Tandemové dojčenie alebo ako to vidím presne po troch rokoch (a dvoch deťoch)

Mala som bezproblémové tehotenstvo a očakávala som, že rovnako bezproblémovo začneme so synom aj dojčenie. V tom čase ako prvorodička som netušila, aký veľký vplyv má na dojčenie pôrod samotný, ani to aké problémy ma môžu postretnúť a dokonca ani to, kde hľadať odbornú pomoc, podporu a informácie, keď sa dojčenie nedarí. Ako väčšina mladých žien dnes, som s dojčením veľa skúseností nemala. Pracovala som síce ako opatrovateľka dvojčiatok, ktoré ich matka dojčila niekoľko mesiacov, keďže však dojčila úplne bezproblémovo, brala som to ako samozrejmosť. O poradkyniach dojčenia som nepočula a nemala s nimi ani žiadne skúsenosti. Než sa syn narodil, dala som si záväzok, že skúsim dojčiť aspoň tri mesiace, veď toľko ma dojčila aj moja mama a možno to zvládneme aj do pol roka! V tom čase som ešte nemala dosť informácií o dojčení, našťastie som na ne časom natrafila, a tak dojčím syna nie tri mesiace, ale už plné tri roky (a popri tom už aj ďalšie dieťatko).

Začiatky však neboli ľahké

Dobre začínajúci pôrod sa zásahmi skomplikoval a synček sa narodil sekciou. Kontakt koža na kožu, samoprisatie a ani len prisatie k prsníku sa nekonalo, syna som prvý raz videla až po 15 hodinách. Aj to len na pár minút. Okamžite som sa pokúsila si ho prisať, o dojčenie nemal záujem. Sestričky ho znova odniesli a zrejme nakoniec dokŕmili umelým mliekom. Prvých 24 hodín tak syn nemal o dojčenie takmer žiadny záujem, a keďže bol na novorodeneckom oddelení, tak som si ho nemohla ani prisávať k prsníku podľa svojich a jeho potrieb. Našťastie druhý deň už o prsník prejavil záujem a po krátkom zaváhaní sa aj prisal - mocne a poriadne lačno. Dnes už viem, aké obrovské šťastie som mala, môj synček sa aj napriek dlhému odlúčeniu prisával hneď od začiatku dobre, a tak sme sa vyhli poškodeniu bradaviek a bolestivým ragádam. Napriek tomu som si užila bolesti dosť.

Tretí deň sa mi prsníky nepríjemne naliali, boli bolestivé a ťažko sa z nich dojčilo. Jedinou radou sestričky bolo odsávať s odsávačkou, to už však bolo neskoro, mala som upchatý mliekovod, bolesť bola takmer neznesiteľná. Sestra na oddelení radila masáž, prsník bolestivo stláčala, až kým z neho mlieko nevystreklo. Ako veľmi to bolelo ani opisovať nebudem, len zriedkakedy mávam čiernotu pred očami, tá bolesť ma takmer odrovnala. Jedinou úľavou mi bolo, keď mliečko z prsníka vysal synček, toho mi však stále nosili len v trojhodinových intervaloch. A keďže som bola po sekcii, nechceli mi ho nechať. Dojčenie bolo na chvoste záujmu. Mlieko som aspoň odsávala. Zároveň som si však neuvedomovala, že sa začína vážny problém s dojčením. Po príchode domov som mala stále bolestivo naliate prsia, plakala som od bolesti, ale myslela som si však, že to tak má byť, veď je lepšie ak mám mlieka veľa, než by som ho mala mať málo. A aby som ho nestratila, mliečko, čo ma tlačilo v prsníkoch, odsávala. Hlavne som však potrebovala pomoc so správnym prisatím bábätka, aby dokázalo získať mlieko, ktoré je dostupné a ja som nemusela odsávať. Takúto pomoc som však v nemocnici nedostala.

