Príbeh prirodzeného odstavenia

Je júl 2010 a ja držím v rukách naše prvé dieťatko – krásnu malú princezničku Natálku. Naše dieťatko sa mi zdá v porovnaní s ostatnými to najkrajšie a najčarovnejšie stvorenie, aké som v živote videla. Je božská. Krásna, s veľkými čiernymi očami.

Začiatky boli ťažké

Je to naše prvé dieťatko a vlastne vôbec neviem, čo s ním, a zároveň cítim, že niekde hlboko vo svojom vnútri vlastne všetko viem. Sestrička mi ju prináša na dojčenie, ale to vôbec nefunguje. Moje dieťatko sa nevie prisať! Pokúšam sa ju prisať sama, pomáha mi sestrička, navigujú ma ostatné ženy z našej izby. Dnes už viem, že tomu iste nepomohol začiatok, kedy mi nedali dcérku do neprerušovaného kontaktu koža na kožu, mali ju na novorodeneckom oddelení, kde možno plakala a nevedela, čo sa deje.

Nič, nefunguje to! Sme spotené, frustrované, ubolené, uplakané... cítim sa úplne nemožne, neschopne, nerozumiem tomu, prečo sa nám nedarí, neviem, čo mám robiť, ako nakŕmiť svoje dieťatko, ako ho upokojiť, aby už neplakalo. Sestričky majú riešenie. Že ju nakŕmia fľaškou s umelým mliekom. Dodnes mi nie je jasné, ako nedojčenie a umelé mlieko namiesto materského zlepšujú môj problém s dojčením. Celú situáciu to len zhoršuje – deti sa totiž na fľašu prisávajú úplne inak ako na prsník a veľmi rýchlo zistia, že  fľaša poskytuje rýchly a stabilný tok mlieka. Keď sa bábätko prisáva na prsníku po tom, čo dostávalo fľašu, neprisáva sa správne, nezískava dostatočný tok mlieka a hnevá sa – hlad je zlý a rýchlo ho treba uspokojiť.  

Rodina mi podsúva presvedčenie, že to nie je žiadna tragédia, v našej rodine sa nikdy dlho nedojčilo, ide o dedičnú záležitosť. Som zničená! Na scénu ale prichádza spriaznená duša. Kamarátka, ktorá má už dve detičky doma. Hovorí mi: „Dojčenie nie je dedičná záležitosť. Pôjde to, daj si ju koža na kožu na hrudník. Bude vám to fungovať!“ To je pre mňa absolútne zlomová a zásadná informácia.

Beriem si maličkú Natálku do náručia, ponúkam jej prsník  a stále dokola – možno aj tisíckrát za deň – jej opakujem, že nám to pôjde, že sa nám to podarí, že bude piť moje mliečko. Ideme domov. Nemám kúpené žiadne umelé mlieko, jednoducho som s tým vôbec nerátala. A funguje to. Moje dieťatko sa dojčí, každý deň je to lepšie a lepšie.

Dnes už viem, že v našom prípade fungovala aj istá dávka šťastia a predovšetkým naštartovanie prirodzených mechanizmov intenzívnym kontaktom koža na kožu, ktorý zmenil moje presvedčenie, moju dôveru vo mňa a moje dieťatko. Ale nie vždy sa to takto podarí. Väčšinou treba urobiť viac – mať podporu okolia a dostať kvalifikovanú pomoc už v pôrodnici, ideálne absolvovať prípravu na dojčenie ešte pred pôrodom.

Dnes

Dnes má Natálka takmer 5 rôčkov a je tomu týždeň, čo sme sa vzájomne dohodli, že už bude fungovať úplne bez dojčenia. Som na nás nesmierne pyšná a zároveň šťastná, že sme dospeli do štádia, kedy sme sa mohli s dojčením obidve rozlúčiť a byť pri tom spokojné, šťastné a naplnené.

Počas obdobia dojčenia sme si prešli rôznymi skúsenosťami, o ktoré by som sa rada v tomto článku podelila a snáď inšpirovala ostatné ženy. Potom, ako sa z nášho neprisávajúceho sa dieťatka stalo dojčené dieťatko, som akosi intuitívne začala praktizovať prvky vzťahovej výchovy (ich zavádzanie bolo postupné a v tom čase som ešte netušila, že to má aj odborný názov).

