi chcela. Zdalo by sa, že som mala ideálne podmienky, ale práve „VIP prístup” spôsobil, že pôrod bol nad mieru medikovaný. Skončilo sa to akútnym cisárskym rezom. Na sále som malú videla, ale nedojčila. Neskôr som sa dozvedela, že sestričky z neonatológie povedali manželovi, že dcérku neprikladali pre moje veľké vyčerpanie, a preto, lebo by sa potom dožadovala dojčenia aj v noci. Separácia na viac ako 12 hodín mala obrovský vplyv. Myslím si, že nikdy nezabudnem na noc na JIS – nespala som asi ani minútu, plakala som celú noc a veľmi som dúfala, že dcéra neplače. Chcela som veriť, že keby plakala, priniesli by mi ju aj v noci. Dokázala som myslieť len na to, že chcem byť s ňou, ale stále som sa snažila racionálne presvedčiť samu seba, že nebudem predsa hysterka, všetky ženy u nás v pôrodnici to tu na JIS po sekcii vydržali.

Keď mi malú ráno priniesli, prisala sa, či bolo prisatie správne alebo nie, teraz netuším. Prvé dojčenie prebehlo po viac ako 12 hodinách, druhé s odstupom viac ako 4 hodiny po prvom. Keď mi prišla sestra z neonatológie porozprávať základné informácie ohľadne starostlivosti o bábätko, videla, že mám malú celú dobu na prsníku. Povedala, že ma z toho budú bolieť bradavky a nebudem môcť dojčiť, preto jej mám dať v čase medzi dojčením cumlík. Dcérka teda dostala cumlík, spadla z pôrodnej hmotnosti o trochu viac ako o 10 % a tu som paniku začala robiť ja – nedojčím ju dobre, bol august, vonku viac ako 30 stupňov, určite bude dehydrovaná. Sama som bežala na neonatológiu po dokrm, kde mi ukázali, ako sa dokrmuje striekačkou. Dcérka dostala dokrm spolu dvakrát a ja som videla obrovský rozdiel v jej správaní - po umelom mlieku bola „nezobuditeľná“ tri hodiny, inak sa o dojčenie hlásila oveľa častejšie. Nemala som z toho dobrý pocit.

Čo sa dialo po príchode domov z pôrodnice? 

Hneď po príchode domov z pôrodnice nastalo veľmi nemilé prekvapenie – ľahla som si do postele, aby som nadojčila malú, ale vôbec sa nemohla prisať. Skúšala som to opakovane, až ju to začalo rozčuľovať a ja som začala veľmi panikáriť. Bolo horúce leto, z dôvodu cesty z pôrodnice sa oddialilo dojčenie a ja som sa začala o malú báť. Podarilo sa mi odstriekať a nakŕmiť dcérku striekačkou a hlava mi išla vybuchnúť z toho, ako som nemohla pochopiť, čo sa stalo. Veď v pôrodnici s prisávaním nebol problém, tak mi to hovorili sestričky na neonatológii. Vytiahla som elektrickú odsávačku od kamarátky z Anglicka a v tej chvíli som zistila, že nemáme doma redukciu do zásuvky, mala som pocit, že mi dojčenie hádže polená pod nohy, samé zrady - teraz sa na to samozrejme pozerám inak. Okamžite som vyslala rodinu do nemocničnej lekárne po odsávačku a nasledoval kolotoč odsávania a kŕmenia, plaču a márnych pokusov o prisatie. 

Ďalší deň mala dcérka prvú kontrolu na pediatrii, pýtala som sa, koľko by som mala odsať mlieka na jedno nakŕmenie. Dostala som odpoveď, že aspoň 50 ml a takto kŕmiť každé dve hodiny. Pediatrička dodala, že pokiaľ dieťa nebude na prsníku, mlieka bude stále menej a menej. Po tejto informácii som si bola stopercentne istá, že toto nedokážem. Ja som na každé kŕmenie dokázala odsať zhruba polovicu z toho, čo lekárka odporúčala, hovorila som si, že nekŕmim svoje dieťa tak, ako potrebuje, dávam jej málo, potrebuje viac, nedokážem sa postarať o svoje dieťa. 

Obrátili ste sa niekedy na laktačnú poradkyňu? 

Zúfalá som to písala niekoľkým kamarátkam, jedna z nich, pôrodná asistentka od nás z pôrodnice mi dala kontakt na inú pôrodnú asistentku, ktorá je aj laktačnou poradkyňou. Napísala som jej, chcela, aby som jej poslala video pokusu o prisatie, potom mi zavolala, poradila pár vecí, niečo mi vysvetlila, v niečom ma pochopila. Bol to dlhý telefonát a ja som po ukončení hovoru vzala dcéru a s istotou a snahou dodržať rady laktačnej poradkyne ju priložila a ona sa prisala. Ja som sa rozplakala.

