Moderátorka Hanka Zavřelová Gallová: „Dojčenie je ideálne pre lenivé mamy “
S moderátorkou televízneho spravodajstva Hankou Zavřelovou Gallovou sme sa o dojčení zhovárali presne pred rokom:
Moderátorka Hanka Zavřelová Gallová: „Vďaka dojčeniu som prijala svoje telo.“
Moderátorka Hanka Zavřelová Gallová: „Je dôležité, aby ženy dojčili mimo domu.“
S Hankou a jej Matúškom sme sa opäť stretli tesne pred oslavou Matúškových druhých narodenín. Hanka práve prišla z televízie a Matúško sa na maminku okamžite vrhol s komentárom: „Druhý cicík. Toto oko (ukazuje na znamienko na prsníku). Nie, toto šošo.“ Po prisatí sa mrví a naháňa s nožičkou - Hanka to komentuje: „Od malička robí pri dojčení gymnastiku, zapiera sa nožičkami, vrtí sa. Minule sme kojili nejakú hračku a potom hovorí: ,Neni – vypil!‘ Museli sme potom skúšať, či skutočne hračka v cicíku niečo nechala aj pre Matúška.“
Akú spätnú väzbu dostávate od okolia na to, že dojčíte?
Väčšinou sa stretávam s prekvapením, ale pomerne často nasleduje reakcia: „Ty si super.“ Ale vzápätí sa ľudia čudujú, ako som si ešte mohla udržať tvorbu mlieka, a často nasleduje otázka: „A to dokedy ho chceš takto dojčiť?“ Kým to pôjde a bude mat záujem, odpovedám zakaždým.
Myslím si, že ľudia by sa konečne mali prestať pozerať na dlhodobo dojčiace matky ako na čosi zvláštne. Veľmi sa mi páči, že v Kanade o tom šíria osvetu napríklad na bilboardoch, ktoré poukazovali na to, že dojčenie naozaj nie je len pre novorodencov a podporovali dojčenie mimo domu. Aj keď má moje dieťa už dva roky, stane sa, že sa dojčí vonku, alebo na verejnom mieste. Vždy sa to snažím robiť decentne a nenápadne, myslím si, že je to lepšie, ako nechať ho kričať: „Cicík cicik“, ale keď si to aj tak niekto všimne, zväčša ho to zarazí. Dokonca som sa s takýmto pohľadom stretla aj na cvičeniach s matkami. A to sa fakt nesnažím každému ukazovať svoje prsia, napríklad Matúška limitujem v tom, aby inde ako doma robil svoje obľúbené gesto - druhy prsník do ruky a hrá sa s ním. Ale keď skratka viem, že dojčenie v danej chvíli potrebuje, snažím sa mu vyhovieť. Nevidím na tom nič nevhodné - veď teraz je toľko článkov o tom, aké je dojčenie starších detí normálne, a že sa to kedysi v minulosti robilo. Veľmi by som chcela, aby sa toto opäť stalo niečím prirodzeným pre spoločnosť.
Aké informácie ste hľadali za posledný rok o dojčení?
Potrebovala som napríklad informácie o tom, ako zvládnuť zdravotné problémy tak, aby som mohla ďalej dojčiť. Raz som hľadala informáciu, či sa mi neznižuje tvorba mlieka, ak už nepociťujem nalievanie prsníkov a neviem si vždy vytlačiť mlieko z prsníka. Zistila som, že v tomto veku je to normálne a nemusím to riešiť. Keď som začala chodiť do práce, veľmi som sa obávala toho, aby sa mi neznížila tvorba mlieka, bola som totiž rozhodnutá, že do dvoch rokov urobím všetko pre to, aby sa dojčil, a potom to už nechám na ňom. Ale v teraz by ma aj po dvoch rokoch zarazilo, keby sa naše dojčenie skončilo. Milujem, keď sa dojčí a už vyzerá, ze iba "dudluje", keď v tom začne plnými dúškami prehĺtať - a ja viem, že moje telo mu stále dáva to milovane mliečko.
Ako pokračujete so zavádzaním príkrmov?
