Spisovateľka Veronika Homolová Tóthová: V dojčení ma podporuje staršia dcéra aj manžel

Veronika Homolová Tóthová je novinárka a spisovateľka. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä mapovaniu osudov ľudí, ktoré prežili nacistický a komunistický totalitný režim. Napísala knihy Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka. Minulý rok natočila dokument Ruky na skle, ktorý zachytáva osudy tzv. Wintonových detí a ich rodičov. Má dve dcéry.

Čo sa ti vybaví ako prvé, keď sa povie dojčenie?

Vybavia sa mi moje dcéry a ich pohľad pri dojčení, keď už mali okolo štyroch mesiacov. Obe sa na mňa tak sústredene pozerali, a keď im stačilo, tak sa často pustili tak, že sa usmiali. Keď to tá mladšia, ktorá sa narodila v októbri 2019, urobila prvýkrát, tak ma to dojalo, až mi slzy vyhŕkli. A ona sa na mňa tak nechápavo pozrela a už jej ťahalo kútiky ústočiek dolu, keďže presne zrkadlí pocity, ktoré vidí v mojej tvári. Tak som sa musela rýchlo opäť usmiať, aby nebola zmätená, že pri dojčení plačem. 

Ako si vnímala dojčenie pred tým, ako si mala deti?

Vnímala som ho ako prirodzenú súčasť materstva. Mám o 13 rokov mladšiu sestru, pamätám si, ako ju mama dojčila. Ani mi nenapadlo, že to môže byť občas veľmi komplikované a koľko úsilia to niektoré mamy stojí, aby dojčili.

Prekonala si pri dojčení prvej dcéry nejaké problémy? Kto alebo čo ti ich pomohlo prekonať?

Áno, popasovala som sa s prisávaním bábätka, opakovaným zápalom prsníka, ale úplne najviac s ragádami. Prvú dcéru som rodila na Kramároch, dostala som ju na brucho, strávili sme spolu prvé dve hodiny aj s manželom a pekne sa prisala. Aspoň ja som si myslela, že pekne. Prvú noc sa chcela prisávať často, dojčila som ju 18-krát. A prisávala sa nesprávne. Za tú noc mi úplne zničila bradavky, liečila som si ich potom tri mesiace. Tie prvé tri mesiace boli veľmi ťažké – dcérka chcela piť, chcela byť na prsníku, výborne priberala, ale tú bolesť pri prisávaní a prvých minútach satia si pamätám doteraz. Môj muž mi už zo zúfalstva navrhol, nech sa netrápim, ale ja som to proste nemohla len tak vzdať. Prišlo mi sebecké, že „iba“ pre nejakú bolesť vezmem bábätku to, čo je preň dôležité. Ale musím povedať, že po tejto skúsenosti dokážem pochopiť ženy, ktoré pre bolesť alebo inú nepríjemnú, obmedzujúcu príčinu nedojčia. Možno by som to tiež vzdala, ale mala som s bolesťou vtedy taký až intímny vzťah – v piatom mesiaci tehotenstva sa mi pri posúvaní stavcov zasekol v krčnej chrbtici nerv, ktorý sa potom zapálil. Nikto mi nevedel pomôcť, lebo lieky na uvoľnenie svalstva sa nesmú podávať tehotným ženám. Bolela ma celá pravá ruka, mala som pocit akoby mi niekto do ramenného kĺbu vrazil horúcu ihlicu, točil ňou a občas ju popod kožu prestrčil až po lakeť. Trvalo dva veľmi dlhé mesiace, kým mi pomohol jeden fyzioterapeut - ponaprával mi stavce a nerv uvoľnil. Bolo to strašné, ale zrejme práve to, že som počas tehotenstva prežila veľkú, neutíchajúcu bolesť, mi pomohlo vydržať tú bolesť z prisávania. 

Máš medzi dcérami väčší rozstup. Pripravovala si sa na dojčenie tentoraz inak ako prvýkrát alebo si si povedala, že si ho pamätáš?

Veľmi som dúfala, že sa nezopakuje ten problém so zaseknutým nervom a následne ani so zničenými bradavkami. Nerv sa mi tentoraz našťastie nezasekol, ale od 6. mesiaca som mala veľký problém s nízkym tlakom, bolo mi takmer stále na odpadnutie, a potom aj s dutou žilou. Preto som aj hľadala pôrodnicu, kde mi umožnia rodiť na boku. Snažila som sa doslova prežiť každý deň a na dojčenie som sa nijako zvlášť nepripravovala. A bolo to omnoho lepšie ako prvýkrát.

Aké bolo vaše prvé dojčenie a prvé dni v pôrodnici a doma?

