Ako sa (ne)dojčí v Hondurase
Roatán je karibský ostrov približne 50 km od pevniny Hondurasu v strednej Amerike. V minulosti patril Angličanom, takže sa na ostrove dohovoríte po španielsky i po anglicky. Kedysi sa tu preháňali pirátske lode a v pobrežných porastoch ukrývali svoj lup. Ešte v polovici minulého storočia sa ľudia živili hlavne rybami a ovocím, jedla bolo dosť pre všetkých. Lode z pevniny priplávali vykupovať kokosové orechy, za ktoré sa dala získať múka a fazuľa. Dnes na ostrov prichádza hľadať svoje šťastie čoraz viac ľudí. Ostrov je na rozdiel od pevniny pomerne bezpečný a ponúka prácu v turistickom ruchu. Obopína ho totiž druhý najväčší koralový masív na svete. Toto leto som s rodinou na ostrove strávila desať týždňov. Ako mama dvojročného synčeka som mala možnosť preskúmať tento odlišný svet i z pohľadu rodiča.
Roatánci milujú deti, svoje i cudzie. Pri pohľade na bábätko sa vedia neuveriteľne roznežniť. Na ulici sa im prihovárajú, kývajú, niektorí chcú vziať dieťa do náručia, a to nielen ženy, ale i muži. Rodiny sú mnohopočetné, mimomanželské deti nie sú ničím výnimočným a na slobodné matky sa nikto nepozerá krivo. V Hondurase neexistuje sociálny systém tak, ako ho poznáme na Slovensku. Dôchodky ani sociálne dávky neexistujú, za každé ošetrenie u lekára a lieky je nutné platiť. V prípade úrazu alebo choroby sa na neboráka organizujú zbierky. Mať deti a rodinu je preto hodnota a prísľub pokojnej staroby.
Ostrov má tropickú klímu. Vlhký a horúci vzduch je často nedýchateľný, tempo je pomalé. Nikto sa nikam neponáhľa, obzvlášť nie v práci. Dospelí posedávajú pred domom a deti sa tmolia popri ich nohách. Tie väčšie sa klbčia medzi sebou, pojedajú rôzne druhy chrumiek (keksy ani čokoládu nedostať, roztopili by sa) a pijú presladené nápoje. Na Roatáne rozhodne platí čím viac cukru, tým lepšie!
Cesty sú tu často prašné a bez chodníkov. Kočíky sú tak pre miestne ženy drahým luxusom, hoci zopár ich bolo možné zazrieť v hlavnom meste. Ženy nosia svoje bábätká jednoducho na rukách. Za celý čas pobytu som zazrela len jeden nosič a jednu šatku. A za tým našim sa veru so záujmom otočila nejedna žena.
Výchova detí ide samospádom, deti sa počas dňa pohybujú okolo dospelých. Ženy sa starajú o domácnosť, muži sú buď v práci, alebo v krčme. Ak majú ženy nejakú jednoduchú prácu, napríklad ponúkajú na trhu doma uvarené jedlo alebo predávajú v obchode, bábätká sú tam s nimi. Celkom iste neštudujú knihy o Montessori pedagogike a o materských centrách tu nikto nikdy nepočul. Rozhodne však nikto nepovažuje deti za príťaž. Ich prítomnosť všade je veľmi prirodzená. Rozdielom, na ktorý som si ťažko zvykala, je fakt, že miestne matky majú so svojimi bábätkami často menej trpezlivosti. Nie je nezvyčajné vidieť ženu vynucovať si ticho alebo poslušnosť ručne-stručne aj u detí, ktoré sa len nedávno naučili chodiť.
Dojčenie tu kedysi bolo normou, dnes už nie
Vzhľadom na nové prostredie a vysoké teploty sa môj syn chcel na Roatáne dojčiť každú chvíľu. Dojčila som sa na ulici, v autobuse, na pláži i v miestnej krčme a za celý ten čas sa na mňa nikto krivo nepozrel. Teda raz áno, český turista. Dojčenie je domácimi vnímané ako prirodzená vec. Aj keď ide o dedičstvo predchádzajúcich generácií, keď sa ešte dojčili v podstate všetky deti. Príchod umelých náhrad materského mlieka znamenal výrazný pokles počtu dojčených detí a na verejnosti som ich zazrela len zopár. Život v Hondurase nebol a ani nie je z ekonomického pohľadu ľahký. Pokiaľ žena mala nejakú prácu, napríklad vo fabrike na spracovanie rýb, vracala sa do nej po troch mesiacoch a dieťa sa odstavilo. Ženy, ktoré mohli ostať doma alebo pracovali s bábätkom, boli dojčené dokým nemohli jesť jedlo. Naša osemdesiatročná suseda si spomenula na deti dojčené ešte v dvoch rokoch a dokonca i na susedu, ktorá dojčila trojročného škôlkára. Keď som jej opisovala ako u nás ženy dojčia v tandeme, veľmi ju to prekvapilo a pobavilo. Sama porodila sedem detí a hrdo mi oznámila, že všetkých sedem i dojčila. Na otázku ako dlho odpovedala s najväčšou samozrejmosťou, že do deviatich mesiacov, kým začali deti jesť. Len dve sa dojčili do roka. Odmietali sa prsníka vzdať.
