Ako dlho má dieťa byť dojčené?

Je nejaká hranica, keď už dieťa nemá dôvod byť dojčené? Stačí rok, dva? Je normálne, aby bolo dojčené aj staršie dieťa? Ako má vlastne prebiehať odstavovanie?

1. Od akého veku hovoríme o dlhodobom dojčení?

Správne by sme nemali hovoriť o dlhodobom dojčení. Dojčenie by mala byť normálna vec a dojčiť dieťa až do veku, v ktorom sa samo odstaví, by sa malo považovať za dojčenie normálnej dĺžky, nie za dlhodobé dojčenie. Slovo „dlhodobé“ akoby naznačuje, že s dojčením detí v určitom veku už niečo nie je v poriadku. A to tak nie je.

2. Do akého veku dieťaťa by ste odporúčali dojčiť?
Kedy už by sme mali určite dieťa odstaviť?

Keď hovoríme o dojčení, mali by sme hovoriť o dojčení v rokoch, nie v mesiacoch. Ľudia patria medzi tie cicavce, ktoré sa o svoje potomstvo starajú veľmi dlho, veľmi dlho ich dojčia, veľmi dlho ich nosia a toto všetko je pre ich správny vývoj potrebné. Dojčenie treba podporovať tak dlho, ako trvá. Predstava o tom, že dieťa už treba určite niekedy odstaviť, pochádza z toho, že ľudia bežne okolo seba nevidia staršie dojčené deti, ale hlavne, že ani len netušia, ako normálne odstavovanie vyzerá. Mnoho ľudí si myslí, že ak sa do procesu odstavovania aktívne nezapojíme, tak sa dieťa bude dojčiť donekonečna. To nie je pravda. Odstavenie nastane vždy. Je to prirodzený proces a každé dieťa k nemu speje, pretože prirodzene speje k samostatnosti. Tento proces nie je zvrátiteľný a dieťaťu, ktoré sa už nechce dojčiť, sa nedá dojčenie vnútiť. Dojčené deti sú si navyše veľmi dobre vedomé svojich pocitov a nedajú sa nútiť do niečoho, čo nechcú. Odstavenie nemusí byť spojené s plačom, naliatymi prsníkmi či nešťastným dieťaťom i matkou. Odstavenie môže byť krásny proces, v ktorom si dieťa uvedomí, že dojčenie nepotrebuje. Toto sa väčšinou stane niekedy okolo 3 – 5 rokov.

3. Aké plusy má dlhodobé dojčenie? Je vďaka nemu dieťa zdravšie (napr. teda imunita, psychika a pod.)?

Dojčenie normálnej dĺžky niekoľkých rokov (čiže „dlhodobé dojčenie“) je normálne a vďaka nemu sa dieťa z hľadiska zdravia, psychiky a imunity vyvíja správne, tak, ako sa vyvíjať má. A takýto normálny vývin nemá žiadne plusy. Rovnako ako nemá žiadne plusy to, keď má niekto normálnu teplotu. Normálna teplota nemá plusy. Je normálna. Vysoká teplota prináša problémy, riziká. Podobne aj nedojčenie prináša riziká, problémy. Nedojčené deti, prípadne deti, ktorých dojčenie bolo ukončené príliš skoro, majú štúdiami dokázané štatisticky vyššie riziko toho, že budú častejšie choré, že ich choroby budú mať ťažší priebeh, že niektoré choroby pravdepodobnejšie dostanú, že ich liečba bude trvať dlhšie, že budú mať horšie výsledky v škole, budú sa horšie správať, majú vyššie riziko obezity, srdcových ochorení, horší vývin zraku, čeľuste, ústnej dutiny, vyššie riziko ekzémov. To, že to nevidíme vždy pri každom nedojčenom dieťati, neznamená, že to neplatí pre nedojčené deti ako skupinu. Ale to nie je všetko, nedojčenie prináša riziká aj pre zdravie matky.

