Je potrebné učiť sa dojčiť?
Mohlo by sa teda zdať, že dojčenie je prirodzená vec, ktorá jednoducho po pôrode príde. Mnohí si myslia, že prirodzené veci by mali byť zároveň jednoduché a jednoznačné a teda sa ich nie je potrebné učiť. Prečo je potom dojčenie v súčasnosti pre mnoho matiek také náročné?
Doširoka otvorené ústa pred tým, než sa bábätko prisaje.
Autor fotografií: Dušan Kecskés pre o. z. MAMILA
Správne asymetrické prisatie.
Autor fotografií: Dušan Kecskés pre o. z. MAMILA
Dojčenie sa formuje na základe učenia sa matky aj dieťaťa priamo počas dojčenia. Ženy sa učia dojčiť pozorovaním. Nie je to tak dávno, čo bolo možné vidieť dojčenie v reálnom živote či na obrazoch. Počas niekoľkých desiatok rokov v 20. storočí celý vizuálny obraz dojčeného dieťaťa takmer úplne vymizol. Nie je výnimkou, že žena za celé obdobie dospievania nevidí dojčiace sa dieťa. Práve fakt, že 2 - 3 generácie matiek dojčili veľmi krátko a že takmer vymizli viacgeneračné rodiny, má tiež výrazný vplyv na túto situáciu. Namiesto toho máme možnosť oveľa častejšie sa stretnúť s vizuálnym obrazom kŕmenia z dojčenskej fľaše. Pretože väčšina matiek súčasných mladých žien dojčila len veľmi krátko, nedokážu dať správne rady ohľadom dojčenia svojim dcéram. Aj medzi lekármi a detskými sestrami je veľa tých, ktorí vyrastali v období používania dojčenskej fľaše, a preto nie vždy dokážu presne a cielene poradiť.
Situácia týkajúca sa dojčenia sa zmenila pôsobením viacerých sociokultúrnych faktorov na rodiny, ženy, ale aj niektorých faktorov z oblasti zdravotníctva. Od roku 1952 sa sústredili všetky pôrody do nemocníc. Toto však neviedlo k zlepšeniu kvality života matky a dieťaťa. Celoštátne nariadené postupy starostlivosti vychádzali z nesprávnych princípov prísnej hygieny a oddelili bezprostredne novorodené dieťa od matky na dva samostatné úseky. Už od prvých týždňov bola tiež väčšina dojčiat na umelej výžive. Výrazný pokles dojčenia už pri pôrode bol príčinou, že v roku 1980 dojčilo v 3. mesiaci svoje dieťa len okolo 18 % matiek.
Matky v súčasnosti dostávajú veľa rozporuplných informácií o dojčení od vlastných matiek, od kamarátok, od zdravotníkov. Existuje veľmi veľa nesprávnych predstáv o dojčení.
Laktačné poradkyne dokážu žene s problémami s dojčením pomôcť a psychicky ju podporiť, ale ponúkajú aj prípravu na dojčenie v čase pred pôrodom. Bolesti bradaviek a prsníkov, prebdeté a preplakané dni a noci, sebaobviňovanie matky z vlastnej neschopnosti ("nedokážem dať dieťaťu to najlepšie, to prirodzené") - to sú sprievodné príznaky vtedy, ak sa dieťatko zle prisáva, ak dobre nepriberá, ak sa dojčí veľmi dlho, ak je spavé a zaspáva na prsníku, ak neustále plače, ak vracia alebo má iné problémy.
Prvé dojčenie
Všetko sa to začína priamo v pôrodnici. Dobrý začiatok pomáha tomu, aby bolo dojčenie zážitkom šťastia pre matku aj dieťa. Aby bolo dojčenie pevne ustanovené, je rozhodujúci dobrý začiatok v prvých pár dňoch. Treba priznať, že aj napriek hroznému začiatku sa to mnohým matkám a deťom nakoniec podarí.
Predpoklady k dojčeniu sa však začínajú vyvíjať už od začiatku tehotenstva. Už 4 týždne po oplodnení sa mení prsná žľaza - hormonálne zmeny zabezpečia rast súčastí mliekovodov a alveol, teda miest, kde sa mlieko tvorí. Zmeny v prsníkoch patria k prvým príznakom tehotenstva. V polovici tehotenstva, teda okolo 16. týždňa nastane v alveoloch diferenciácia funkcie jednotlivých buniek na alveoly, sieť kapilár a svalové bunky a začína sa tvoriť materské mlieko. V druhom trimestri vzostup prolaktínu (hormón zodpovedný za produkciu mlieka) stimuluje tvorbu materského mlieka. Progesterón však zatiaľ blokuje zvýšenie tvorby mlieka. Už v tomto období sú splnené podmienky na dojčenie predčasne narodeného dieťaťa. V treťom trimestri sa ďalej mení krvné zásobenie v prsníkoch a v tráviacom trakte. Zvyšuje sa citlivosť bradavky a dvorca s nervovými zakončeniami. Po pôrode placenty rýchlo poklesne hladina progesterónu v krvi, a tak sa odblokuje tvorba prolaktínu. V prsníku sa tvorí stále viac mlieka. Ak novorodenec ihneď po pôrode vyprázdni alveoly, množstvo materského mlieka sa výrazne zvýši.