Stretla som sa s názorom, že keď už má dieťa všetky zuby, nemalo by sa dojčiť, lebo už môže normálne jesť. Neviem, ako by moje dieťa jedlo, keby sa nedojčilo, ale myslím si, že by bolo hladné, pretože stále nie je veľký jedák a materské mlieko je stále pomerne dôležitou súčasťou jeho stravy. Už to neriešim, pretože vidím, že normálne prospieva, ba dokonca ma to upokojuje, keď má dni, že naozaj nemá do jedla veľkú chuť. Viem aspoň, že nežije iba zo vzduchu a z lásky. Vlastne je skvelé, že nemusím presne pozerať na to, koľko zjedol a vypil, pretože si myslím a vidím, že materské mlieko mu stále dáva veľa. V tomto smere ma povzbudila napríklad aj jedna chvíľka s nefrologičkou prof. Podrackou, ktorá bola hosťom u nás v štúdiu. Keď som spomenula, že moje dvojročné dieťa sa stále dojčí, a tak mu tekutiny nemeriam, usmiala sa na mňa a ja som v tom videla porozumenie. Veľmi ma to potešilo, od lekára si to človek tak nejako váži ešte viac.
Ako vnímate rozdiel medzi dojčením Matúška teraz, keď má dva roky a keď bol maličkým bábätkom?
Je vidieť, že dojčenie preňho predstavuje už niečo úplne iné než len príjem potravy. Jasné, že aj teraz si pomôže dojčením, napríklad keď je smädný, tak sa dojčí, pokiaľ nemáme pri sebe hneď vodu - teraz je zrejmé, že dojčenie je preňho všetko. Keď sa nám predĺžila doba vysielania a začala som bývať dlhšie v televízii, bolo hneď vidieť, že po príchode domov trávi viac času dojčením, akoby sa potreboval znova uistiť, že som tu preňho, že sa nič nestalo, keď som bola preč dlhšie.
Ako vám dojčenie pomáha v starostlivosti o dieťa?
Stále tvrdím, že dojčenie je skvelá a fantastická vec pre lenivé matky. Vyrieši všetko: bolesť, krivdu, nudu, smäd... Teraz Matúškovi idú stoličky, a tak je stále na prsníku. Keď sa čokoľvek stane – akákoľvek „boliestka“, s dojčením všetko zvládneme ľahšie. Nepoznám nejaké dlhé hysáky dieťaťa, pretože v momente, keď dostane prsník, urobí 4-krát „cuc“ a usmieva sa a beží sa zase hrať. A ako je starší, vidím, že mnohé veci si dokáže vyriešiť sám, že sa osamostatňuje. Nevýhodou je, že ak sa niečo stane a stará sa oňho manžel, začne sa zháňať po „cicíku“ - alebo ak sa rozhodne riešiť svoj problém dojčením vo chvíli, keď mám povedzme ruky zaborené v surovom kurčati, alebo v ceste na koláč.
Ktoré situácie kedysi Matúško riešil dojčením a teraz sa ich už naučil riešiť sám?
Nebeží už ku mne s každým udretím, často už stačí len dať „pusinku“ na kolienko. Občas sa stane, že beží za mnou s krivdou, a kým pribehne, tak už aj zabudne. Ale tých situácií, ktoré rieši dojčením, je stále ešte veľa.
Matúško sa teda dojčí, keď prežíva fyzickú alebo psychickú bolesť, ktoré situácie ešte rieši dojčením?
Často sa dojčí, keď sa nudí. Každá aktivita, ktorú robí, ho baví na niekoľko sekúnd, nevydrží pri jednej hre a medzičasom sa príde nadojčiť. Dojčenie pomáha prežiť nudu, keď čakáme u lekárky. Dojčenie mi pomáha s uspávaním na obedňajší spánok. Spáva tak 1,5 hodiny, maximálne dve hodiny. Dokáže ho uspať aj rodina, ak sa oňho starajú, ale len kočíkovaním. Vidím, že dojčenie je preňho veľmi veľa. Niekedy rodina práve toto vníma trošku ako obmedzenie, ale ja si neviem predstaviť, ani keby sa nedojčil, že by som ho dala na celý deň k rodičom. Viem si predstaviť, ako by bolo super mať deň pre seba, že by som si navarila, upratala, zacvičila, pozrela nejaký film, išla od sauny... ale viem, že by prešiel nejaký čas a už by som rozmýšľala, ako mu je, čo robí, neoddýchla by som si. Teraz v pohode zvládne aj 5 hodín bez dojčenia, keď som v práci, opýta sa na mňa, ale je s tým v pohode.
Ľudia majú často predstavu, že staršie deti sa dojčia omnoho menej než bábätká. Čo sa zmenilo vo vašom dojčení za posledný rok?
