Ako dojčia ženy v Mongolsku?

Z článku od Ruth Kamnitzerovej uverejnenom v časopise Mothering Magazine, číslo 155, júl – august 2009.

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako spoločnosť, v ktorej žijete ovplyvňuje dojčenie? Kanaďanka Ruth Kamnitzerová vyrastala v spoločnosti, ktorá  sa z hľadiska praktickej podpory dojčenia podobá Slovensku a bola šokovaná tým, aký rozdiel je v podpore dojčenia v Mongolsku. Do Mongolska sa prisťahovala s manželom Stevom, ktorý sem prišiel študovať voľne žijúce zvieratá. Ruth v Mongolsku žila tri roky aj so synčekom Calumom, ktorý mal pri príchode len 4 mesiace. O dojčení v Mongolsku píše: „V Mongolsku majú porekadlo, že najlepší zápasníci sú dojčení najmenej šesť rokov – čo v krajine, kde zápasenie je národným športom, znamená veľa. Nielenže Mongoli dojčia dlhú dobu, robia tak s oveľa väčším entuziazmom a menšími zábranami než ktokoľvek, koho som stretla.“

Keď deti vydajú akýkoľvek zvuk, dostanú prsník

Ruth rodila v severnej Amerike. Na rozdiel od väčšiny žien v jej okolí, nemala s dojčením žiadne problémy. Napriek tomu mala ohľadom dojčenia obavy, otázky, pochybnosti, na ktoré nenachádzala odpovede: „Po psychickej stránke to nebolo také jednoduché. Napriek tomu, že som svoje dieťa milovala a užívala som si vzťah, ktorý nám dojčenie poskytovalo, občas toho bolo na mňa veľa. Nebola som pripravená na intenzitu lásky k nemu, na to, ako nesmierne potreboval mňa a výlučne len mňa – pre moje mlieko.“ Zdravotná sestra v Kanade už niekoľko dní po pôrode Ruth varovala, aby sa nestala ľudským cumlíkom, keď bol Calum na prsníku neustále. „Lenže ja som prešla všetky možné dôvody jeho plaču – je to bruško? Je pocikaný? Má príliš málo podnetov? Má príliš veľa podnetov? – a väčšinou som skrátka skončila pri tom, že som ho znova nadojčila. Rozmýšľala som nad tým, či to robím správne.“

V Mongolsku príčinu plaču bábätka riešia primárne dojčením: „Vždy, keď bábätko vydá nejaký zvuk, dostane prsník. Napriek tomu, že bábätká môžu plakať z rôznych príčin, v Mongolsku je iba jedno riešenie: dojčenie. Tak som si sadla a robila to, čo robili ostatní.“ 

Prsník v prevádzke všade

Dojčenie v Kanade vnímala Ruth ako „intímnu aktivitu“ opradenú rúškom tajomstva – dojčí sa doma, v skupinách matiek s malými bábätkami, občas v kaviarňach, mimo domu je dojčenie vidieť len výnimočne: „Táto súkromná aktivita medzi matkou a dieťaťom sa prechádza mlčaním a slušne odvráteným zrakom. A keď sa z toho tichučkého novonarodeného anjelika stane pohybujúce sa batoľa so zámerom oboznámiť celý svet s tým, čo práve robí, vtedy už sa oči verejnosti odvracajú rýchlejšie a zámerne, občas s pokrčeným čelom.“

Ale v Mongolsku je to inak: „Namiesto toho, aby bolo moje miesto v kútiku vyhradenom pre matky, dojčenie mimo domu ma jednoznačne umiestnilo na hlavné pódium. Všeobecne sa dojčí kdekoľvek, kedykoľvek a to, že väčšina Mongolov žije v malých príbytkoch, znamená, že v podstate všetci sú zvyknutí na prsník „v akcii“. A tešili sa, že ma vidia robiť to tak, ako to robia oni.“

 „Ak som dojčila v parku, staré mamy ma zásobovali príhodami o tuctoch detí, ktoré dojčili. Ak som dojčila na zadnom sedadle taxíka, šoféri mi do spätného zrkadla dávali palec hore a uisťovali ma, že Calum vyrastie v neporaziteľného zápasníka. Ak som kráčala po obchodnom centre držiac syna v náručí, obchodníci mi pomohli prejsť cez dvere a povedali mu: „Na zdravie“. Namiesto toho, aby sa odvracali, ľudia sa nakláňali ku Calumovi a dávali mu božtek na líčko. Ak bola jeho reakcia taká, že sa odpojil a  môj striekajúci prsník zostal úplne obnažený, nikto ani brvou nemihol. Nikto nezízal, nikto neodvrátil zrak – len sa zasmiali a utreli si mlieko z nosa.“  

Dojčiace ženy u nás často nezažívajú podporu potrebnú na to, aby dojčili. Stačí, aby malé bábätko plakalo a už sa vynárajú otázky o slabom, silnom, prednom, zadnom mlieku, či o tom, čo matka zjedla a čím zasa uškodila dieťaťu. Nehovoriac o situácii, ak ide o väčšie dieťa. Matky starších detí sa s podporou pre to, aby v dojčení pokračovali nestretávajú často ani vo svojom okolí, ani na miestach, kde by toto malo byť samozrejmosťou, napr. v ordinácii lekára. Ruth vnímala ako úžasný rozdiel to, čo v tejto oblasti zažívala denne v Mongolsku: „Celý čas od Calumových 4 mesiacov do troch rokov – kdekoľvek som išla, počúvala som dokola stále to isté: Dojčenie je najdôležitejšie pre vaše dieťa a najdôležitejšie pre vás. Neustále odobrovanie toho, čo robím, mi pomáhalo cítiť, že robím niečo, čo všetci naokolo považujú za dôležité – presne ten typ podpory verejnosti, ktorú potrebuje každá matka v začiatkoch materstva.“