Zaujímavé pre mňa bolo aj stretnutie s miestnou babicou. Stará pani má už skoro osemdesiat rokov a na svet pomohla skoro všetkým dospelým v okolí. Najprv absolvovala v meste polročný kurz pre pôrodné asistentky, neskôr sa remeslu učila od svojej mamy. Mala aj oficiálny diplom, ale ako smutne poznamenala, stratila ho počas silného hurikánu, keď im zmietlo dom. Matku sprevádzala pri pôrodoch, učila sa poznávať a používať bylinky z pralesa. Neskôr už pracovala samostatne, k mame sa chodila radiť len pri komplikovaných prípadoch. S hrdosťou sa pochválila, že jej nikdy pri pôrode žena neumrela a zažila i dva pôrody koncom panvovým. Ako sama vyhlásila, najdôležitejšie pre babicu je zachovať si chladnú hlavu. Matka môže byť prestrašená, čo pôrod komplikuje. Babica, aj keď si v danej chvíli nie je istá postupom a situácia sa zdá byť vážna, musí ostať pokojná. Len tak je možné pomôcť dieťatku na svet. Dnes už ženy chodia rodiť do nemocnice v hlavnom meste a stará pani trávi voľný čas prácou v cirkevnom spolku. Raz za čas sa však vraj stane, že sa pôrod spustí rýchlo a už nie je čas cestovať do mesta. To sú ešte chvíle, kedy je aj dnes ochotná zasiahnuť.
Čo sa zmenilo od čias starých mám?
Pod vplyvom lákavého moderného sveta (toho amerického samozrejme), ktoré k mladým prúdi cez televíziu a internet, začínajú mladé ženy skoro s milostným životom a krátko na to sa stávajú matkami. Bežne v sedemnástich, ale nájdu sa aj mamy štrnásťročné. Väčšina začne dojčiť, pretože to je spôsob, akým bábätká v Hondurase bývali vždy kŕmené. Ak sa však stretnú s problémom, prvým riešením je fľaša a umelé mlieko. To je dostupné všade, v ponuke ho má snáď i ten najmenší obchod na ostrove. Fľaša je praktická, od bábätka sa dá odbehnúť a trochu si užiť. Matky považujú umelé náhrady za rovnako dobré ako mlieko materské. Tento názor podporujú i reklamy v televízii. Navyše kŕmenie fľašou nezaberá toľko času (nie žeby sa bolo za čím hnať). Jedinou jeho nevýhodou je na miestne pomery pomerne vysoká cena, ale to je daň, ktorú treba zaplatiť pre dobro dieťatka. Dokonca i babica, ktorá pomohla na svet stovkám detí, sama nedojčila. Ako povedala, po deviatich dňoch jej mlieko zrazu zmizlo, takže musela ponúknuť fľašu. Deti sú vraj také, niektoré chcú len prsník, niektoré zas vezmú iba fľašu a na prsník sa prisať nechcú. A keď ide matka do práce, musí dojča veľmi skoro preučiť na fľašu. Niektoré deti potom dostávajú fľašu ešte veľmi dlho. Reklamy v televízii hojne propagujú predovšetkým pokračovacie mlieka 3+. Aj trojročný syn nášho domáceho dostával fľašu s umelým mliekom dvakrát denne.
V Hondurase som si naplno uvedomila, aké mám šťastie, že môžem dojčiť svojho synčeka. Koľko lásky a nehy medzi nami plynie skrze toto spojenie. Mala som šťastie, že sa ku mne informácie a pomoc dostali v pravý čas a problémy s jeho neprisávaním sa po pôrode sme veľmi rýchlo prekonali. Som šťastná, že na Slovensku existuje MAMILA a šíri osvetu v oblasti dojčenia. Lebo s dojčením je to tak – matky potrebujú pomoc a podporu.
Ľuba Schenk