4. Existujú nejaké negatíva dlhodobého dojčenia – napr. ohrozenie zdravia a pohody matky?

Naopak. Matky ohrozuje nedojčenie. Dojčenie je pre matku zdravé. Málo sa o tom hovorí. Ženy by mali okrem iného dojčiť aj pre svoje zdravie. Dojčenie patrí medzi hlavný nástroj prevencie rakoviny prsníka. Všetky kampane zameriavajúce sa na prevenciu rakoviny prsníka by sa mali zamerať na dojčenie. Dojčenie je tiež prevenciou pre rakovinu vaječníkov, maternice a endometria, chráni proti osteoporóze, znižuje potrebu inzulínu diabetičiek počas dojčenia, spravidla odďaľuje návrat plodnosti a na dlhú dobu potláča ovuláciu, dojčiace matky po pôrode spravidla ľahšie schudnú. Mnohým zdravotným problémom, s ktorými ženy neskôr v živote bojujú, by sa dalo zabrániť dojčením.

5. Ako vnímate, že sa niektoré ženy rozhodnú nedojčiť vôbec?

Každý sa má možnosť rozhodnúť sa podľa seba. Ak je to rozhodnutie, ktoré je založené na dostatočných informáciách o rizikách podávania umelej výživy, tak potom je to rozhodnutie, ktoré daná matka nemá potrebu nikomu ďalej zdôvodňovať. Je to podobné, ako keď sa nejaký človek rozhodne užívať lieky, ktoré potrebuje. Nepotrebuje to zdôvodňovať a je so svojím rozhodnutím spokojný. Problém je však v tom, že väčšina žien, ktoré nedojčia, tak robia nie preto, že by sa rozhodli nedojčiť a že by so svojím rozhodnutím boli spokojné. Väčšinou ide o to, že nedojčenie bolo výsledkom zhody okolností, v ktorých matka nedostala dostatočnú pomoc a podporu pri dojčení, hoci vlastne dojčiť chcela. Toto sa spája s pocitmi ľútosti, hoci sú tieto pocity často maskované inými výrokmi. Okrem toho, veľa matiek je do nedojčenia dotlačených nesprávnymi informáciami – tieto sa špeciálne týkajú toho, že matky, ktoré musia užívať počas dojčenia lieky alebo sú choré, musia prestať dojčiť. Pravda je taká, že v drvivej väčšine prípadov by tieto matky mohli pokračovať v dojčení.

6. Podľa vášho názoru – ako vníma spoločnosť, ak žena dojčí (prípadne ešte na verejnosti) staršie dieťa vo veku 3 - 4 rokov? Je dojčenie tabuizované, resp. Je dojčenie starších detí tabuizované? Ak áno, prečo je to tak?

Dojčenie detí vo veku 3 – 4 rokov sa zatiaľ nevníma ako norma, hoci by to tak malo byť. Nie je žiaden dôvod na to, aby matka takéto dieťa nedojčila mimo domu, ak chce. Ak by sa to tak dialo dostatočne často, prispelo by to k tomu, že by takéto dojčenie verejnosť vnímala ako normálne. Je paradoxné, ako je na verejnosti a v médiách vnímané dojčenie staršieho dieťaťa ako senzácia. Dôvod je jednoduchý – treba, aby ľudia mali možnosť vidieť takéto deti čo najčastejšie, aby to bol bežný jav. Nie je nič krajšie ako vidieť dojčiace sa dieťa. Dojčenie nie je intímna záležitosť matky a dieťaťa. Dojčenie je normálny spôsob kŕmenia detí, ktorý si nezaslúži tabuizovanie. Navyše dojčenie je omnoho viac ako len materské mlieko. Je to jedinečný vzťah a puto.

7. Aké najstaršie dieťa poznáte, ktoré je dojčené? (Čo považujete za hornú hranicu? V nejakej diskusii som totiž čítala o 12-ročnom dojčenom dieťati, čo je pravdepodobne nezmysel, ale... ).

