“Mala som pocit, že veci okolo dojčenia sú tam akýmsi tajomstvom, o ktorom sa nehovorí“

Rada by som sa s vami podelila o svoj príbeh o mne, mojej malej Hanke a našom nie veľmi priaznivom začiatku spoločnej púte životom.

Celé tehotenstvo som sa pripravovala na okamih, kedy sa Hana narodí, kedy mi ju dajú na prsník a ona sa prisaje a prvýkrát nadojčí. Snívala som o tom, myslela som na to, čítala som, študovala, učila som sa, ako vyzerajú rôzne polohy pri dojčení. Jediné, čo som pri čítaní toho kopca knižiek a článkov o dojčení vynechala, bolo ako riešiť problémy s dojčením. Prečítala som si samozrejme aj tieto časti článkov a kníh, ale nevenovala som im dostatočnú pozornosť. Mlieko mi vytekalo z prsníkov od 15. týždňa tehotenstva tak som si myslela, že ajaaaj, ja toho mliečka ale budem mať. Neriešila som odsávačky ani bylinky ani iné podporné metódy dojčenia. Našla som si číslo na laktačnú poradkyňu v mojom okolí, opísala na papierik a založila do kalendára. Keby niečo...

A potom to prišlo. Deň D, deň, kedy prišla naša dcérka na svet. Pôrod začal odtečením plodovej vody, kontrakcie začali asi hodinku po tom. O 7 hodín neskôr bola Hana na svete. Rýchly a na prvý pohľad bezproblémový pôrod na prvorodičku. Po pôrode som sa necítila najlepšie. Asi ako každá čerstvá mamička. Zobrali mi dieťa po dvoch spoločných hodinách. Vlastne treba odrátať čas, kedy ju umyli, obliekli, zabalili do nezmyselnej perinky a čas, kým mňa zašili. Boli to teda len minúty, čo sme boli spolu, nie 2 hodiny. Mňa odviezli na izbu, kde som sa mala vyspať. Nespala som samozrejme, lebo vedľa mňa bola ďalšia žena s bábätkom, ktoré stále plakalo a ja som navyše pri tom plači myslela na to moje, či náhodou niekde samé neplače. Tri hodiny po tom, ako nás rozdelili, presne o piatej ráno som volala sestričku, že spať definitívne nebudem a potrebujem ísť na záchod. Pri vstávaní z postele som odpadla. Pamätám si chodbu a potom už len pohľad na strop mojej izby, keď som sa prebrala. Vraj musím spať, aby som sa zregenerovala. Nedalo sa. O ôsmej som nástojila, že chcem svoje bábätko a musím ísť na tú toaletu. Vzali ma, prišla som aspoň po záchod, kde som znova odpadla. Prebrala som sa o niekoľko minút, znova na izbe. Dieťa mi priniesli až okolo obeda, keď som sa konečne zobudila po dvojhodinovom spánku. Priniesli mi plačúce bábätko zabalené na tesno v perinke. S hurónskym revom sa ju snažili tri sestričky priložiť k môjmu stvrdnutému prsníku. Samozrejme, že sa nechcela prisať, bola viac vystresovaná ako počas pôrodu. Skríkla som, vzala ju na ruky, rozbalila z perinky a poslala sestričky preč, že chcem byť sama.

Skúšala som možné aj nemožné akonáhle sa Hana upokojila a prestala plakať. Pokúšala som sa ju prisať z každej strany, na internete hľadala polohy a techniky, stláčala prsia, aby z nich aspoň niečo vytieklo... nič.  Ani kvapka.

A tak som prosila o pomoc sestričky. Prisať Hanku pomôcť nevedeli, nevedeli ani, čo urobiť, keď sa neprisala. Namiesto na dojčenie sa sústredili na to, že "ešte nemám mlieko". Stlačili prsník, mliečko nikde. Tak sme to nechali tak, že si chvíľku dáme pauzu. Išla som do sprchy a poprosila sestričku aby mi malú postrážila. Len čo som sa vrátila, našla som sestru s malou v jednej ruke a fľašou v druhej. Nevedela som čo povedať, čo urobiť. Bála som sa vzdorovať, ako prvorodička som naozaj nevedela čo robiť. Na druhý deň stále nič, dieťa mi proti mojej vôli dokrmovali z fľaše, len aby neplakala. Na prsník sa prisať nechcela a personál vôbec nevedel, čo v takej situácii robiť. Na tretí deň po pôrode sa mi naliali prsia. vyzerala som ako po zlej plastike. Prsia tvrdé, bolestivé ale mliečko stále nechcelo ísť ani ručným odsávaním. Manžel kúpil odsávačku. Samozrejme, že som s ňou nevedela pracovať, keďže som ju držala prvýkrát v ruke a toto som si naozaj dopredu nenaštudovala. Rady sestier v pôrodnici nula bodov. Prosila som o pomoc s dojčením. Sestra prišla, stlačila prsník, so slovami: "Veď ho máte tvrdý, z toho sa nenapije", vytiahla fľašu a opäť bolo po dojčení.