Dojčenie podľa potrieb bábätka a umelé náhrady prsníka

Jedným z prvkov, ktorý som zaviedla bolo dojčenie podľa potrieb bábätka – prsník som jej ponúkala tak často, ako potrebovala. Akúkoľvek nepohodu som riešila dojčením. Nati sa dojčila často. Vtedy som tomu nerozumela, ale dnes už viem, že detičky sa nedojčia len preto, lebo sú hladné alebo smädné. Dojčenie ich upokojuje, poskytuje im oporu, fyzickú blízkosť, pochopenie, upokojenie, znižuje bolesť a hladinu stresových hormónov, reguluje činnosť srdiečka, telesnú teplotu, dýchanie, je zodpovedné za rozvoj mozgových prepojení aj správny vývin ústnej dutiny, pomáha budovať imunitu dieťatka, ľahšie a rýchlejšie prekonávať ochorenia.

Ale tlak okolia a moje pôvodné názory boli predsa silnejšie ako ja. Mojim blízkym sa zdalo, že sa dojčí príliš často a príliš dlho. Aj ja som to tak niekedy vnímala. Často bol obed a ja som ešte nebola ani prezlečená z pyžama a nemala som za sebou rannú hygienu, pretože som riešila veci okolo nášho bábätka. Mala som pocit, že nerobím nič iné len dojčím a prebaľujem a odgrgávam a tak dokola. Pamätám si ako mi vždy volal ocino a ani sa ma nepýtal čo robím, rovno vyhodnotil situáciu slovami: „Zase kojíš, čo?“

Tak som povolila a po prvom mesiaci sme začali používať cumlík. Natálka ho veľmi nechcela – prečo by aj chcela cítiť kus umeliny vo svojich ústach, keď mohla mať teplý ľudský prsník s tým najkvalitnejším a najchutnejším mliečkom na svete. Ale ja som sa nedala mojim dieťaťom „zmanipulovať“, a keď zaspinkala na prsníku, nenápadne som jej strčila do pusy cumlík a podoprela ho vankúšom (rada ho totiž vytískala jazykom, ale keď ho nemala v ústočkách, hneď sa s plačom prebudila). Dnes tomu rozumiem a uvedomujem si, aké sú tie malé stvorenia úžasné a ako jednoznačne nám tlmočia svoje potreby!

O pár dní na to, som dostala vysoké horúčky, môj prsník bol červený a horúci, vracala som, cítila som sa absolútne pod psa. Nevládala som sa ani postaviť z postele. Išli sme na pohotovosť a lekárka mi povedala, že mám zápal prsníka a domov ma vyslala s antibiotikami a týmito inštrukciami: Z chorého prsníka nedojčite, odsávajte si mlieko a kúpte si klobúčik! Hneď sme s manželom nabehli do lekárne, kúpili sme odsávačku za 50 €, klobúčiky a po návrate domov začal nekonečný kolotoč dojčenia a odsávania. Maličká sa mi na klobúčik vôbec nevedela prisať, ale pár krát sa mi to nasilu nejako podarilo. Veľmi to ale nefungovalo (dnes si hovorím našťastie – múdre dieťatko – vedelo, že klobúčiky nechce. Navyše neskôr som sa dozvedela, že by mohli ohroziť naše dojčenie tým, že postupne znižujú tvorbu mliečka a že v takejto situácii nie je jediný dôvod, pre ktorý by klobúčiky mali akokoľvek pomôcť, práve naopak, zhoršeným vyprázdňovaním prsníka by ešte komplikovali moju liečbu). V odsávaní som ale pokračovala. Vždy po nadojčení som si odsávala obidva prsníky až „do dna“. Bolo to neskutočne únavné – hlavne v noci. Vytvorila som si veľkú nadprodukciu, a keď Nati trošku dlhšie spinkala, prsníky sa mi tak preplnili mliekom, že som ich mala tvrdé ako kameň a citlivé na akýkoľvek dotyk. Našťastie opäť prišla odpoveď vo forme mojej známej, ktorá mi povedala, že takto fungovať nemôžem a nepotrebujem. Dojčenie predsa v prvom rade funguje na princípe ponuka – dopyt a koľko mliečka zo seba vydám, toľko sa mi vytvorí. Odsávaním vydávam viac, ako moje dieťatko potrebuje. A tak som odsávanie zrušila a pokračovala v dojčení podľa potrieb bábätka. Moja tvorba mliečka sa rýchlo prispôsobila potrebám dieťatka. Neskôr som zistila, že dôvodom, pre ktorý vôbec k zápalu prsníka došlo bolo jeho nedostatočné vyprázdňovanie. A cumlík tejto situácii určite nepomohol. Jeho negatívny vplyv sa neskôr prejavil aj v tom, že Nati ma začala pri dojčení hrýzť. Keď som zistila, aké riziká sa spájajú s používaním cumlíka ale aj ostatných náhrad prsníka (klobúčikov, fľašiek, pohárikov s náustkami) bola som pevne rozhodnutá, že nebudú súčasťou našej výbavičky pre dieťatko. Nebolo to jednoduché zobrať jej cumlík, keď sme ju naň naučili, ale s veľkou dávkou trpezlivosti a využívaním prvkov vzťahovej výchovy sa nám to po pár mesiacoch podarilo.