Jeden telefonát a následná návšteva laktačnej poradkyne u nás doma pre mňa znamenala koniec odsávania, návrat k dojčeniu, upokojenie a dodanie istoty, že sa viem o svoje dieťa postarať. Potom som ju kontaktovala ešte asi dvakrát a vždy mi dobre poradila.

Pomôžte nám pokračovať v pomoci ženám a ich bábätkám s dojčením. Poukážte 2 % z daní pre dojčenie. 

Podporovalo vás v dojčení vaše okolie?

Mám skvelú rodinu, ktorá ma v starostlivosti o dcérku podporuje a snaží sa pomáhať, ako môže, ale ja sama som bola dojčená veľmi krátko a v tomto smere prichádzali od všetkých skôr rady, aby som sa už netrápila, veď dôležité je, aby sme obe boli spokojné aj za cenu, že dojčiť nebudem. Nikomu z rodiny to nevyčítam, práve naopak, viem, že pre nás chcú to najlepšie. Som neskutočne šťastná, že napriek tomu, že mňa moja mama dojčila krátko a z rozprávania cítim jej negatívny postoj k jej vlastnému dojčeniu, zdieľala moje nadšenie, keď som jej povedala, že som sa prihlásila na kurz MAMILY a vysvetlila jej, o čo ide. Povedala, že je jej ľúto, že ona pred toľkými rokmi o žiadnej laktačnej poradkyni nevedela.

Ako vyzeralo vaše dojčenie po šiestom mesiaci? 

Keďže sme s dcérkou od začiatku s dojčením bojovali a ja som mala predstavu, že čím skôr začnem učiť dcérku jesť, tým skôr budem menej a menej dojčiť, a tým pádom budeme mať menej a menej problémov, začala som s jedlom chvíľu po ukončenom piatom mesiaci. Bolo to v období, keď dcérka bola ochotná sa prisávať len pri prebúdzaní sa zo spánku, spala dvakrát denne 30 minút a dlhšiu dobu len v kočíku, ktorý sa musel pohybovať, dojčila sa veľa v noci, častejšie ako každé dve hodiny a ja som z toho bola nesmierne unavená. Dúfala som, že príkrmy nám pomôžu v zmysle – nechce sa prisať v dobe bdenia, tak ju proste nakŕmim. Na nočnom budení to nič nezmenilo, akurát sa cez deň dojčila čím ďalej, tým menej a postupne začala v noci po dojčení plakať, čo nikdy predtým nerobila. 

Po deviatich mesiacoch od pôrodu som už nemala silu a musím sa priznať, že mojou veľkou túžbou bolo konečne sa od pôrodu vyspať dlhšie ako dve hodiny. Nádej, že sa to s umelým mliekom podarí, v tomto stave zúfalstva a únavy rástla. Po nekonečných mesiacoch odstriekavania, uskladňovania materského mlieka, sterilizácie nádobiek, ktoré som používala na materské mlieko, a dokrmovania materským mliekom, som začala dokrmovať umelým mliekom a v deviatich mesiacoch som dojčenie pre plač po dojčení a hlavne pre to, že ma malá začala hrýzť a ja som sa túžila vyspať, ukončila. 

V tomto momente môžem povedať, že patríme s dcérkou do skupiny matiek a bábätiek, ktorým umelé mlieko nezachránilo spánok, budila sa ďalej úplne rovnako a celú noc neprespala do dnešného dňa.

Viem, že to neboli neriešiteľné situácie, a viem, čo by som teraz robila inak. V tej chvíli som však nevládala – po toľkom čase problémového dojčenia som už nemala silu hľadať riešenia ďalších a ďalších problémov. V tejto chvíli viem, že tie problémy nemuseli vzniknúť, a teda by som nebola unavená z neustáleho riešenia.

Zmenil sa postoj vášho okolia k dojčeniu väčších detí? 

Postoj môjho okolia sa veľmi nezmenil, ale ja som dosť zmenila okolie. Respektíve začala som viac kontaktovať kamarátky a známe, ktoré dojčia alebo dlhodobo dojčili a informácie čerpať od nich. 

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť sa na kurz MAMILY pre laktačné poradkyne? 

Nemám potrebu meniť názory ľudí, ktorí dojčenie nepodporujú, ak sa žena rozhodne, že dojčiť nechce a nebude, je to jej rozhodnutie, nemám potrebu ju presviedčať o opaku. Mám potrebu podporiť ženu, ktorá dojčiť chce a nedarí sa jej a napríklad okolie na ňu tlačí, aby to vzdala. Opakovane som počúvala príbehy, ako kamarátka nemala dosť mlieka, ako iná kamarátka musela prestať dojčiť, lebo dieťa bolo alergické na jej mlieko a podobne. Keď som jednou vetou naznačila, že to tak nie je a ako sa dá tomu pomôcť a videla som, že nechcú počuť tento názor, viac som nepokračovala. Mám potrebu hovoriť o dojčení tomu, kto má záujem počúvať.