Napriek tomu, že som mala tak veľa mliečka až som ho niekoľkokrát denne (i v noci) musela odsávať, mala som pocit, že to nestačí, a syna som občas fľašou dokrmovala a keď som nemala odstriekané mliečko, tak som mu zarobila umelé. Dnes už viem, že to bola chyba, mala som sa poradiť s poradkyňou, ktorá by mi vysvetlila, ako bábätko správne prisať, tak, aby získavalo dosť mlieka. Nemusela by som ho dokrmovať a večne sa trápiť so zbytočným odsávaním. Nejako sme to však zvládli a pokračovala som v dojčení.

Keď mal syn sedem, osem mesiacov, plánovala som čiastočný návrat do práce a zvažovala, kedy odstaviť. Do odstavovania sa mi príliš nechcelo, pretože sme si dojčenie veľmi vychutnávali. Najprv som si hovorila, že budem dojčiť do jedného roka a potom ho odstavím. Čím viac sa však „termín“ blížil, tým väčšiu nechuť som v sebe cítila a predstava, že mám dieťa obmedzovať v dojčení, mi bola veľmi nepríjemná. A ani som nevedela, ako ho mám vlastne odstaviť, nechcela som používať žiadne násilie. Materský inštinkt nakoniec zvíťazil a ja som syna vôbec v dojčení neobmedzovala. Som rada, že som nepodľahla tlaku okolia i úplne cudzích ľudí, ktorí dodnes vyjadrujú veľké začudovanie nad tým, že teraz dojčím trojročné dieťa. Rozhodla som sa nedávať si žiadne ultimáta ani časové hranice, chcem proste dojčiť dovtedy, kým syn neprestane mať potrebu chodiť na prsník. Do práce som nastúpila, keď mal syn rok a trištvrte. Dojčila sa podľa svojich potrieb počas dňa aj noci. Ja som chodila do práce, on do jasličiek a každé naše zvítanie bolo "v znamení mliečka". Dojčenie nám veľmi pomohlo pri zblížení sa po tom, čo sme sa znova stretli a synčekovi pomáhalo zvládať odlúčenie od matky. Ukázalo sa, že moje predsavzatie v dojčení neprestávať bude náročné, ale s podporou okolia som to zvládla.

Dojčenie v tehotenstve... alebo ako sme to zvládli my

Keď som otehotnela, podporu pre pokračovanie v dojčení som u svojho vtedajšieho gynekológa nenašla. Neskôr som si však našla inú lekárku, ktorá v dojčení počas tehotenstva žiadny problém nevidela, a rovnako sa k tomu staval aj personál v nemocnici, kde som strávila posledné dni pred pôrodom dcérky. Samozrejme, ešte než som otehotnela, tak som sa na možnosti dojčenia v tehotenstve dôkladne informovala, a tak som sa obrátila pre vyjadrenie k tejto tematike na certifikované laktačné poradkyne združené v o. z. MAMILA. Dozvedela som sa, že neexistujú žiadne vedecké štúdie, ktoré by zdokumentovali riziko, ak tehotná žena dojčí počas tehotenstva. Naopak sú skúsenosti s miliónmi žien, ktoré dojčili počas tehotenstva. Dojčenie nespôsobuje potrat, predčasný pôrod, ani neochudobňuje nenarodené bábätko o živiny. Pre istotu som po prvý raz v živote oslovila aj štátne úrady, konkrétne Ministerstvo zdravotníctva. Obe vyjadrenia prišli obratom - a slová hlavného gynekológa SR prof. MUDr. Miroslava Borovského, PhD., ktorý tiež pri fyziologickom tehotenstve nevidí dojčenie ako prekážku, ma veľmi potešili.

Možno patríte k tým šťastným ženám, ktoré netrpia na tehotenské nevoľnosti, podobne ako je to v mojom prípade. Prirodzene, tehotenská únava, hlavne v prvom trimestri ma neobišla, a tak som popri každodenných povinnostiach v práci a pri starostlivosti o syna bojovala aj s nekonečnou únavou. Tešila som, že namiesto naháňania sa za synom, som mohla mať aspoň občas chvíľku pokoja so zavretými očami, kým sa dojčil. S pokračujúcim prvým trimestrom sa však okrem radosti z budúceho bábätka začali objavovať aj starosti.

