Tamara Šimončíková Heribanová o dojčení svojej 2-ročnej dcérky
Tamara Šimončíková Heribanová je známa slovenská spisovateľka, novinárka a moderátorka. V januári 2016 sa stala mamičkou malej Emilky. Poskytla nám rozhovor o dojčení a o tom, ako jej pomohla poradkyňa pri dojčení z MAMILY.
Čo ste vedeli o dojčení pred pôrodom?
Od začiatku som vedela predovšetkým to, že sa pokúsim urobiť všetko pre to, aby som svoje dieťa dojčila (smiech).
V podstate som sa dozvedala ešte počas tehotenstva z viacerých zdrojov, že akokoľvek ťažký bude pôrod, naskočiť na správnu vlnu v oblasti dojčenia môže byť veľmi náročné. Nebolo to o tom, že by ma chceli kamarátky zastrašiť, skôr vyjadrovali vlastnú skúsenosť spojenú so spomienkou na pomerne veľký stres keď nešlo všetko podľa ich predstáv, keď sa napríklad bábätko nevedelo dobre prisať, alebo keď mali neistotu v otázke, či je ich mlieko dostačujúce.
Kamarátky, ktoré sa mi zdôverovali so svojimi prvými kontaktmi s dojčením, však boli všetko matky, ktoré akékoľvek neistoty prekonali a všetky do jednej hovorili o tom, že nie je nič lepšie ako v začiatku zabojovať, pretože materské mlieko nie je len najzdravšie, ale dojčenie nenahraditeľné, krásne, zbližujúce a v neposlednom rade praktické.
V tom čase som teda istým spôsobom vstrebávala všetky tie príbehy a skúsenosti, zavítala som v rámci rešerše aj na stránku MAMILY. Myslím si však, že ak by som pred pôrodom absolvovala kurz s laktačnou poradkyňou, neskôr počas šestonedelia by som zažila jednoznačne menej stresu.
Boli ste vy dojčená?
Narodila som sa so zlomenou kľúčnou kosťou. Počas prvých dvadsiatich štyroch hodín som bola bez akéhokoľvek kontaktu s mojou maminou. Bohužiaľ dostala zápal. Povedali, že nemôžem piť jej mlieko, nastali komplikácie, ktoré sa nedali ani neskôr len tak ľahko prekonať. Nastúpili vysoké horúčky. Mlieko odsávala a počas štyroch mesiacov ma kŕmila výlučne materinským mliekom prostredníctvom fľašky. V tom čase sa stretala s názorom, že bude pre mňa zdravšie, ak materinské mlieko nahradí umelým.
Rozprávali ste sa o tom s mamou?
Áno. Situácia v ktorej sa nachádzala bola vypätá. Už od začiatku v nemocnici nepociťovala ani štipku podpory v oblasti dojčenia. Prosba, aby ma k nej doniesli krátko po pôrode, nebola naplnená. Miesto toho, aby som bola s mamou, boli sme separované. Nakoľko ma porodila vo svojom tridsiatom roku a jej postava bola subtílna, stretla sa i s názormi, že jej mlieko nemôže byť natoľko výživné a že pre moje dobro by mala čo najskôr presedlať na umelú výživu. Maminy sa dodnes stretávajú s takýmito názormi a podľa rozprávania mojej maminy sa jej tieto poznámky dotýkali. Keď sme sa o tom rozprávali, zdôverila sa mi, že v tom čase nebola jediná, kto sa nemal s danou situáciou na koho obrátiť.
Boli ste už pred pôrodom rozhodnutá dojčiť?
Áno, od začiatku bolo pre mňa dôležité, aby bola moja dcéra výlučne dojčená. Rodila som v ružinovskej nemocnici a hneď po pôrode sme boli v kontakte koža na kožu. Ihneď mi Emilku odovzdali a boli sme spolu po celý čas až do odchodu z nemocnice.
Ako vyzerali vaše prvé skúsenosti s dojčením?
Pristupovala som ku všetkému s obrovskou pokorou a jemným strachom zo zlyhania. Dnes viem, že ak by som bola viac informovaná a absolvovala kurz a osobné konzultácie s laktačnou poradkyňou pred pôrodom, mala by som to v začiatkoch ľahšie.