Ako plánujete získané informácie využiť vo svojej práci lekárky?

Nechcem, aby iné ženy museli prekonávať podobné prekážky pri dojčení, ako som prekonávala ja. Viem, že sa s tehotnými, rodiacimi a dojčiacimi ženami budem stretávať takmer denne celý život a informáciami a radami o dojčení by som im chcela pomáhať a nie dojčenie poškodzovať. V tejto chvíli si myslím, že nebudem poskytovať laktačné poradenstvo v pravom slova zmysle, ale vieme, že v pôrodnici často stačí jedna veta, jediná poznámka ohľadne dojčenia, možno aj dobre mienená, ktorá žene rezonuje v hlave ešte niekoľko mesiacov, možno rokov a dokáže dojčenie zničiť. Keď žena v pôrodnici počuje, že nemá vhodné prsia na dojčenie, často zdravotníkom verí a dojčiť nebude. Sú ženy, ktoré hltajú informácie o časových údajoch o frekvencii a dĺžke dojčenia, pretože je to pre ne veľmi konkrétna a uchopiteľná informácia, budú sa týmito radami riadiť a tým pádom je pravdepodobné, že vznikne problém s dojčením. Preto by som sa chcela vo svojej praxi vyhýbať takýmto radám, poskytovať pravdivé a dojčenie podporujúce rady a byť oporou ženám, ktoré práve nejaký problém s dojčením prekonávajú.

Boli pre vás získané informácie nové alebo ste ich už poznali zo štúdia medicíny?

Nový bol pre mňa uhol pohľadu na informácie, ktoré som už poznala. Už počas samoštúdia materiálov MAMILY v rámci kurzu prišlo veľmi veľa „aha“ momentov. Počas prednášok zazneli vety, ktoré ma prekvapili tým, aké informácie sa dajú spojiť do súvislosti a že to potom ako celok dáva zmysel. Zazneli vety, ktoré ma rozplakali, lebo odrážali moju vlastnú skúsenosť a mala som pri nich pocit pochopenia. Nedávno sa ma jedna novinárka pýtala, prečo a či vôbec na pôrode záleží a na prednáškach kurzu MAMILY som dostala odpovede na to, prečo a či vôbec na dojčení záleží.

Aký je podľa vás postoj zdravotníkov a zdravotníčok k dojčeniu? Majú dostatok informácií?

Čo sa týka postoja zdravotníckeho personálu k dojčeniu, myslím si, že je to veľmi individuálne. Záleží na konkrétnej skúsenosti s dojčením každého z nás, automaticky neznamená, že pokiaľ má niekto negatívnu skúsenosť, bude mať negatívny postoj k dojčeniu, práve naopak –  sama na sebe vidím, že môj nešťastný príbeh dojčenia ma motivuje k tomu, aby podobné situácie nemuseli zažívať iné ženy.

Myslím si, že okrem individuálneho postoja každého z nás záleží aj na vedení zdravotníckeho pracoviska – vedenie dokáže postoj k dojčeniu ovplyvniť pozitívne i negatívne. Zvlášť sa to podľa mňa týka absolventov – čerstvých lekárov a lekárok a pôrodných asistentiek, ktorí sú ako špongie a okrem vedomostí nasávajú na novom pracovisku aj celkovú atmosféru a postoje k tehotenstvu, pôrodu a dojčeniu.

Informácií máme až príliš - informácií o patológiách. Sme schopní patológie vyhľadať a riešiť ich. V tom sme dobrí, nebojím sa zdravotníkov pochváliť. Fyziologický pôrod však nie je patológia. Dojčenie nie je patológia. Zdravá rodička a žena po pôrode nie je pacient, zdravý novorodenec nie je pacient. Máme málo informácií o tom, ako podporiť fyziológiu, aby k patológii ani nedošlo. 

Ako by mala podľa vás vyzerať ideálna starostlivosť o čerstvú matku a dieťa?

Pokiaľ hovoríme o zdravej žene, fyziologickom tehotenstve a pôrode bez komplikácií, myslím si, že ideálnou kombináciou v perinatálnej starostlivosti je pôrodná asistentka, laktačná poradkyňa, fyzioterapeut a dula, v prípade akýchkoľvek zdravotných problémov gynekológ či gynekologička. Priala by som si, aby gynekológovia, pôrodné asistentky, laktačné poradkyne, fyzioterapeuti a duly tvorili jeden tím, ktorý má spoločný cieľ – fyzicky a psychicky zdravá a spokojná matka s fyzicky a psychicky zdravým a spokojným bábätkom. Nikto v tomto tíme nie je postavený vyššie ani nižšie, všetci spoločnými silami pracujú na tom, čo je najlepšie v záujme matky a dieťaťa.

Ďakujeme za rozhovor!