Prvé dojčenie bolo pár minút po pôrode. Natálka sa pekne prisala a aj sa trošku nadojčila ešte na sále. Aj s ňou sme boli s manželom asi hodinu a pol a potom som ju mala pri sebe v posteli. Aj som to tak chcela a aj bolo akurát v pôrodnici toľko pôrodov, že nebol voľný žiadny vozíček pre bábätká. A keď už voľný bol, nepotrebovali sme ho, spali sme spolu.

Išlo to druhýkrát ľahšie? Kto alebo čo ti pomohlo zvládnuť náročné prvé týždne?

Ľahšie mi išlo prisávanie bábätka, resp. ovládala som niekoľko rôznych polôh a vybrala som si, kde sa mi zdalo, že je bábätko najspokojnejšie, ale pomalšie sa zvyšovala tvorba mlieka ako prvýkrát. Tak sme spolu na radu mojej priateľky, kolegyne a vašej laktačnej poradkyne, Hanky Zavřelovej Gallovej, strávili pár hodín iba koža na kožu a ráno som mala prsia plné na prasknutie. A veľmi mi pomohla kvetinková masáž dvorca. Kým som ju na radu laktačnej poradkyne v pôrodnici nevyskúšala, neverila som, ako tie jednoduché dotyky vedia pomôcť.

Ako vníma dojčenie bábätka staršia dcéra? Vníma ako výhodu to, že môže vidieť, ako funguje starostlivosť o dojčené dieťa a na rozdiel od detí, čo majú súrodencov v mladšom veku, si to bude pamätať?

Vníma to úplne prirodzene. Trocha som sa obávala, či sa nebude voči tomu, keď ma uvidí dojčiť, vymedzovať, keďže je akurát na začiatku puberty, ale brala to ako úplnú samozrejmosť. Keď sme prišli z pôrodnice, nosila mi všade, kde som potrebovala, vankúše na podoprenie, sedela pri mne, keď som dojčila. Pýtala som sa jej, či si pamätá, ako sa dojčila ona, lebo mala viac ako dva roky, keď sa sama odstavila. Povedala, že chuť si nepamätá, ale vôňu áno.  

Máš podporu v dojčení vo svojom okolí? 

Mám a vždy som mala. Aj môj muž ma veľmi podporuje. Nestretla som sa s nejakým posudzujúcim správaním alebo komentovaním ohľadom môjho dojčenia. Aj pediatrička mojich dcér ma veľmi podporovala a podporuje v dlhodobom dojčení a aj mi pomohla, keď som mala veľmi nepríjemnú mastitídu s vysokými horúčkami.

Vo svojich knihách píšeš o ženách v ťažkých životných situáciách. Keď si rešeršovala tému koncentračných táborov, stretla si sa s informáciami, ktoré sa týkali dojčenia a fungovania žien, ktorým sa podarilo v týchto podmienkach prežiť aj s malými bábätkami? 

Tieto rešerše boli veľmi ťažké. Keďže som robila rešerše o pseudolekárskych pokusoch, dostala som sa aj k pokusu, kde separovali matky od novorodeniatok, obväzovali im prsia na zastavenie laktácie a deti nechávali umrieť hladom. Nacistickí lekári pozorovali, ako sa bábätká správajú, ako sa dožadujú jedla a blízkosti, ako sa mení farba ich kože. V Mauthausene, kde som mapovala osudy väzňa Otta Wagnera z Bratislavy, ktorý tam pôsobil ako tlmočník lekárskeho tímu, som zasa spoznala príbeh Bratislavčanky Prisky Löwenbeinovej, ktorá v apríli 1945 v pracovnom tábore vo Freibergu porodila 1,5-kilogramovú dcérku Hanu a bola s ňou v Mauthausene väznená až do jeho oslobodenia začiatkom mája 1945. V múzeu pamätníka je matkám, ktorých tam bolo pár, venovaná jedna vitrínka. Dominuje jej práve Priskina fotografia s Hankou a detská čiapočka. Tieto príbehy s relatívne šťastným koncom sú dôležité a treba si ich pripomínať. Ale netreba zároveň zabúdať na tie tisícky žien a detí, ktoré už ten svoj príbeh nikdy nemohli vyrozprávať a poslednou spomienkou na ne, je fotografia v albume SS ako stoja nahé s malými deťmi v náručí a s tými väčšími pritúlenými k ich nohám a čakajú, kým budú môcť vojsť do miestnosti, kde im povedali, že ich čakajú sprchy. Podľa spomienok členov Sonderkomanda mnoho z tých žien tušilo, dokonca aj vedelo, že ich tam čaká smrť, ale aj tak v tom rade stáli pokojne a spievali svojim deťom. Aby ich nevystrašili, aby im ešte dopriali tie posledné pekné minúty. Lebo nič viac už pre ne urobiť nemohli.   

Ďakujeme za rozhovor!