Poetka Mirka Ábelová: V nemocnici mi povedali, že nikdy nebudem dojčiť

Ako si vnímala dojčenie pred tým, ako si sa stala matkou?

Dojčenie som považovala za prirodzené a dôležité, ale vždy, keď som bola svedkom toho, ako niektorá žena dojčila dieťa, cítila som sa, ako by som tam nepatrila, ako by som narúšala intímnu chvíľu.

Tesne predtým, ako som začala uvažovať o vlastnom dieťati, som dúfala, že ho budem dojčiť.

Pripravovala si sa na dojčenie v tehotenstve?

Bola som na príprave na pôrod, vedela som, aký dôležitý je kontakt koža na kožu a samoprisatie, ale z praktickej stránky sme sa na predpôrodnom kurze dojčením nezaoberali. Na prehliadke pôrodnice, kde som plánovala rodiť, nám radili týždeň pred pôrodom začať piť čaj pre dojčiace ženy, tak som poctivo začala. Kamarátka mi požičala knihu Praktický návod na dojčenie od MAMILY, ktorú som si prečítala. Bola som presvedčená, že dojčenie určite zvládnem. No na tehotenskej jóge som si pre istotu vypýtala kontakt na laktačnú poradkyňu.

Aké bolo tvoje prvé dojčenie?

Pôrod sa nevyvíjal podľa mojich predstáv, rodila som plánovanou sekciou v pôrodnici, kde som pôvodne nechcela rodiť. Prvá veta, ktorú som od sestričky počula, keď na mňa doslova hodili dieťa zabalené do zavinovačky, bola, že nikdy dojčiť nebudem, lebo mám malé bradavky, a ak, tak jedine s klobúčikmi.

Prosila som o odbalenie dieťaťa z perinky, ale nevyhoveli mi. Previezli ma na jednotku intenzívnej starostlivosti a dieťa na novorodenecké oddelenie.

Čo sa dialo počas prvých dní v pôrodnici?

Kým som sa k svojmu dieťaťu dostala, ubehlo takmer 24 hodín. Z jednotky intenzívnej starostlivosti ma previezli na oddelenie šestonedelia. Ležala som na izbe so ženami, ktoré mali svoje deti pri sebe, a moje bábätko mi stále nenosili. Vilka som si musela doslova ukradnúť z novorodeneckého oddelenia. Snažili sme sa o dojčenie, no nešlo nám to.

Pomohol ti s dojčením po sekcii personál?

Sestričky mi Vilka nasilu tlačili na prsník, on plakal a bránil sa. Mlieko som si odsávala, dali mi na dokrmovanie striekačku, no žiadne inštrukcie, ako dokrmovať. Opakovane mi núkali klobúčiky, napokon ma zlomili. Chvíľu som mala pocit, že to pomohlo a dojčím, ale na ďalší deň som si všimla, že Vilko nič nepije a z mojich naliatych prsníkov mlieko netečie. Začali ma prehovárať na fľašku. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, len aby sme sa dostali z nemocnice.

Cítila som sa, akoby som zlyhávala ako žena. Pôrod sekciou a neschopnosť nakŕmiť dieťa ma strašne ubíjali. Dnes môžem povedať, že dojčím napriek radám personálu, nie vďaka nim. Niektoré sestry boli milé, ale myslím, že nemajú praktické vedomosti, ako pomôcť.

Zlepšilo sa to doma?

Zavolala som si laktačnú poradkyňu z MAMILY, strávila u nás takmer tri hodiny a pomohla mi rozmasírovať prsníky, odkvapkať mlieko, ukázala, ako dokrmovať Vilka cez cievku. Bolo to náročné, neprisával sa celý prvý mesiac, no bola som odhodlaná si aspoň odsávať mlieko.