Spoločné spanie

Ešte pred pôrodom sme s manželom pripravili postieľky pre naše dieťatko (pre istotu tri – do kuchyne, do spálne, aj ku starým rodičom!), vyzdobili sme ich nádhernými mäkučkými perinkami, hrkálkami, ozdobami – nech sa naše dieťatko cíti ako v raji! Ale naše dieťatko to takto nevnímalo. V noci sa veľakrát stalo, že sa Natálka prebudila na dojčenie, ja som si ju zobrala do postele, nadojčila ju, prebalila, ešte raz nadojčila do úplného spánku, preložila ju spať do postieľky a v tom ona precitla a kolotoč začal odznova. Takto sa naše nočné dojčenia pretiahli aj na dve hodiny. Jediné šťastie som mala v tom, že som si s ňou mohla pospať poobede, inak by som to nezvládla. A tak som postupom času, zničená a nevyspatá zistila, že je pre mňa pohodlnejšie spať s Natálkou v tesnej blízkosti, že si tak lepšie oddýchnem a zároveň cítim a vnímam tú nádhernú malú bytosť vedľa mňa oveľa intenzívnejšie. Začali sme praktizovať spoločné spanie a tak je tomu dodnes. Je to jeden z tých úžasných krokov, ktoré som urobila a ktoré si maximálne užívame. A ja viem, že je to takto v poriadku a príde čas, keď bude Nati spať vo svojej izbičke a vo svojej postieľke. Tak ako sa učí všetko ostatné, osvojí si aj túto zručnosť a ja pre to nemusím robiť nič iné, len jej potrebu vzájomnej blízkosti uspokojiť.

Nosenie

Ako správni rodičia sme ešte pred pôrodom kúpili perfektný kočík v trojkombinácii. Naše dieťatko ale odjakživa milovalo kontakt s ľudským telom a tesnú blízkosť a na „kočíkový štýl starostlivosti“ malo svoj názor. V kočíku bola Nati väčšinou veľmi nespokojná a ja som mala obavy zo spoločných prechádzok. Neboli to pre mňa chvíľky oddychu, ale skôr stres a trauma z toho, ako to naplánovať, aby tam akurát zaspala a spala aspoň chvíľu, lebo inak ju to tam nebavilo vôbec. Dnes sa tomu vôbec nečudujem. Pre koho by bolo zábavné  hodinu alebo viac pozerať na strechu kočíka, keď mu mamička svojou blízkosťou reguluje fungovanie jeho telíčka a tak si môže bezpečne odpočinúť a signalizovať svoje potreby a navyše keď má okolo seba takú nádhernú božskú prírodu a toľko zaujímavých vecí, ľudí, výtvorov. Tak som okolo 3. mesiaca kúpila na bazári ergonomický nosič: na skúšku. Dnes to vyhodnocujem ako najlepšiu investíciu, akú sme kedy s manželom do nášho dieťatka vložili. Začali sme ju nosiť v nosiči. Najprv len po dome, neskôr už všade: na výlety, do parku, do obchodu. Naučila som sa ju v nosiči dojčiť, a tak sa z našich prechádzok stali relaxačné chvíľky. Nati mala odtiaľ výborný výhľad, bola pri „zdroji“ potravy aj útechy, keď chcela zaspinkala na teplej ľudskej hrudi pohupovaná chôdzou, cítiaca vôňu a tlkot srdca mamičky, ktorá tu bola stále pre ňu. Presne ako v brušku!

