Dojčenie starších detí na verejnosti

Dojčenie starších detí sa u nás stále nepovažuje za normálne a dokonca často ani za vhodné. Napriek tomu, že opak je pravdou a dojčenie by malo byť normou. Je paradoxné, ako je na verejnosti a v médiách vnímané dojčenie staršieho dieťaťa ako senzácia. Nie je žiaden dôvod na to, aby matka takéto dieťa nedojčila na verejnosti, ak chce. Práve naopak – ak by bolo vidieť dojčenie okolo nás dostatočne často, prispelo by to k tomu, že by takéto dojčenie verejnosť vnímala ako normálne.

A to je jeden z dôležitých krokov pre podporu dojčiacich žien, ktoré potrebujú vidieť pozitívne príklady. A pre to, aby toľko matiek dnes  nezažívalo pocit zlyhania, frustrácie a viny, že sa im nepodarilo dojčiť. Tieto matky nie sú vinné. Pretože nedojčí matka. Dojčí alebo nedojčí celá spoločnosť. Ak by bolo vidieť dojčenie čo najčastejšie všade okolo nás, mamičky by mali potrebné vzory pre to, ako dojčenie môže vyzerať. Napriek zdanlivej podpore dojčenia sa dnes ženám kladie pri dojčení toľko prekážok, že by sme sa skôr mali diviť: „Ako to, že niektoré matky dojčia?“ 

Stratila sa prirodzená podpora pre dojčenie, ktorú ženy dostávali od malého dievčatka, kedy okolo seba videli deti, ktoré sa dojčia a prirodzene vnímali dojčenie v širokom kontexte starostlivosti o dieťa. A tak prirodzene chápali to, čo sa dnes znova musíme učiť – že dojčenie je viac než len materské mlieko, že je jednoduchým spôsobom starostlivosti o dieťa.

A z akých dôvodov sa dojčia staršie deti našich čitateľov na sociálnej sieti?

Stanka: „Od únavy, od hladu a smädu, od bolesti, od strachu, z odlúčenia, občas mám pocit, že na dobitie bateriek, pretože lieta ako s vrtuľou v zadku. A hlavne preto, že to jednoducho potrebuje!“

Eva: „Úplne z akéhokoľvek dôvodu, ja hlavne ani dôvod veľmi nezisťujem, zatiaľ prsko rýchlo zabralo na všetko.“

Zuzana: „ Teraz keď sme boli na dovolenke, tak synátor (2,5 roka) vychádza z mora s modrými ústami a so slovami „Maminka, sa klepem, musím si dať didu“, takže dojčenie je ako super termoregulácia a dúfam, že aj ako prevencia chorôb teraz, keď nastúpil do škôlky.“

Diana: „Moja 4 ročná asi úplne z hocijakého dôvodu , ale najmä zo žiarlivosti, pri znižovaní teploty, ak sa objaví, ráno od hladu a smädu, lebo pri ceste do škôlky ešte nie je "hladná"“

Denisa: „Keď idú stoličky! Teraz sa dojčíme častejšie.“

Lucia: „Z akéhokoľvek dôvodu – od hladu, od smädu, ale teraz hlavne od únavy, od nudy (keď lietam po úradoch), od radosti, od strachu, od bolesti po úrazoch, pri mamičkinom požiadaní, aby boli ticho aspoň minútu – to posledné dosť často.“

Takže prečo sa môže potrebovať dojčiť dieťa počas rozhovoru s jeho matkou v televízii?

Ide o sociálne náročnú situáciu, na matku spolu s dieťaťom sa sústredí pozornosť ľudí, kamier. Ak dieťatko toto pociťuje ako niečo nové, neobvyklé a stresujúce, potrebuje pomoc od matky so zvládnutím tejto situácie. Ak dieťatko v tejto situácii pociťuje stres, dojčenie je jednoduchý spôsob, ako nastoliť rovnováhu a pocit istoty. Prítomnosť matky, jej ochranná náruč a satie na prsníku pomáhajú upokojiť zrýchlené dýchanie, rozbúšené srdiečko, znížiť hladiny stresových hormónov. Prečo by mala matka dieťaťu odopierať jednoduchý spôsob, ako ho utíšiť, dodať mu istotu, že je všetko v poriadku. Dojčenie nie je len romantickým momentom. Dojčenie nie je intímne. Dojčenie nie je niečo, čo sa má ukazovať len dokonalé a vždy krásne. Dojčenie je skrátka súčasťou života, takého, aký práve je.