Po tom, čo som s plačom prišla o štvrtej ráno, že naozaj neviem čo mám robiť  a potrebujem pomôcť s tým dojčením, som dostala ďalšiu nesprávnu radu v podobe bolestivých oxytocínových kvapiek. Mali mi pomôcť spustiť mlieko. Až neskôr som sa dozvedela, že tento postup nepomáha dojčeniu a znižuje tvorbu mlieka, často zásadným spôsobom na viacero týždňov po pôrode, čo sa stalo osudným práve nám. Táto sestrička mi ale aspoň ukázala ako správne odsávať s odsávačkou.

Hneď ako som dostala prepúšťaciu správu som volala laktačnú poradkyňu. Tá našťastie bola veľmi ochotná a milá a napriek tomu, že bola nedeľa, sľúbila, že navečer príde. Dovtedy ma čakala bojová úloha. Spraviť niečo s mojimi opuchnutými, naliatymi a zapálenými prsníkmi. Kapustové listy striedali odsávačku. Po mnohých hodinách striedavo s odsávačkou v ruke  a teplou sprchou, sa moje prsia konečne začali podobať na prsia. Mliečko išlo, ale bolo ho žalostne málo. Niet sa čomu čudovať, nebol dopyt, nebude ani ponuka. To som ja ale predtým nevedela a samozrejme mi to neprezradila žiadna zo sestier v pôrodnici. Mala som pocit, že veci okolo dojčenia sú tam akýmsi tajomstvom, o ktorom sa nehovorí. Veď kto by mal čas vysvetľovať a ukazovať neschopným matkám ako na to, keď im môžu dať do ruky fľašu s umelou výživou.

Poradkyňa pri dojčení ma uviedla do sveta dojčenia, ukázala vhodné polohy na dojčenie, ako môžem bábätku pomôcť s prisatím, tiež mi ukázala viazanie šatky,  naučila ma ako Hanku upokojovať a uspávať, pretože s utíšením bábätka mne prsník nepomohol a Hanka často plakala. Vysvetlila mi, že by sme mali byť často v kontakte koža na kožu. Ukázala nám ako prilákať bábätko na prsník cievkou po prste a keď sa neprisalo, ako Hanku mimo prsníka nakŕmiť pohárikom, keďže dovtedy som skúšala iba so striekačkou (čo ako som sa dozvedela, je veľmi podobné kŕmeniu fľašou). Poradila podporné skupiny dojčenia, internetové stránky www.mamila.sk, články, knižky. Ale hlavne podporila a povzbudila. Bola u nás iba raz, ale boli sme v kontakte telefonicky aj cez internet - emaily aj chat, ochotne poradila s každým problémom, nemala problém zdvihnúť telefón aj neskoro večer a neraz ma nechala do telefónu vyplakať.

Ďalších neuveriteľných 5 týždňov som stále odsávala a skúšala som prisávať svoju dcéru zakaždým, ako sa dalo, snáď miliónkrát za deň. Každý môj pokus skončil záchvatom plaču. Prsník sa stal pre ňu nepriateľom, nevedela prečo jej ho ponúkam, nevedela, že z neho tečie mliečko, pretože netieklo. Videla som to na odsávačke. Musela som odsávať 5 minút, aby som konečne pocítila vypudzovací reflex. Snažila som sa prsia naštartovať odsávačkou a až potom ju priložiť, bezvýsledne. Akonáhle začala plakať, mlieko sa zastavilo. Celý môj deň teda vyzeral nasledovne: odsať, nakŕmiť, odsať, nakŕmiť, odsať.... Nič iné som nerobila. Kým Hana spala, ja som odsávala, ona vstala, nakŕmila som ju, a opäť som odsávala, aby bolo kým vstane. Napriek tomu, že mi odsávanie zabralo 6-8 hodín denne, neodsala som dostatok mlieka. Musela som dokrmovať. Cievka na prsník nezaberala. Hana sa neprisala ani za svet.

Na nedostatok mlieka mi kvôli dlhotrvajúcemu účinku zbytočne podaných oxytocínových kvapiek v prvom týždni celé ďalšie týždne nezabralo nič. Ani bylinky, ani kontakt koža na kožu, ani spoločné spanie, ani iné rady starých materí... plakala som takmer stále. Bola som zúfalá. Moje zúfalstvo zväčšovali slová všetkých okolo - A čo budeš horšia matka keď nebudeš kojiť? Veď svet sa nezrúti keď nebudeš kojiť... A koľké nekoja...