Poďme teda späť do pôrodnice. Ako vyplýva z predchádzajúcich slov, matka už do pôrodnice prichádza s prsníkmi pripravenými plniť svoju úlohu. Netreba čakať hodiny a dni po pôrode. A to dokonca ani v prípade cisárskeho rezu. Práve preto by dieťa malo byť priložené k prsníku hneď po pôrode. Aj výskumy potvrdzujú, že mnohé deti, ak sa im dá šanca, sa už pár minút po pôrode vedia samé priplaziť k prsníku z matkinho brucha, dokážu sa prisať a začať sa dojčiť. Tento proces samoprisatia môže trvať hodinu a dlhšie, avšak matke a dieťaťu by sa tento spoločne strávený čas dopriať mal, aby sa mohli vzájomne spoznávať. Deti, ktoré sa samé prisajú, majú potom oveľa menej problémov s dojčením. Tento proces si nevyžaduje žiadne úsilie zo strany matky, preto nie je pravda, že matka je na to po pôrode príliš unavená. Mimochodom štúdie dokázali, že tesný fyzický kontakt pokožky s pokožkou medzi matkou a dieťaťom zohrieva dieťa lepšie ako inkubátor. Novorodencovi sa navyše umožní kolonizácia mikroorganizmami matky. Výskumy hovoria aj o tom, že mozog novorodenca má tesne po pôrode dve kritické senzorické potreby, a to čuch a kontakt-hmat. Už plod má dobre rozvinuté vnímanie dotyku a polohy (taktilné a kinetické vnímanie) a preto sa novorodenec aktívne snaží pridržiavať čo najväčšej možnej plochy kože na matkinom tele. Na začiatku života, je udržanie kritickej úrovne taktilnej stimulácie dôležité pre normálne vyzrievanie mozgu. Hneď počas prvého dojčenia po pôrode a potom pri každom ďalšom dojčení dieťa počúva hlas svojej matky, pohybuje sa spolu s matkou, matka ho spredu ohrieva a zo zadu cíti dotyk matkinej ruky, dotýka sa matkinej pokožky, cíti chuť mlieka a vôňu matky a zároveň môže matku vidieť. Dojčenie je vlastne neviditeľný urýchľovač vývinu, počas ktorého vznikajú mozgové prepojenia. Podporuje vytvorenie vzťahovej väzby matky a dieťaťa a formovanie materského správania. Matka nadobúda pocit kompetentnosti, ktorý jej pomôže rýchlejšie „pochopiť“ a precítiť, že toto je jej dieťa, o ktoré sa bude vedieť postarať.
Bábätko má za sebou úspešne pôrod aj prvé dojčenie. Ako ďalej? Matka a dieťa by mali byť na izbe spolu. Pre tvrdenie, že matky, ktoré sú oddelené od detí, si lepšie oddýchnu, nie je žiadny dôkaz. Naopak, sú lepšie oddýchnuté a menej stresované, ak sú so svojimi deťmi. Matky a deti sa učia spať v tom istom rytme. A tak, keď sa dieťa prebúdza na kŕmenie, matka sa tiež začína prirodzene budiť. Toto nie je pre matku také únavné, ako keď ju zobudia z hlbokého spánku, do ktorého často upadne, ak dieťa spí a prebúdza sa inde ako ona. Ak sa matke ukáže, ako môže kŕmiť dieťa, keď spolu ležia vedľa seba, lepšie si oddýchne. Dieťa dáva najavo, že je pripravené na kŕmenie, už dlho pred tým, ako začne plakať. Môže sa napr. zmeniť jeho dýchanie, alebo sa môže začať naťahovať. Matka, ktorá spí ľahkým spánkom, sa zobudí a pokojné dieťa nakŕmi. Dieťa, ktoré už určitý čas plakalo pred tým, ako bolo prisaté na prsník, ho môže odmietnuť, aj ak je vyhladnuté. Matky a deti by mali byť povzbudzované spať spoločne už v nemocnici. Pre matky je to skvelý spôsob ako si oddýchnuť, kým sa dieťa dojčí. Dojčenie by malo znamenať oddych, nie únavu.
V prípade, že existuje medicínsky dôvod na to, aby matka a dieťa boli od seba po pôrode odlúčení, je nevyhnutné začať odstrekovať (najlepšie ručne) materské mlieko už v prvej hodine po pôrode a pokračovať každé 3 hodiny vo dne aj v noci, nezávisle od spôsobu pôrodu. Opakované odstriekavanie podporuje tvorbu materského mlieka.