Čo sa za ten rok zmenilo? Z hľadiska dojčenia nie veľa. Dosť často sa cítim ako jeden veľký prsník (smiech). Stále sa dojčí naozaj všade a veľmi často. Večer ma síce pustí už na dve hodiny z postele, ale zase to nie je také, že by som mohla odísť do divadla alebo do kina. Ale neprekáža mi to, vidím, že ako plynú mesiace a už pomaly aj roky, viem si prispôsobiť svoj život. O pár rokov už prsník potrebovať nebude a viem, že keď zaspí raz bez dojčenia, tak to trošku oplačem. Pre mňa je stále moje bábätko, preto ešte nemám pálčivú túžbu po ďalšom malom uzlíčku. Keď som ho u lekárky musela dojčiť, smiala sa, že zatiaľ by sa rozhodne o prsník deliť nevedel, a tak ešte ani nemôžeme mat druhé dieťa.
Dojčenie vnímam ako puto a tak akosi to patrí k nám – on, ja a dojčenie – úplne najprirodzenejšia vec, ktorá sa nám zachovala od narodenia. Som veľmi vďačná, že sa nám to tak pekne fungovalo od začiatku v podstate bez problémov. Ale myslím si, že k tomu naozaj prispel aj fakt, že som sa o to zaujímala ešte pred pôrodom, že som sa veľmi snažila strážiť si dojčenie už od pôrodu. Ale hoci sme nemali vyslovene problémy, nie vždy je to krásne a romantické, to musím priznať.
Kedy je dojčenie náročné?
Dojčenie pre mňa ani po dvoch rokoch nie je obťažujúce, ako to nazývajú niektoré matky, ale niekedy je mimoriadne náročné. Sú noci, keď sa ráno budím celá dolámaná a mam pocit, že mi už ani nemohli zostať žiadne prsia. Niekedy pokračuje jeho maratón aj cez deň. A áno, niekedy vrčím a mam chuť to zabaliť - asi tak pat minút. Ale je asi normálne, že mamy sú niekedy nevyspaté, unavené, zanedbané. A viem, že zase budú dojčenia, ktoré budú romantické a prekrásne. A najmä viem, že keby som ho teraz násilne odstavovala, bolo by to pre neho veľké trápenie. A ja nechcem trápiť svoje dieťa. Napokon, minule pred spaním mi oznámil: „Ľúbim cicík.“ No a potom mu ho nedajte.
Potrebovali ste počas posledného roka pomoc poradkyne pri dojčení?
Matúško si pred pár mesiacmi z materského centra priniesol hrozné „sople“, ktoré on zvládol s lokálnymi antibiotikami a v podstate v pohode, ale my s mužom sme museli užívať antibiotiká. Moja všeobecná lekárka mi vtedy nechcela predpísať antibiotiká, lebo dojčím, a keďže hrozilo, že ich dokonca budem musieť užívať dlhodobo, povedala, že budem musieť odstaviť. Vtedy som to oplakala a vyhľadala som pomoc poradkyne, od ktorej som sa dozvedela, že je bezpečnejšie v dojčení pokračovať aj popri tejto liečbe. Nakoniec mi lieky odporučila Matúškova pediatrička, ktorá povedala, že ich môžem pri dojčení užívať bez obáv. Som veľmi vďačná, že máme takú pediatričku, je ľudská a k tomu výborná odborníčka a podporuje ma v dojčení. Keď som jej vtedy volala celá nešťastná, povedala mi, že tieto lieky by bez problémov dala Matúškovi, keby ich potreboval a že ich môžem užívať bez obáv. Rozmýšľam nad tým, koľko žien v takýchto situáciách prestane dojčiť, a pritom veľmi chceli pokračovať.
Kde získavate podporu pre dojčenie?
Od môjho manžela, ktorý plne rešpektuje, že dojčím, a keby niekde bola nejaká narážka, vždy sa ma zastane. Od skvelej Matuškovej pediatričky, pani doktorky Prokopovej. Podporujú ma aj kamarátky, ktoré majú deti v rovnakom veku a navzájom sme sa vždy utešovali, ak bola zlá noc, alebo keď mal Matúško fázu, keď zacvakával prsník zubami. Pomohlo mi, že ma podržali a upokojili, že to je fáza, ktorá prejde, a naozaj to prešlo.