Dojčenie prestalo byť takou pohodovou záležitosťou, bradavky boli zrazu citlivejšie a dojčenie mi začalo byť nie práve príjemné. Pri pohľade na syna na prsníku som si v duchu želala, aby sa dojčil čo najkratšie, hlavne v dni, keď som mala bradavky veľmi citlivé až boľavé. Tieto fázy sa striedali a niektoré dni sme sa dojčili úplne v pohode. V ťažkých chvíľach som si vždy zahryzla do jazyka a na syna sa usmievala, aby nemal pocit, že on je príčinou, pre čo sa jeho mamička necíti dobre, nechcela som mu dojčenie znepríjemňovať. Každá žena, ktorá dojčila staršie dieťatko navyše vie, že deti sa pri dojčení rady hrajú, hladkajú mamičku, "ladia rádio" (hrajú sa s druhou bradavkou) a neraz robia veci, ktoré dokážu poriadne znervózňovať. Áno, občas som mala pocit, že už už vyletím a spravím niečo čo by som potom mohla ľutovať, preto keď som sa skutočne necítila na to, aby som práve dojčila, vždy som synovi vysvetlila, že mliečko dostane o chvíľu. Našťastie to väčšinou akceptoval, i keď niekedy sa tváril urazene, až mi vháňal slzy do očí.

Napodiv, zvládol to vynikajúco a dojčiť sa neprestal, ani keď už mlieka bolo len minimálne, jednoducho ten blízky kontakt s mamičkou aj naďalej potreboval. Aby som ho v tom podporila, tak sme aj naďalej spoločne spávali, pri každej príležitosti som ho nosila na rukách, praktizovali sme kontakt koža na kožu i spoločné kúpanie, čo mu pomáhalo zžiť sa s rastúcim bruškom.

V poslednom trimestri som ho už nemohla dojčiť poležiačky pred spaním, dokonca sme sa museli vzdať aj spoločného spania, čo mi bolo veľmi ľúto, lebo sme prišli o značnú dávku vzájomného kontaktu.

Posledný raz som syna dojčila deň pred pôrodom - tak trošku v nádeji, že stimulácia bradaviek rozbehne pôrod. Toto mi totiž hovoril môj predchádzajúci gynekológ, hoci, ako som zistila, ak by hľadal vedecké štúdie, ktoré by dokazovali túto jeho vymyslenú predstavu, tak by ich nenašiel. V duchu som sa smiala, že napriek tomu, že som si to všetko skutočne naštudovala, aj tak moju dôveru vo všetky tie zistené informácie dokázala naštrbiť jedna informácia, ktorú mi povedal gynekológ na začiatku. Napriek tomu, že mi bolo jasné, že proste len traduje, čo kdesi počul, bez ohľadu na pravdivosť. Pretože: čuduj sa svete - napriek tomu, že som skúšala stimuláciou bradaviek rozbehnúť pôrod, prenášala som týždeň. A nenaplnila sa ani ďalšia neopodstatnená obava môjho gynekológa, že druhé dieťatko bude ochudobnené o živiny. Dcérkina pôrodná hmotnosť bola 3570 g a merala 50 cm. Celé tehotenstvo prebehlo bez problémov, a dojčenie bolo skôr záťažou po psychickej, než po fyzickej stránke, keďže rozkolísané hladiny hormónov to budúcej matke príliš neuľahčujú. Pravdepodobne by mi však prekážali rôzne situácie vo výchove staršieho synčeka počas tehotenstva, či by som ho dojčila alebo nie. Mnohé situácie mi naopak dojčenie a spoločný kontakt so synčekom určite pomohlo zlepšiť.

Mnohé ženy sa ma pýtajú ako zvládnuť odlúčenie v pôrodnici, keď máte čerstvé bábätko pri sebe a druhé dieťatko doma. Našťastie syn bol zvyknutý, že občas ostáva na noc u starých rodičov a vtedy sa nedojčí, dokonca ma do pôrodnice nechodil ani navštevovať, mala som pocit, že by nás desaťminútové stretnutie na chodbe viac rozrušilo, než utešilo, a tak som sa za ním ponáhľala radšej z pôrodnice domov.