Prvé týždne boli sínusoidou pokus - omyl, pokus - úspech. V jednom momente mi pediatrička nakázala, aby som dcéru pred a po každom dojčení vážila a zapisovala si množstvo mlieka. Bolo to ťažšie obdobie, ktoré vyústilo do momentu, kedy dcéra začala odmietať dojčenie. Stáli sme pred otázkou či to vzdáme, alebo budeme hľadať cestu ako túto vznikajúcu bariéru prekonať. S manželom sme sa rozhodli byť trpezlivými, nebolo to však jednoduché.
Za míľnik považujem stretnutie s poradkyňou MAMILY Aničkou Neuschl, ktorá ma prijala v pomerne zúfalom stave, kedy som rozmýšľala, že pripustím možnosť presedlania na umelú výživu. Do nášho stretnutia som nikdy neprikladala takú dôležitosť a relevanciu noseniu. Anička so mnou a s Emilkou strávila istý čas a dohodli sme sa, že skúsime intenzívne nosenie v šatke a ergonomickom nosiči mei-tai. Je neuveriteľné, aké pokroky nastali a ja som si zrazu začala užívať to, čo mi predtým spôsobovalo obavy. Emilka začala byť oveľa pokojnejšia a sama prejavovala záujem o dojčenie. Mei tai nosič sa stal neodlučiteľnou súčasťou nášho bytia, zrazu som mala voľné ruky, srdce na srdci, malá milovala nosenie v ňom a ja som milovala fakt, že zrazu mám oveľa viac voľného času.
Ako teraz vnímate dojčenie svojej dcérky?
Som vďačná za to, že do dnešného dňa môžeme tráviť vzácne spoločné chvíle v hlbokej blízkosti a každej mamičke by som dojčenie len odporučila. Počas tých dvoch rokov som opätovne konzultovala s poradkyňou pri dojčení Aničkou Neuschl vždy keď bolo treba priateľskú radu odborníčky, matky, ženy, a veľmi mi jej skúsenosti a vedomosti pomohli.
V čom vám s dojčením pomohla laktačná poradkyňa?
Prvýkrát prišla k nám domov laktačná poradkyňa z MAMILY zopár dní po mojom príchode z pôrodnice. Nevedela som vtedy poriadne ako mám Emilku pri dojčení držať. Pozerali sme s manželom desiatky videí na youtube, tutoriály, radili sa po telefóne s priateľmi, jednoducho bolo to obdobie, kedy to bola pre nás veľká zmena a báli sme sa, že robíme niečo nesprávne.
Ako ovplyvňuje dojčenie váš vzťah s dcérkou?
Je to hlboké prepojenie, je to neha, absolútna blízkosť. Emilka bude mať dva roky a chorá bola len raz. S manželom nežijeme len na Slovensku, ale aj v Portugalsku, počas letov je pokojná, nemáme problém s presunmi aj vďaka tomu, že v mojom náručí pociťuje istotu.
Čo si myslíte, že by matkám pomohlo na to, aby dojčili?
Myslím si, že najdôležitejšia je psychika. Frustrácia, neistota a strach zo zlyhania ovplyvňujú dojčenie v začiatkoch azda najviac. Preto si myslím, že ak sa dostavia neistoty, netreba čakať kým sa snehová guľa nabalí do gigantických rozmerov. Poradkyne MAMILY sú prepojené, pomáhajú si navzájom, takže termín sa vždy dá získať v najbližšom možnom čase.
Prečo si myslíte, že matky vzdávajú dojčenie?
Podľa mňa preto, lebo sú v tom momente zúfalé a nevidia iné východisko. Ešte stále je mnoho maminiek, ktoré napriek osvete a možnostiam poradenstva, nevedia o týchto alternatívach a v stresových situáciách volia postupy, ktoré sú im podsúvané často zo strany okolia. Aj ja som zopár ráz počula, že ak by som prestala dojčiť, mala by som oveľa viac slobody a mohla by som sa venovať plnohodnotnejšie pracovným aktivitám, pretože by moja dcéra nebola na mňa tak naviazaná.
Ako vníma dojčenie váš partner?
Veľmi pozitívne a vždy mi bol v tejto oblasti veľkou oporou.
Zažívate od svojho okolia podporu v dojčení alebo skôr nie?
Zažívam absolútnu podporu, ale aj keby som podporu nezažívala, nebolo by to nikdy dôvodom, aby som spochybnila rozhodnutie spraviť všetko preto, aby bola moja dcéra dojčená. Dostávame sa však pomaly do obdobia kedy zvažujem, že by som s dojčením prestala. Nič však nesilím, aj v tomto sa nechám viesť intuíciou.
Ďakujeme za rozhovor!
Fotografie: B. Šimončík