Je dobré uvedomiť si, že je normálne, ak sa deti dojčia 3 - 5 rokov. Mnoho detí je dojčených omnoho dlhšie. Ženy, ktoré v súčasnosti takto dlho svoje (prvé) dieťa dojčia, to väčšinou nerobia preto, že by to plánovali, ale skôr preto, že to tak „dopadne“ – dojčia svoje deti mesiac po mesiaci postupne dlhšie a dlhšie a v procese toho si uvedomia, že na tom nie je nič zlé. Naopak. Je to nádherné. A tieto matky objavia aspekty dojčenia, o ktorých by si nemysleli, že existujú. Tieto aspekty prekonávajú vedecké poznatky o tom, že dojčenie je dôležité pre zdravie dieťaťa ako aj zdravie matky.

8. Vedeli by ste ma odporučiť na matku, ktorá dojčí dieťa vo vyššom veku (resp. čo najvyššom), aby sa podelila s nami o svoju skúsenosť a názor na takéto dojčenie? Aby z pozície matky vysvetlila, prečo dojčí a ako to vníma?

Skúsenosť jednej matky:

"Svoje dieťa som dojčila 5 rokov. Ženy, ktoré dojčia dlhodobo potrebujú podporu a možnosť podeliť sa o svoje obavy, neistoty, komentáre okolia ako aj ťažkosti, ktoré v súvislosti s dojčením zažívajú. Túto potrebu veľmi dobre napĺňajú podporné skupiny dojčenia, v ktorých je možné stretnúť matky s bábätkami a deťmi rozličného veku. Vďaka týmto skupinám sa vytvárajú vzory, ktoré tieto matky potrebujú a vďaka ktorým si stále viac a viac uvedomujú, že dojčiť staršie dieťa je normálne."

Pretože sa o dojčení staršieho dieťaťa vo všeobecnosti vie málo, sprevádza ho mnoho nesprávnych informácií, z ktorých niektoré boli pre mňa odstrašujúce. Medzi ne patria napríklad tieto výroky:

„Je lepšie dieťa odstaviť okolo 1 roku života, pretože neskôr je to ťažké.“

„Dojčenie staršieho dieťaťa nemá zmysel.“

Alebo: „Keď bude mať 2 roky, bude vás vyzliekať a robiť vám na verejnosti scény.“

Tieto výroky poukazujú na to, aké hlboké je nepochopenie dlhodobého dojčenia a ako málo ľudí videlo dojčiace sa staršie dieťa. A takmer určite málo ľudí videlo dojčiace sa staršie dieťa mimo domu. A práve takéto výroky často spôsobia, že aj ženy, ktoré svoje menšie dieťatko mimo domu dojčili, sa postupne začnú „hanbiť“ a schovávajú sa s dojčením staršieho dieťaťa doma. A napriek tomu, že staršie dojčiace sa deti mimo domu sú skôr raritou ako pravidlom, z nejakého dôvodu sa hovorí o deťom vyzliekajúcich matky a robiacich scény, ako keby to bol bežný jav. A pritom opak je pravdou. Dvojročné deti vedia byť aktívne, často náročné (a áno, niekedy robia scény bez ohľadu na to, či sú dojčené alebo nie) a dojčenie ich dokáže naspäť upokojiť a uľahčiť starostlivosť o ne.

Ďalší príbeh:

Tu je popis jednej matky, ktorá svoju dcérku dojčila, až kým sa sama neodstavila: „Svojho prvého syna som dojčila 18 mesiacov a prestala som preto, že ma už všetci presviedčali, že už ho musím odstaviť. Radili mi, aby som postupne vypustila to dojčenie, ktoré je preňho najmenej dôležité, ale keď on mal rád dojčenie kedykoľvek. A keď som ho odmietala nadojčiť, tak plakal a plakal. Bolo mi ho ľúto, ale moja mama mi povedala, že musím byť silná, že ma len skúša. Odplakal si to celé on aj ja, boleli ma prsia a ja som mu tvrdila, že mliečko už nie je, napriek tomu, že sa na tričku mala škvrny od mlieka. Pri dcére som sa najviac hrozila odstavovania. Nechcela som to znovu zažiť. 18 mesiacov prišlo a odišlo a ja som sa nedovážila podstúpiť podobný proces ako pri synovi. V 20 mesiacoch som svoje dcére, ktorá veľmi dobre rozprávala, povedala: ,Mliečko už nie je.‘ A ona sa usmiala svojím neodolateľným úsmevom a povedala: ,To nevadí, ja mám „didi“ aj tak rada. Ukáž vyskúšam.‘ A veselo sa dojčila ďalej a ockovi večer povedala: ,Mamička si myslela, že mliečko nie je, ale didi mi mliečko dali.‘ Moja dcérka bola neodolateľná. Čokoľvek som jej povedala, vždy mala krásnu odpoveď. Raz jedla zmrzlinu a moja kamarátka sa jej spýtala: ,Je dobrá?‘ A moja dcérka jej odpovedala: ,Mliečko je lepšie.‘ A tak sme sa dojčili a ja som sa každé ráno budila s tým, že už dnes určite prídem na to, ako dcérke vysvetlím, že už ju dojčiť nebudem. Myslela som si, že dva roky by boli dobrý čas na odstavenie. Keď som dcérke povedala, že keď bude mať dva roky, tak už sa nebude dojčiť, odpovedala mi: ,Ale ja som chcela iný darček. Chcem tú knižku (ktorú sme videli v kníhkupectve) a tortu.‘ Potom dcérka v 2 a pol roku ochorela a nejedla vôbec nič, iba sa dojčila. Dojčenie jej zjavne pomáhalo a ja som si nedokázala predstaviť, čo by som bez dojčenia robila. Ale choroba prešla, a keď som je zo zvyku ponúkla dojčenie, na moje prekvapenie mi dcérka odpovedala: „Ale ja chcem zemiačiky s mäskom.“ A od toho momentu sa cez deň nedojčila. Zostalo nám dojčenie ráno, na zaspatie poobede, na zaspatie večer a v noci. Potom o mesiac dcérka prestala spávať poobede, a teda sa ani nedojčila. Navyše začala ráno vstávať veľmi skoro, a tak si ju manžel brával do kuchyne a pred odchodom do práce si spolu robili raňajky. Dcérka sa tým pádom ráno nedojčila. Zato v noci sa dojčila tak, že som si nemyslela, že niekedy prestane. Večer sa však začalo stávať, že som jej čítala rozprávku a ona zaspala skôr, ako sa stihla dojčiť. Približne v tomto období (to mala asi 3 roky) začala spať v kuse 6 hodín. Zostalo nám občasné dojčenie večer a pár dojčení v noci. Ale jednu noc sa dcérka vôbec nezobudila a ráno si uvedomila, že nepila mliečko, a tak to dohnala a povedala mi, aby som ju v noci na mliečko zobudila, lebo sa určite chce dojčiť. A skutočne sa ona sama v noci raz zobudila a dojčila sa. Lenže nasledujúce dve noci opäť nie. Na to mi povedala, že keď sa už nevládze dojčiť v noci, bude sa dojčiť ráno. A tak ráno vstala (o 5:30! – čo by som dala za to, aby sa nadojčila a naspäť zaspala!) a povedala mi, že sa určite chce dojčiť, ale najprv musí ísť za ockom. A keď ocko odišiel o siedmej do práce, sľúbila mi, že sa bude dojčiť, ale najprv musí dať raňajky bábikám. A tak šiel deň za dňom, počas týchto dní mi dcérka vždy sľúbila, že sa dojčiť bude, ale vždy bolo niečo dôležitejšie. A jedného rána prišla a povedala: ,Mami, už som na dojčenie príliš unavená.‘ Niet divu, bola odstavená. Mala skoro 4 roky. Bola spokojná a ja som bola šťastná, že som nemusela absolvovať žiadny plač, žiadne plné prsia. Na tieto okamihy s láskou spomínam.“

9. Musí matka, ktorá dojčí dlhodobo dodržiavať nejaké špeciálne pravidlá v stravovaní resp. pitnom režime?

Nemusí, práve naopak. Predstava o tom, že sa počas dojčenia musia dodržiavať špeciálne pravidlá pri stravovaní či v pitnom režime odrádza mnohé ženy od dojčenia, najmä dlhodobého. Za normálnych okolností platia pre dojčiace matky rovnaké pravidlá v stravovaní a v pitnom režime ako pre všetkých ostatných ľudí. Žiadne paušálne obmedzenia nie sú odôvodnené.