Nedávno ste mohli vidieť v jednej z televízií slovenskú herečku Slávku Halčákovú, s ktorou sme priniesli v minulosti rozhovor o dojčení jej dcérky Jasmínky. Jasmínka má teraz už 2 roky.

Vo vysielaní potrebovala dojčenie, čo spôsobilo rozruch v slovenských médiách. Prečo? Pretože nechápeme, čo vlastne dojčenie dieťaťu poskytuje. Nerozumejú tomu nielen médiá. V komentároch sa čitatelia čudujú, prečo Slávka nemohla dať Jasmínke rožok alebo banán, prečo ju 2-ročné dieťa neposlúcha a nemohlo si nechať vysvetliť, že musí počkať, či prečo Slávka prišla do vysielania s dieťaťom, ktoré vopred nepripravila – neprebalila a nenakŕmila. Ostatne v samotných médiách vyhodnotili situáciu tak, že sa štúdiom rozliehal „plač hladného dieťaťa“.

Spýtali sme sa Slávky, prečo sa teda jej dieťa potrebovalo dojčiť práve počas jej rozhovoru vo vysielaní. Uverejňujeme jej vyjadrenie:

Dieťa, prsník a ja – spoločensky nevhodné?

Nepatrím medzi „cool“ ženy, ktoré sa tvária, že sa z materstva nezbláznia, že sú emocionálne nad vecou, chcú potlačiť svoje inštinkty a hormóny a za rohom svojho domu sa chcú zbaviť za každú cenu obrazu matky. Dva roky zvažujem moje pôsobenie na verejnosti s ohľadom na našu dcéru a dojčenie. Selektujem každú jednu ponuku na prácu a vystúpenie na verejnosti a väčšinu z nich som zatiaľ odmietla. Na druhej strane cítim, že je dôležité postupne sa socializovať a že Jasmínka má zažívať chod nášho života a má byť jeho súčasťou. Nemyslím si, že by chcela byť odkladaná. Minulé leto som napríklad  prijala ponuku na krátke natáčanie filmu na pár dní, dohodli sme sa, že produkcia bude rešpektovať to,  že som dojčiaca matka a Jasmínka bude s dozorom celý čas v mojej blízkosti. Mala som to dokonca zakotvené v zmluve a fungovalo to.

Nedávne pozvanie do ranného vysielania televízie som prijala s tým, že si svoju dcérku zoberiem so sebou, pretože sa mi zdalo byť zbytočné pre dve minúty na obrazovke riešiť logistiku okolo stráženia. Stálo by nás to minimálne dve hodiny odlúčenia, keď rátam cestu a podobne. Som v prvom rade matka, ale mám aj svoje záujmy a potreby  a Jasmínku beriem všade so sebou, keď sa to dá a nie je to veľmi náročné, .

Naša dcéra je dosť pokojné dieťa, ale je opatrná a nehrabe sa hneď každému na ruky. Keď je pri mne, zvláda aj väčší počet ľudí, aj viac vnemov, ale keď sa cíti neisto alebo je rozrušená, potrebuje sa  dojčením alebo objatím uistiť, že ju v tom nenechám samú a že to spolu zvládneme. Niekedy je to len moment, ale jej to pomôže osmeliť sa. Často sa len potrebuje uistiť, že ju „podržím“ vo chvíli, ktorá je pre ňu emocionálne, vnemovo alebo inak náročná. Nenadávam jej, keď zaplače a netvárim sa, že sa nič nedeje, pretože v jej svete sa asi niečo deje a ona mi dáva signál. To znamená, že keď som prišla do televízie, nerátala som s tým, že tam moju dcéru na chvíľu niekto cudzí postráži  a „pohrá“ sa s ňou v neznámom prostredí, kým mama bude vedľa. Mala som ju pri sebe, lebo sme to tak obe cítili a potrebovali.