Jedlo

Ďalší míľnik: 6 mesiacov a jedlo. Čo robiť, koľko jej dať, kedy, ako? Množstvo otázok a kvantum rôznych rád a návodov, len si z nich vybrať. Spočiatku som sa držala presných lekárskych inštrukcií, vážila som jedlo, tisla som Natálke presné množstvá do pusinky, aj keď už zjavne nemala veľmi chuť. Ale písali, že to tak treba! Myslela som si, že keď bude papať jedlo, budem dojčiť menej často. Ale zas to nefungovalo, ako som si predstavovala. Moje dieťatko sa chcelo dojčiť pred jedlom, po ňom a niekedy aj počas kŕmenia. Múdre dieťatko! Dnes už viem, že jedlo sa k dojčeniu len pridáva a dojčenie nenahrádza ho. Pripravujú dieťatko na bežnú stravu, ale kým sa k nej úplne prepracujú, prebehne ešte veľa mesiacov. A je to tak v poriadku.

Keď Nati mala zrhuba 7 mesiacov, natrafila som na internete na stránku o. z. MAMILA. Všetky veci, na ktoré som inštinktívne prišla postupom času sama, som tam zrazu našla. Všetko začalo do seba zapadať. Koľko starostí som si mohla ušetriť! Zistila som, že sa organizujú kurzy o dojčení, ktoré pripravujú ženy na to, aby dokázali sprevádzať ženy pri dojčení a ponúkali im kvalifikovanú pomoc a poradenstvo. O dojčenie ako také a starostlivosť o dieťatko som sa už v tom čase intenzívne zaujímala, a tak mi táto informácia prišla veľmi vhod. Prihlásila som sa. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som vo výchove a starostlivosti o naše deti mohla urobiť. Tu som sa dozvedela vedecké informácie, ako to vlastne s tým dojčením je a všetko to dávalo zmysel. Dojčenie je možné skutočne zlepšiť! Riešením nie je fľaša. Ani umelé mlieko. Ani klobúčiky. Ani cumlík. Zistila som, kde som urobila chyby a prečo k nim došlo. Naučila som sa, ako to urobiť, aby problémy nenastali a ako ich riešiť, keď sa vyskytnú. Utvrdila som sa v tom, že cesta vzťahovej výchovy, ktorou idem, je správna a tá najprirodzenejšia pre rodičov aj dieťatko. A rozhodla som sa, že svoje dieťa budem dojčiť do prirodzeného odstavenia – teda, že mu dám možnosť sa dojčiť tak dlho, ako bude chcieť a potrebovať!

Tandemové dojčenie

Keď mala Natálka zhruba 1 a pol roka, rozhodli sme sa s manželom pre ďalšie dieťatko. O pár mesiacov na to som zistila, že som tehotná. Boli sme neskutočne šťastní a ja som v tom čase už vedela, že dojčenie počas tehotenstva je bezpečné pre dieťatko v brušku, dojčené dieťatko aj pre matku. Nebolo to ale vždy ružové. Počas tehotenstva mi výrazne klesla tvorba mliečka a mala som citlivé prsníky. Aj hormóny urobili svoje a únava zohrávali svoju úlohu. Veľakrát bolo dojčenie pre mňa nepríjemné a nepohodlné. Po pôrode tieto stavy odzneli a pokračovali sme v tandemovom dojčení. Mliečka bolo zrazu viac než dosť a Nati si to veľmi užívala. Pribrala nám v tom období možno aj kilo – dve za mesiac. Ja som si tandem predstavovala vždy veľmi romanticky – detičky ležiace na mojej hrudi a držiace sa za rúčky, ja spokojná, šťastná a vyrovnaná. Realita bola trošku iná. Niekedy bolo ťažké zladiť a naplniť ich potreby – napr. jedna sa chcela dojčiť poležiačky a spinkať, druhá sa chcela dojčiť v šatke a na fitlopte. Bola to fuška, ale som šťastná a pyšná na nás, ako sme to celé ustáli. A užívali sme si aj chvíľky, ktoré boli romantické, plné pokoja, pohody a všestrannej spokojnosti. Naše deti majú blízky vzťah a verím, že jedným z dôvodov je aj možnosť spoločne sa dojčiť.

