Skorý návrat do práce neznamená automaticky odstaviť dieťatko
Náš synček mal skoro 1,5 roka. Manžel začal mať vo svojej štvorsmennej práci, kam každodenne tri hodiny dochádzal, zdravotné problémy a musel ísť na PN-ku. Keď sa po tretíkrát neúspešne pokúšal vrátiť do práce, dohodli sme sa, že ostane miesto mňa doma na rodičovskej dovolenke a ja sa vrátim do práce.
Po štyroch rokoch na materskej dovolenke mi to aj celkom dobre padlo - pracovne sa realizovať, znovu vidieť hneď výsledky svojej práce, využívať svoje odborné znalosti a vzdelanie, ktoré niekoľko rokov neboli potrebné. Tiež som si tak trochu hovorila, že keď zrazu bude na manželovi celá domácnosť a starostlivosť o naše deti, bude mať pre mňa viac pochopenia, a tešila som sa, ako sa posilní manželov vzťah s deťmi. No zároveň mi bolo ľúto, že tak ako bol kvôli práci môj manžel málo s deťmi, zrazu to budem ja. Pritom predtým som s nimi trávila skoro všetok čas, spolu s nimi som športovala, stretávala sa s priateľmi, vykonávala domáce práce či oddychovala.
Môj návrat do sveta práce ešte skomplikovalo to, že sme s tým nepočítali, a keďže moje pracovné miesto medzičasom zaniklo, musela som si hľadať úplne novú prácu a zároveň sa snažiť získať čo najväčší plat, aby som uživila našu rodinu, lebo manžel mal nárok len na veľmi skromný rodičovský príspevok, ktorý je menej než polovica toho slovenského (žijeme v Maďarsku). Veru, bola to veľká zmena, keďže rovnako ako manžel som aj ja bola nútená dochádzať. Takže ráno som už 6:30 odchádzala z domu a vracala sa najskôr o šiestej večer.
No ako laktačná poradkyňa som verila v silu vzťahovej väzby a bola som si istá naším dojčením, tak som sa nebála toho, že by synček časom stratil záujem o dojčenie, že by sa mi odstavil. Nie, vedela som, že už sme blízko obdobiu, kedy už jeho dojčenie bude pevne ustálené a bude mať záujem sa dojčiť bez ohľadu na množstvo mlieka, ktoré sa mu dostáva. A tak aj bolo.
Naďalej v noci spal vedľa mňa a hlavne v prvých mesiacoch som jednoznačne videla, že v noci si vynahrádza čas mojej dennej neprítomnosti. Cez víkend som ho ďalej dojčila podľa jeho potrieb bez akéhokoľvek obmedzovania. Keď som sa po práci vracala domov, synček sa na mňa priam vrhol a prvá polhodina až hodina bola v znamení dojčenia. Až potom sme robili niečo iné. Naďalej si so synčekom užívame chvíle pohody, keď ho mám pevne v náruči, túli sa ku mne, čiže telesný kontakt je pre nás veľmi dôležitý.
Väčšinou celá rodina ešte spí, keď ráno odchádzam, no občas sa stalo, že sa synček prebudil a celý prvý polrok nás sprevádzali slzičky a slová, aby som ostala doma s ním alebo aby aj on mohol ísť so mnou. Teraz už je zvyknutý: vidím na ňom, že je mu za mnou ľúto, zvlášť vždy po dlhšom víkende strávenom intenzívne spolu, no už sa stáva, že sa usmeje a zakýva mi: Ahoj! Vie, že večer naozaj prídem a bude aj mliečko. Keď sa ráno so mnou zobudí, väčšinou sa snažím dať si ho hneď do nosiča a tam mu dať prsník, kým si chystám raňajky alebo sa balím na cestu. Po nejakých 15 minútach nosenia a dojčenia je potreba túlenia sa v maminom náručí nasýtená a už si vypýta čajík, ide sa vycikať, začne si pozerať knižky či ideme spolu poliať bylinky. Keď už je môj čas odchodu z domu, môžem spokojne odísť.
Keď večer prichádzam, ako moje deti začujú otváranie dverí, už kričia mama a bežia mi k dverám oproti. Tieto chvíle, keď prichádzam domov a vidím, ako ma moje deti vítajú, sú najkrajšie na celom dni! Často sa stáva, že hoci niekedy večer prichádzam veľmi neskoro, synček ma aj tak ešte privíta. Chýbala mu mama, tak sa hneď prebral, ako počul odomykanie dverí.
Lebo o tom to je. To nie je o výžive, ale o vzťahu, čo medzi sebou máme. Preto aj môj manžel pokračoval v uspávaní synčeka počas dňa rovnako, ako som to robila ja. Išli si spolu ľahnúť do spálne, kde sa pritúlili, a často obaja zaspali. Aj s ockom je príjemne, len ocko nemá mliečko, takže keď je počas dňa cez víkend mama doma, ide sa spať s mamou.
Za ten rok náš synček veľmi vyrástol, už sa viackrát stalo, že keď bol unavený, tak si jednoducho išiel sám ľahnúť, tiež väčšinu noci už prespí. Kľúčové je dojčenie na zaspanie, nadránom a po prebudení.
Tento príbeh je o mojom synčekovi, no stále sa dojčí aj jeho staršia (5-ročná) sestra. Dojčí sa už len raz za pár dní večer, keď si užívame rodinnú pohodu s rozprávkou pred spaním. S mojou neprítomnosťou cez deň sa vyrovnala veľmi ľahko, keďže cez deň je v škôlke a cez víkendy sme spolu rovnako ako predtým.
A čo na túto zmenu moje prsia?
Pre tie to bola veľká zmena. Prvý mesiac bolo potrebné, aby som v práci odsávala. Podarilo sa mi to tak raz denne, čo našťastie väčšinou stačilo. Z práce som utekala domov, lebo som sa už nevedela dočkať, keď budú moje prsia zase mäkké. Niekoľkokrát sa mi zablokovali mliekovody, tak som si so synčekom ľahla do postele, on sa aktívne dojčil a ja som si pritom dobre oddýchla. Po nejakých 15 minútach - polhodine som už pocítila úľavu. Postupne tvorba klesala a telo si zvyklo na to, že cez týždeň dojčím večer a v noci a cez víkend úplne podľa synčekových potrieb.
Keď sa teraz o tomto našom fungovaní rozprávame s priateľmi a padla otázka, či by sme sa znovu takto rozhodli, tak jednoznačne áno. V našom prípade to totiž inak nešlo, ak sme chceli, aby sa manžel zdravotne zregeneroval. Otecko na rodičovskej dovolenke môže byť pre rodinu obohatením, môže zlepšiť svoj vzťah k deťom, domácim prácam, získať viac pochopenia pre svoju manželku - toto len prospeje. Zároveň bolo aj pre mňa príjemné byť opäť spoločensky oceňovaná, vedieť, že sa viem postarať o svoju rodinu a že sme jeden tím. No na základe viacerých situácií z tohto roka môžem jednoznačne vyhlásiť, že malé detičky potrebujú byť čo najviac s mamou a tá je pre ne nenahraditeľná.
Martina Pillingová