Najväčšou odmenou za to, že sme vydržali aj v ťažkých chvíľkach, keď som si hovorila, že by iste bolo najjednoduchšie s dojčením prestať, bol pohľad na synčeka, ktorý ma privítal doma z pôrodnice. Zbadal dojčiacu sa svoju novú sestričku a prsníky plné mlieka, o ktoré sa síce musí deliť, ale mliečka je dosť pre oboch, kedykoľvek si len spomenie, že by mal chuť.

Neostáva mi nič iné, len sa poďakovať obom svojim deťom za ich trpezlivosť s občas nervóznou mamičkou - dnes dojčíme tandemovo, a aj keď i táto forma dojčenia má svoje úskalia, pohľad na dve spokojné deti pri prsníku je skutočne vec, ktorá stála za všetku námahu.

Ako vyzerá tandem päťmesačného bábätka a staršieho, teraz už trojročného škôlkara?

Mladšia dcérka sa dojčí stále podľa svojich potrieb, a keďže sme už konečne zvládli počiatočnú nadprodukciu mlieka, tak sa cítime pri dojčení omnoho pohodlnejšie, hlavne nestrieka mliečko z prsníka, čo u dcérky vyvolávalo síce veľké záchvaty smiechu, bolo to však veľmi nepraktické a nepohodlné. Syn sa v niektoré dni dojčí raz či dvakrát, v iné, keď ho napríklad trápi prechladnutie či dlhé odlúčenie v škôlke, tak aj každých pár minút. Vie, že pri dojčení sa naplno venujem len jemu a našu fyzickú blízkosť - omnoho viac než len samotné pitie mlieka - si vychutnáva, vie že máme tieto špeciálne chvíle len pre seba.

Samozrejme, sú i náročné okamihy, keď sú obe deti unavené, uplakané a nespokojné. Nechcú sa dojčiť naraz a nechcú byť naraz v mojom náručí, vtedy si musím vybrať, koho uteším ako prvého a vymyslieť ako zabavím toho druhého. Každé z detí potrebuje počas dojčenia čosi iné, kým dcérka sa chce najesť a zadriemať, staršie dieťatko to berie ako súčasť hry a komunikácie, hladká a mazná sa. A preto je také náročné dojčiť dve deti naraz. Občas sú dni, kedy mám pocit, že by už bolo dobré, keby som dojčila len jedno dieťa, hlavne keď si syn vypýta mlieko v tej najnevhodnejšej chvíli, viem však, že to nie je len o mlieku a nútené odstavenie by to nevyriešilo, on si takto pýta moju pozornosť. Taktiež je rozdiel mať na prsníku malé bábätko a staršie dieťa, ktoré má omnoho väčšiu pusinku a prisáva sa už inak ako dojča. Áno, aj mne sa ušli nejaké tie kúsance pri dojčení, musím tiež dávať pozor, aby syn na prsníku priveľa netancoval či inak nevystrájal, ako to majú staršie deti rady. Dostať ho do vhodnej polohy, v ktorej sa budem cítiť pri dojčení príjemne aj ja a udržať ho v nej, je občas nad ľudské sily. Takže náš tandem je síce príjemnou záležitosťou a som rada, že dojčím obe deti, zároveň však občas prežívam skutočne náročné chvíle, keď už vážne pomýšľam na odstavenie staršieho syna, lebo neraz nie som práve naladená na to, aby som ho dojčila a cítim sa potom pri dojčení nepríjemne. V najťažších chvíľach si však vždy hovorím, že deti si moju pozornosť budú vyžadovať aj vtedy, keď ich už dojčiť nebudem, akurát, že to budú prejavovať iným spôsobom, takže akékoľvek predčasné odstavenie by bolo len celej veci na škodu.

Andrea Kvintová