Predčasné odstavenie

Keď mala Nati zhruba tri a pol roka, ochorela na črevnú chrípku a na pár dní sa prestala dojčiť. Nevedela som, či sa k dojčeniu vráti a bola som z toho veľmi smutná, nešťastná, zaskočená. Proste prišlo to náhle, bolo to nečakané a rýchle. Vždy som si predstavovala prirodzené odstavenie idylicky ako chvíľku, keď budeme obidve vedieť, že je to v poriadku, že prišiel čas, keď sa môžeme posunúť o „úroveň vyššie“. Ale ja som to tak nevnímala. Ako laktačná poradkyňa som si bola vedomá toho, že našim cieľom je sprevádzať dieťatko do tohto bodu, keď je už dostatočne samostatné a sebavedomé a zvláda situácie, ktoré kedysi riešilo dojčením, aj bez dojčenia. Myslela som si, že je chyba vo mne, cítila som sa odmietnutá, nepotrebná, bezradná. Najhoršie bolo, že som mala pocit, že sa s týmito emóciami nikomu nemôžem zdôveriť. Každý by ma vysmial – tri a polročné dieťa a ty riešiš, že sa už nechce dojčiť? Si normálna? Ale bola tu Vierka – profesionálna laktačná poradkyňa, ktorá ma podržala, podporila a ukázala mi, že nie som jediná, ktorá sa tak cíti. Napísala mi, že to môže byť spôsobené tým, že ja cítim, že toto nie je prirodzené odstavenie. Že je to niečo, čo sa stalo vplyvom okolností a vo svojej podstate je to veľmi podobné, ako keď odmieta dojčenie týždňový novorodenec. Že ako matka cítim, že naše dieťa dojčenie ešte potrebuje, ale odmieta ho. A že ak to tak je, Nati sa znova bude dojčiť.

Po pár dňoch pôstu sa Nati k dojčeniu vrátila. Ale vo mne zostali nevyriešené otázky. Stále som bola zaskočená - mojou reakciou nad jej odstavením. Nechápala som, prečo ma to tak vzalo. Veď veľakrát som doslova zúrila, keď si žiadala prsník a nástojila na dojčení v nejakej pre mňa nevhodnej chvíli. Rozmýšľala som nad tým, či je to v poriadku, keď matka nie je na dojčenie vždy pozitívne naladená? Kládla som si otázky ako: „Necíti dieťatko matkine rozpoloženie? Nevplýva to zle na jeho psychiku? Je to v poriadku, ponúkať dojčenie takémuto veľkému dieťaťu?“ A odpovede prišli. Bolo mi potvrdené, že moje pocity počas normálneho chodu dojčenia sú úplne prirodzené. Matky dnes totiž znášajú obrovské bremeno - netrávia čas s deťmi tak, ako je to „prirodzené, normálne“. Nenapĺňajú len tie potreby, ktoré odjakživa napĺňali, ale majú toho omnoho viac. Matky sú neskutočne prepracované! Svoje osobné potreby posúvajú väčšinou na absolútne posledné miesto. Dlhodobé odsúvanie potrieb sa prejavuje tak, že matka občas vybuchne. A dojčenie je častým spúšťačom nepríjemnej reakcie. Pretože matka chce naplniť svoje potreby, napr. si na 5 minút konečne prečítať internet alebo si konečne sadnúť so šálkou kávy a nech jej všetci dajú aspoň na chvíľu pokoj. Dieťa to cíti a svoju neistotu rieši dojčením. Príde so žiadosťou o dojčenie v tej najnevhodnejšej chvíli. Matka sa nahnevá. Nie na dojčenie. Ale na to, že zase musí odsunúť svoju potrebu. Toto zažívajú všetky matky. A dojčenie, tak ako každá iná činnosť, ktorú robí človek mnohokrát denne už 3 - 4 roky, nie je vždy romantickou chvíľou šťastia. Pri dojčení sú chvíle, keď je matka šťastná a romanticky nadšená z lásky, ktorú si s dieťaťom odovzdajú, keď môže upokojiť absolútne nešťastné dieťa dojčením a utíšiť ho. Ale potom sú chvíle - keď žene ide všetko na nervy a potrebuje si obnoviť svoj pocit osobnej slobody a naplnenia potrieb a dieťa práve vtedy príde a potrebuje zase, aby mu dala kúsok zo seba. A ona chce presný opak. Zistila som, že v tejto oblasti veľmi dobre pomáha tréning nenásilnej komunikácie, pestovanie sebalásky a uvedomenie si toho, že potreby dieťaťa a matky sú rovnocenné. Matka má povinnosť si uvedomovať a vytvárať harmóniu medzi potrebami ostatných a svojimi potrebami. Ako inak naučí svoje dieťa, že jeho potreby sú dôležité, ak mu stále ukazuje, že jej vlastné potreby je možné donekonečna odsúvať?