Možno by som nebola horšia matka, ale určite by som nezniesla pocit, že som sa vzdala. že som neskúsila všetko na svete. Možno by sa svet nezrútil, ale tej môj by bol o niečo smutnejší.

Chcela som to vzdať nespočetné množstvo krát. Ale vždy ma niečo zastavilo. Zakaždým som si povedala, že pre moje dieťa to vydržím. Bola som odhodlaná odsávať si mlieko dokedy pôjde, ak by to malo byť pol roka, vydržala by som pol roka. Hoci som nespávala, lebo v noci som odsávala rovnako ako cez deň každú hodinu a pol, bola som odhodlaná nevzdať to. Mlieko ubúdalo a ja som bola zúfalejšia a zúfalejšia. Moje dojčenie bolo vlastne iba dojenie.

Potom nastal zlom. Už som jednoducho nevládala. Nevzdala som sa, ale poľavila som. Odsávala som stále, ale v noci som spala. Budila som sa iba vtedy, kedy moje dieťa a odsávala som iba 20 minút po tom, čo zaspalo.

K životu ma prebrali slová kamarátky: "Zlatko, ja som bojovala rovnako, aj keď malý sa prisával, mlieka som mala nedostatok. Viem, že ma nebudeš počúvať, ale už teraz viem, že by som z toho nerobila takú tragédiu. Kašli na to, ži! Máš nádhernú dcérku, miluj ju! Ľúb ju, mojkaj ju, pusinkuj ju. Na ničom inom nezáleží."  A vtedy som si to uvedomila. Napriek tomu, že som svoju dcérku milovala od prvého okamihu ako som ju uvidela, nedávala som jej to najavo. Objímať a dať pusu nestačí... A vtedy som naozaj začala žiť. Pre ňu! Konečne nie pre mlieko, ale pre ňu. Rozprávali sme sa, smiali sme sa, nepustila som ju z rúk, nosila som ju takmer stále, začali sme chodiť na prechádzky, keď som vynechala odsávanie, nepanikárila som, keď sa neprisala, neplakala som. Bola som šťastná, že ju mám, že jej dám aspoň pár kvapiek svojho mliečka popri náhrade, ale hlavne, že je zdravá a krásna. A na ničom inom nezáleží... Jednoducho som sa rozhodla riešiť aj niečo iné, ako je množstvo mlieka v mojich prsiach.

Vždy som chcela kojiť, lebo je to podľa mňa najviac, čo môžem svojmu dieťaťu dať. Nie len po zdravotnej stránke, ale aj z hľadiska psychiky. Dojčenie bol vždy pre mňa symbol spätosti matky s dieťaťom, utužovanie vzťahu, prejav najväčšej možnej lásky... 

Skúšala som ju naďalej prisávať, no keď som videla, že ide plakať, nenútila som ju, hneď som ju dala preč, nedovolila som už aby mala z dojčenia a z kontaktu so mnou stres. A potom sa to stalo. Hana mala presne 30 dní, keď sa prvýkrát prisala. A ja som plakala. Prvýkrát od jej narodenia som plakala od šťastia, nie od zúfalstva. Týmto dňom sme sa nastavili na nový mód. Z režimu odsať - nakŕmiť sme prešli na režim nakŕmiť z prska - dokŕmiť materským mliekom - v prípade potreby dokŕmiť umelým - odsať. Bolo to zdĺhavejšie a namáhavejšie ako predtým, ale cítila som sa plná energie a odhodlania. Začala som vidieť svetlo na konci toho temného tunela. Boli dni, kedy Hana prsník odmietla. Nevadilo mi to. Rešpektovala som ju. Nenútila. V tomto režime sme fungovali presne týždeň. Postupne sa z Haninho jedálnička úplne vytratilo umelé mlieko. Stačil jej prsník a to, čo sa mi podarilo po dojčení ešte odsať. Keď mala Hana 6 týždňov  a 3 dni, bol to náš prvý deň, kedy sme si vystačili iba s prsníkom. Odvtedy sme už nedokrmovali.

Dnes je to mesiac čo plne dojčím. Hana prosperuje, každý mesiac priberie takmer kilogram. Je krásna a spokojná. Viem, že ešte nemám vyhrané. Viem, že to ešte istý čas potrvá, kým naše dojčenie bude vyzerať tak ako by malo. Ale som šťastná. Šťastná, že som to nevzdala, že som bojovala čo mi sily stačili.

Napísala som tento text preto, aby sa stal povzbudením pre ženy, ktoré si možno prechádzajú niečím podobným ako sme si prešli my dve. Nevzdávajte to! Bojujte, ale nebojujte tak úporne, že budete zanedbávať svoje dieťa. To čo pomôže najviac je materinská láska. Nesmierna láska k tomu vášmu uzlíčku, ktorý potrebuje vás. Mamu, ktorá je šťastná.

Ivana Chromeková