Ktoré pozitívne reakcie na to, že dojčíte vás nedávno potešili?
Minule v práci som bola v kostymérni s Vladom Voštinárom a spomínala som, že idem domov z jednej „šichty“ do druhej, ktorá sa začne výdatným dojčením. Vlado prekvapene hovorí: „A ty ešte kojíš? A to koľko má malý?“ A ja som odpovedala: „Dva roky.“ A on na to: „Ale to je super, vieš, akú bude mať imunitu?!“ Potešila ma reakcia pani nefrologičky, ktorú som už spomínala, ale aj iná lekárka, pediatrička, ktorú sme mali tiež ako hosťa a pochválila ma, že som super mama, keď ešte dojčím. No a úplne čerstvá skúsenosť je z detskej pohotovosti, kde sme skončili teraz s nejakým nepekným vírusom. Mohla som Matúška dojčiť aj počas vstupného vyšetrenia, aj keď mu robili ultrazvukové vyšetrenie bruška, čo bolo dosť komické, keďže ležal a ja som sa pri jeho hlave skláňala k nemu. Myslím si, že ten milý a ochotný pán doktor na nás bude dlho spomínať. Keď nás poslali na infekčné, namiesto hospitalizácie nás pani lekárka po vyšetrení poslala domov s tým, že podľa nej to mladý muž pekne dobehne, ak budem dbať na tekutiny a ešte sa aj dojčí. Čakala som samé zákazy a dostalo sa mi podpory. Bola som šťastná - a hoci sme sa pri tejto chorobe vytrápili, pani doktorka mala pravdu - Matúško do dvoch dni lietal po dome a ja som dodnes presvedčená, že aj vo fázach, keď vôbec nechcel piť a museli sme mu tekutiny dávať nasilu, ho dojčenie zachraňovalo pred úplným zhoršením stavu. Prsník bol totiž jedine, čo neodmietal, práve naopak, stále vyžadoval.
Matúška ste veľa nosili v šatke a v nosičoch, pokračujte aj ďalej?
Už sa nenosíme. Od roka začínal jeho záujem opadať, potom objavil čaro kočíka a okolo roka a pol zavelil, že on už sa nenosí. Tak zase pri druhom.
Kde spáva Matúško?
Spíme stále spoločne a neviem si predstaviť, že by spal mimo nás. Aj kvôli dojčeniu je to nesmierne praktické. A napokon - toto obdobie trvá tak krátko. Raz príde posledná noc v našej posteli, posledné dojčenie - a vtedy nebudem vedieť, že je to naposledy. A viem, že mi potom bude smutno, že som si to viac neužila. Niekedy je to ale veselé. A niekedy to boli. Matúško sa vrtí, občas dá mužovi kopačku do hlavy, občas mne do brucha, minule sa rozhodol sa otočiť a pritom mal prsník stále v ústach a myslela som si, že mi amputuje bradavku (zaujímavé je, že som tam nemala ráno ani najmenšiu ranku). Ale za chvíľu bude veľký a toto sa už nevráti.
Cvičíte počas dojčenia?
Začala som intenzívne behať s trénerom. Behám 4-krát do týždňa, aj dlhé behy. Keď sa vrátim, často sa nemám šancu ani vyzuť sa a hneď je na prsníku. A napriek poverám som neprišla ani o kvapku mlieka a stále mam pre môjho hladoša dosť.
Povzbudili by ste ľudí, aby dali 2 % MAMILE?
Roky som sa zaujímala o ochranu zvierat a viem, že to treba robiť srdcom - ale ani nadšenie a láska nestačia, aby to ti ľudia utiahli sami. Potom som porodila a objavila som MAMILU. A viem, že to je rovnaké. Byť laktačnou poradkyňou si vyžaduje ochotu pomáhať druhým, nadšenie, isté sebaobetovanie, pretože pre tieto ženy nie sú víkendy a sviatky. Veď len počas tohto rozhovoru sa vám ozývalo množstvo žien, ktoré potrebovali pomoc. Laktačné poradkyne MAMILY odbiehajú od rodín za bezradnými matkami a k tomu musia absolvovať mnoho vzdelávacích školení a stretnutí. MAMILA je pre mňa taká studnica informácií, ktoré navyše sú založené na skutočných vedeckých poznatkoch. Inde sa k týmto informáciám nedostanete, a bohužiaľ často ani v nemocniciach alebo u lekárov.
Ďakujeme za rozhovor!