 Keď si Jasmínka vypýtala v priamom prenose dojčenie, pravdepodobne zacítila nasmerovanie pozornosti a energie na nás a to bolo asi na ňu trochu veľa.  Každá mamina, ktorá dojčí, mi asi dá za pravdu, že dojčenie je pre dieťa liek a pomocník takmer na všetko. Od horúčok, cez rast zúbkov, regulovanie teploty, neistoty, obavy, únava, uspávanie atď. Pre matku je signál na dojčenie inštinktívna záležitosť. Nakŕmiť vlastné mláďa a uspokojiť ho, je prioritné, je to nad všetkým. A preto aj väčšinou vycíti, čo sa s dieťaťom v tom momente deje. Ja sa už veľmi nezamýšľam nad tým, prečo sa moje dieťa potrebuje dojčiť práve v určitej chvíli a pripadá mi voči nemu nemiestne uvažovať nad tým, či je to spoločensky vhodné. Keď chce moje dvojročné  dieťa jesť jedlo alebo piť, tak to vie vyjadriť, keď potrebuje ísť na šerblík, vypýta sa, keď sa potrebuje so mnou stískať, tiež to vie povedať, a keď sa chce dojčiť, povie to a vie to rozlíšiť. Snažíme sa Jasmínku viesť tak, aby chápala, že nebude vždy stredobodom pozornosti, ale takisto ju učíme, že jej potreby sú dôležité aj pre nás a rešpektujeme ich, aby aj ona rešpektovala nás. Preto, ak mi to situácia dovoľuje, som voľná a dá sa to, nevidím dôvod svoju dcéru nenadojčiť, aj keby som si s ňou mala sadnúť na kraj chodníka alebo uprostred davu pred kamerami. Nemá to nič spoločné s ukazovaním sa, lebo aj ja som hanblivá, napriek tomu, že som herečka, to je len materský inštinkt.

V priamom prenose to vyšlo tak, že tam do konca vysielania potrebovali dať ešte reklamu, takže sme sa stihli nadojčiť počas nej a potom sme pokračovali. Keby som cítila, že to zvládneme aj bez dojčenia, tak by sme to tak urobili. Všetci okolo mňa boli milí a ohľaduplní. Ak by nešla reklama, Jasmínku by som nadojčila v priamom prenose, otočila by som si ju tak, aby bolo toho čo najmenej vidno. Ja by som si takúto situáciu nikdy nevybrala,  ale priniesla to tá chvíľa, moja dcéra ma potrebovala, to je život a to je ten skutočný „priamy prenos“. Z toho vznikol zbytočne nafúknutý článok, ako som prerušila vysielanie. Ľudia sa každý večer dobrovoľne pozerajú na programy v ktorých sú vojny, násilie, zabíjanie, ale keď si v priamom prenose dieťa vypýta prsník a matka ho neodmietne, je to pre nás vlastne neprirodzené a zaskočí nás to natoľko, že z toho urobíme bublinu. Pre mňa je pohľad na matku s dojčiacim sa dieťaťom krásny a vždy to budem vnímať ako prejav najprirodzenejšej ľudskej esencie, potreby - je to prejav vzájomnej lásky. Tento prejav je hodný pohľadu, lebo z tej lásky sa môže ujsť aj ostaným.(Mimochodom, v spomínanej televízii, som bola preto, aby som pomohla spropagovať knihu Láska z nebies a moja dcéra bola pri tom.)

Je smutné, že  sa v 21. storočí  zamýšľame nad tým, či dojčiaca matka  nemá  náhodou stále sedieť doma s dieťaťom, prípadne odísť zo spoločnosti na toaletu pri potrebe dieťaťa nadojčiť sa - do  priestorov, kde sa ostatní chodia vyprázdňovať. Otázkou ostáva, či je na mieste nazývať sa „civilizáciou“, keď sa  tvárime, že deti a matky do chodu našej spoločnosti nepatria, keď nás ruší detský plač aj pohľad na dojčiacu matku, alebo ho dokonca považujeme za nechutný exhibicionizmus? Ak vnímame obraz dojčenia  za neprirodzený  a vlastné ľudské mláďa a matku chceme  vyčleniť na okraj spoločnosti,  je čas zamyslieť sa nad tým, či ako tzv. „civilizácia“  kráčame na svojej ceste v prospech  života a udržania vlastného druhu. Sme emocionálne zranená spoločnosť a kopeme si do svojich najkrehkejších radov, do dojčiacich matiek s deťmi a zraňujeme aj ich. Možno to robia najmä tí, ktorým bola v detstve odopretá teplá náruč a prsník v „spoločensky nevhodných situáciách“.

Našťastie je okolo mňa veľa matiek, ktoré dojčia a stískajú svoje deti kedykoľvek, to mi dáva nádej,  že nás naše zranenia neprerastú. Z našich detí bude snáď láskavejšia generácia ako tá naša a potreby ich detí budú prirodzene prioritné a nikto sa nad nimi nebude pozastavovať a robiť z toho senzáciu v bulvárnom médiu. Snáď...

       Slávka Halčáková, september 2014