Tajná zbraň lenivých matiek

Keď Ruth dojčila Caluma už druhý rok, plne si uvedomovala, že dojčenie je jednoduchý spôsob, ako dieťa uspať, zabaviť, ak sa nudí, alebo ho utíšiť, ak sa niečo stane: „Pre lenivú matku je to najčastejšie používaná rodičovská pomôcka. Myslela som si, že už viac sa ju využívať ani nedá. Ale mongolské ženy toto dotiahli ešte o krok ďalej.“ Na stretnutiach s jej mongolskou priateľkou Tsetsgee bolo pre ňu úžasné sledovať, ako dojčenie mení spôsob výchovy v Mongolsku: „Kedykoľvek sa medzi našimi dvojročnými deťmi strhla bitka o hračky, mojou prvou reakciu bývalo snažiť sa o nastolenie mieru tým, že som sa snažila rozptýliť pozornosť Caluma inou hračkou a medzičasom mu vysvetľovať, aké je dôležité si požičiavať hračky. Toto však nejakú dobu trvalo a miera úspešnosti bola približne 50 %. V týchto ostatných prípadoch sa Calum odmietol vzdať a keď jeho frustrácia dosiahla bod varu, zdvihla som ho na ruky a nadojčila. Tsetsgee to riešila inak. Pri prvom náznaku nezhody dvíhala tričko a začala zanietene mávať prsníkom a volala: „Aha,  pozri, čo mamička pre teba má!“ A jej syn zdvihol oči od hračiek na matkin prsník a každý raz sa začal batoliť k matke. Miera úspešnosti? 100 %. Aby som nezostala pozadu, prijala som tú istú stratégiu. A tak sme tam obe mávali prsiami ako striptérky snažiace sa zaujať klienta.“

Dojčiť chodiace a rozprávajúce deti?

Podobne ako väčšina žien u nás, aj Ruth navštevovala pred pôrodom v Kanade prípravné kurzy. Na jednom z nich si púšťali video matky, ktorá dojčí staršie dieťa. Ruth spomína na to, ako „skupina ostala zarazená – jasné, pre bábätká je to dobré, ale aj vtedy, keď už deti chodia a rozprávajú...? V podstate v tomto smere neboli žiadne iné názory.“ Na rozdiel od toho v Mongolsku „to vyzerá tak, že dojčenie do prirodzeného odstavenia je považované za normu. Nestretla som nikoho, kto by dojčil tandemovo, čo ma prekvapilo, ale keďže intervaly medzi pôrodmi sú pomerne dlhé, väčšina detí sa prestane dojčiť niekde medzi druhým až štvrtým rokom.“

Ako každá žena, ktorá pochádza z kultúry, kde sa staršie deti nedojčia, aj Ruth si nevedela predstaviť, čo sa presne stane, že staršie dieťa sa raz prestane dojčiť. „V troch rokoch sa Calum stále dojčil s nadšením novorodenca a ja som rozmýšľala, ako vlastne niekedy príde odstavenie, a zaujímalo ma, čo vlastne spôsobí, že mongolské deti sa nakoniec samé odstavia. Niektoré matky hovorili, že dieťa skrátka stratilo záujem. Iné hovorili, že nejakú časť v tom zohral aj tlak rovesníkov.“

Často sa hovorí, že pokračovať v dojčení spôsobí, že dieťa vyrastie v nesamostatnú a závislú bytosť. Ruth popisuje situáciu v Mongolsku takto: „Nijako nespájajú dojčenie a samostatnosť a odstavenie nie je cieľovou páskou. Chápu, že ich deti vyrastú, a vlastne priemerné mongolské 5-ročné dieťa je omnoho nezávislejšie než ich rovesníci zo Západu, či už sú alebo nie sú dojčení. Nie je kam sa ponáhľať s odstavením.“

Dojčenie je súčasťou vzťahovej výchovy

Odlišná kultúra ovplyvnila celé materstvo tejto ženy: „Život v inej kultúre vás núti prehodnocovať kultúru, v ktorej ste žili doteraz. Neviem, ako by dojčenie v prvých rokoch života môjho syna prebiehalo, ak by som žila ďalej v Kanade. Lavína pozitívnej podpory dojčenia, ktorú som dostala v Mongolsku, a to, ako Mongoli celým srdcom prijímajú dojčenie mimo domu, ma jednoducho ohromilo a dalo mi slobodu vychovávať moje dieťa spôsobom, ktorý som vnímala ako prirodzený. Okrem toho, aké sú rozdiely medzi tým, ako sa v našich kultúrach rozdielne vníma dojčenie, ako dlho a ako často sa dojčí, uvedomila som si, že rozdiely sú aj medzi našimi výchovnými štýlmi.

Pravdepodobne najdôležitejším v tom, ako som vychovávala svojho syna v Mongolsku bolo to, že som si uvedomila, že existuje milión spôsobov, ako sa dajú tieto veci robiť a že ja sama si môžem vybrať ktorýkoľvek z nich. Počas obdobia dojčenia môjho syna som bojovala so všeličím a v procese hľadania môjho vlastného štýlu som si vybrala a tiež som zavrhla mnoho názorov a návodov. Som rada, že som dojčila Caluma tak dlho – nakoniec to boli štyri roky. Myslím si, že dojčenie bolo pre môjho syna najlepšie a že to bude mať dlhotrvajúci vplyv na jeho osobnosť a náš vzťah. A keď raz vyhrá zlatú medailu na olympiáde v zápasení, očakávam, že sa mi príde poďakovať.“