Ak matka nie je stále pozitívne naladená, ukazuje svojmu dieťaťu, že je normálne mať pocity frustrácie, sklamania a hnevu. Toto sú legitímne pocity. Nie je normálne byť stále milý a zlatý, a ak niečo riešime, tak sa pretvarovať pre dieťa. Aj tieto pocity sa dajú komunikovať „správne“ – tak, aby hovorili o mojich pocitoch, o mne a neobviňovali iných. Toto je niečo, čo sme sa v detstve nenaučili a samozrejme, že to prenášame na svoje deti. Otázka je - čo robiť? Jedine pokúsiť sa zlepšovať v komunikačných situáciách a hľadať spôsoby, ako to niekde preseknúť. Ale je lepšie pre dieťa, ak matka nebude dojčiť, keď nie je pozitívne naladená? Samozrejme, že dieťa cíti, že matka je napríklad nahnevaná. Ale súčasne mu ukazuje, že aj keď sa hnevá, prijíma ho a miluje ho také, aké je. Bolo by lepšie, ak by ho odmietla? Nie!

Spätne, keď sa pozerám na to, čo sa stalo a ako sa to odohralo vnímam v tom veľký zmysel a význam. Vidím a cítim, že to bolo potrebné, aby som sa dokázala pravdivo a otvorene pozrieť na dojčenie a celkove starostlivosť o naše deti a zároveň, aby som dokázala pri svojej práci lepšie chápať ostatné mamičky.

Vyčerpanosť a nespokojnosť pri dojčení

O pár mesiacov na to, som riešila úplne opačnú situáciu. Nati mala približne 4 roky a mne jej dojčenie začalo vyslovene prekážať. Boli chvíle, keď som ju nadojčila s radosťou, a chvíle, keď mi jej satie bolo veľmi nepríjemné. Podporu som opäť našla u poradkyne pri dojčení, Vierky, ktorá mi napísala, že pocity, ktoré popisujem, prežíva množstvo tandemovo dojčiacich matiek. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že staršie detičky sa dojčia s odlišným prisatím. Ja som mala možnosť toto x-krát za deň porovnať s prisatím mladšej dcérky a aj toto bolo iste jedným z dôvodov, pre ktoré ma to miestami tak iritovalo. Nechcela som ju nútiť do odstavenia, lebo som videla, že dojčenie stále potrebuje a rieši ním ešte mnohé situácie a neistoty. Ale nemohla som naďalej znášať tú intenzitu, s akou sa dojčila, a tak sme postupne na základe vzájomnej dohody vypúšťali dojčenia cez deň. A tak sa Nati ku koncu dojčila už len dvakrát – pred obedným a večerným spinkaním. Približne pred dvoma mesiacmi prestala spávať cez obed, a tak jej zostalo už len jedno dojčenie večer. Dlhší čas som už ale cítila, že bude v poriadku, keď mi jedného dňa oznámi, že už sa dojčiť nepotrebuje. Aj u nej som vnímala, že už je na odstavenie pripravená – napríklad občas zaspinkala večer bez mliečka, keď sme sa dostali do nejakých nepríjemných situácií, vedeli sme to vyriešiť bez dojčenia a podobne.

Mala  rokov, keď prišiel ten deň, kedy sme sa spoločne dohodli, že si skúsime prečítať rozprávočku a uvidíme, či zaspí aj bez dojčenia alebo nie. A zaspala! A tak to pokračuje každý večer.

Jej odstavenie bolo prirodzené, plynulé a bezbolestné. Som šťastná, že som jej mohla odovzdať kus zo seba, že som naplnila jej potrebu až po okraj a verím, že z tejto studnice nášho úžasne silného puta a dôvery bude čerpať navždy. Vidím, cítim, vnímam, ako sa nám každý deň mení pred očami, ako bravúrne zvláda každodenné situácie, aká je vnímavá, empatická, láskavá a ako postupne smeruje k samostatnosti a nezávislosti. 

Lenka Tyemiaková