Zlepšilo sa to, keď mal Vilko asi mesiac. Moja mama, hoci ma sama nedojčila, mi akosi zázračne podložila ruku veľkým páperovým vankúšom, ukázala, ako držať Vilka tak, aby mu bolo pohodlnejšie, a on sa prisal. Ešte chvíľu to bolo ako na hojdačke, s druhou laktačnou poradkyňou sme doladili polohy a v noci som sa naučila dojčiť v ľahu. Zmenil sa nám život.

Obľúbená téma všetkých rodičov je spánok a uspávanie. Ako uspávaš Vilka ty?

Odmalička sa uspával dojčením, občas s manželom žartujeme, ako ho budeme uspávať, keď sa prestane dojčiť. Od začiatku som vedela, že nechcem nechávať dieťa vyplakať. Najprv sa moji rodičia na mňa dívali s úsmevom, ale potom uvideli, ako sa to prejavuje na Vilkovi. Bol pokojný a hoci nemám rada výraz “zlé dieťa”, on celkom spĺňal predstavu “dobrého dieťaťa”. Dojčila som ho, kedykoľvek to potreboval, plnila som jeho potreby hneď.

Vilko nedávno oslávil rok. Ako vnímaš rozdiel medzi dojčením malého bábätka a staršieho dieťaťa?

Dojčenie nám pomáha, keď sa udrie alebo po očkovaní. Myslím, že vďaka dojčeniu máme bližší vzťah.

Dlho som si nevedela predstaviť dojčiť chodiace a rozprávajúce dieťa. Ale vlastná skúsenosť mení veci, už si to viem predstaviť. No okolie má často potrebu sa k dojčeniu vyjadrovať. Cudzie ženy sa mi občas pri dojčení prihovárajú, že už je veľký. Keď mal osem mesiacov, bola som jediná dojčiaca matka na detskom plávaní, cítila som veľký tlak na odstavenie. Snažím sa nehodnotiť druhé ženy a nechcem, aby ony hodnotili mňa.

Nedávno si sa vydala. Ako Vilko prežíval svadbu a ako ste ju zladili s dojčením?

Asi pred desiatimi rokmi sa vydávala moja kamarátka, ktorá na svadbe dojčila svoje bábätko. Žena dojčiaca dieťa v svadobných šatách vtedy nespĺňala moju predstavu ideálnej nevesty.

Iróniou osudu je, že ja som svoju svadbu tiež predojčila. Keď som si dávala šiť šaty, zadanie bolo, aby sa v nich dalo dojčiť. Vilko sa dojčil v priebehu dňa, keď sme sa pripravovali a obliekali, dojčil sa tesne po obrade. Nikto z hostí to neriešil, všetci sú zvyknutí, že som svojská. Bolo to veľmi príjemné, nemusela som sa schovávať, každý to bral ako súčasť našej hipisáckej svadby.

Tvoja predošlá zbierka básní Básničky pre domáce paničky bola najmä o vzťahoch, bude ďalšia kniha o materstve?

Nová knižka mi vyjde začiatkom novembra a bude sa volať Večný pocit nedele. Je rozdelená do troch častí – prvá je o sociálnom tlaku na ženu, od ktorej sa očakáva, že by po tridsiatke už “mala” mať dieťa a z neho vyplývajúca následná depka, keď sa nám štyri mesiace “nedarilo” mať dieťa. V druhej časti sa snažím reflektovať zmeny na vlastnom tele a psychike počas tehotenstva. Myslím, že téma tehotenstva je našou spoločnosťou dosť zromantizovaná. Akoby sa od budúcej matky očakávalo, že bude z tohto stavu nonstop nadšená, že nemá právo mať strach či byť vydesená alebo znechutená z toho, čo sa deje s jej telom. V poslednej časti opisujem prvé dni po pôrode, moje šoky z toho, čo som zažila v pôrodnici, problémy s Vilkovým prisatím a každodennú rutinu materskej “dovolenky”, ktorú mnohé z nás zažívajú. Pre konzervatívne publikum to bude možno šokujúca knižka, pre ľudí, čo radi čítajú o rozbíjaní sa v baroch či posteľných dobrodružstvách zase asi nuda.